Foto: Screen (Youtube.com)

/ 38 / PetraSus
Prvá svetová vojna dala ľudstvu poriadne zabrať. Neničili ho len zbrane, ale ideálne podmienky mali aj baktérie a vírusy.

Aj vďaka tomu sa rok 1916 zapísal do histórie. Vojaci sa neraz plahočili v špine, boli podvýživení a chorí, a keď sa vrátili domov k svojim rodinám, šírili ochorenia ďalej. Týfus a cholera sa šírili ako lesný požiar. Vyčíňala aj španielska chrípka, ktorá medzi rokmi 1918 až 1919 zabila údajne až 50 miliónov ľudí. Aby toho nebolo málo, v roku 1916 sa objavilo svetu dovtedy neznáme ochorenie.

Pacientom nula je údajne vojak, ktorého zachránili z bitky pri Verdune. Vyšetrilo ho niekoľko lekárov z rôznych krajín, boli však bezradní. Nedokázali si vysvetliť, prečo vojak upadol do takej nečinnosti. Nedokázal totiž nič iné, len spať. Čoskoro bolo nakazených viac ako 60 ďalších vojakov. Akýkoľvek pokus prebrať ich bol však márny.

Hovorilo sa, že ľudia, ktorých neznáma choroba postihla, sú zamrznutí v čase. Aby toho nebolo málo, ochorenie bolo sprevádzané kŕčmi, najmä v oblasti tváre, slintaním a neprítomným pohľadom. Z človeka sa tak razom stala živá bábka. Čoskoro sa ordinácie lekárov začali čoraz viac zapĺňať ľuďmi, ktorí znenazdajky zaspali hoci aj počas prežúvania obeda. Viedenský neurológ Constantin von Economo bol čoraz zvedavejší. Všimol si, že u ľudí sa objavujú tiky a oči hľadia do prázdna. Nedokázali sa sústrediť a zjavne ich nič nezaujímalo. Ochorenie dostalo svoje pomenovanie aj po tomto neurológovi, nazýva sa letargická, alebo von Economova encefalitída.

wikipedia.org

Väčšina pacientov nemala dlhý život, čoskoro zomreli na následky paralýzy, ktorá im zabránila dýchať. Ak to bolo možné, pokúšal sa preskúmať mozog týchto pacientov, aby zistil, čo je príčinou toho všetkého. Zistil, že väčšina z nich mala opuchnutý hypotalamus, teda podlôžko, ktorého úlohou je riadenie mnohých vegetatívnych funkcií v tele, ako je napríklad hlad, smäd, telesná teplota, sexuálna aktivita, ale aj spánok. Keď teda jedinec ochorel, jeho mozog nedokázal viac regulovať spánok.

Zdalo sa, že pomaly sa ochorenie šíri do celého sveta a objavovalo sa čoraz viac zvláštnych symptómov. U niektorých sa objavilo neprestajné čkanie či nutkanie poskakovať, niektorí boli nesmierne unavení, aj keď nič nerobili, zatiaľ čo iných trápila skôr hyperaktivita. Aj keď to môže vyznieť vtipne, pre pacientov to bolo utrpenie.

V roku 1929 nastal obrat. Lekári nechápali ako, no jedna tretina pacientov sa záhadne uzdravila, jedna tretina zomrela a jednu tretinu postihli príznaky podobné Parkinsonovej chorobe v čase, keď si mysleli, že sú vyliečení. Tiky a kŕče postupne prešli do úplnej paralýzy. Človek bol ako v bdelej kóme, vnímal svoje okolie ale nedokázal dať nič najavo. Neostávalo mu nič iné, len čakať na smrť. V horšom prípade čakali pacienti celé desaťročia.

V 60. rokoch sa o zvláštne ochorenie začal zaujímať slávny neurológ a psychiater Oliver Sacks, ktorý napísal mnoho populárnych diel, ako napríklad Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, Antropologička na Marse, Halucinácie a mnoho iných. Známy je aj vďaka svojmu vľúdnemu prístupu k pacientom a vďaka tomu, že v knihách sa nebojí popísať svoje osobné zážitky s halucinogénmi. Paralyzovaným pacientom podával liek s názvom L-dopa, ktorý sa využíva aj pri mnohých iných ochoreniach, ako napríklad Tourettov syndróm. Niektorým dočasne pomohol, nanešťastie však len dočasne. Navyše dokázal, že pacienti vnímajú a reagujú na podnety. Reagovali na hudbu a aj v prípade, ak im hodil loptu.

Posted by Oliver Sacks on Montag, 21. September 2015

V roku 1991 Sack popísal prípad, kedy do nemocnice prišiel pacient so psom. Paralyzovaná pacientka sa zvieraťu potešila, hladkala ho a smiala sa. Akonáhle však zviera odišlo, upadla do pôvodného stavu. Až vďaka Sacksovi sa ochorenie dostalo do povedomia ľudí a poukázal na to, že doteraz bolo zle chápané. Napísal o tom aj dielo s názvom Awakenings, na základe ktorého v 90. rokoch vznikol aj film.

Posledný známy pacient sa volal Philip Leather a v stave „živej sochy“ strávil dlhých 70 rokov. Nakazil sa ako 11 ročný a zomrel v roku 2003. Skúmať ochorenie z čias prvej svetovej vojny sa môže zdať ako zbytočný námaha, nie je preto veľa lekárov, ktorí by tomu chceli zasvätiť svoj život. Nikdy však nemôžeme vedieť, či ochorenie zmizlo z povrchu zemského navždy, alebo sa jedného dňa vráti a epidémia sa rozpúta opäť.

Pozri aj: 15+ neuveriteľných vecí, ktoré sú dôkazom toho, že svet pred 100 rokmi bol podivným miestom

unbelievable-facts




Komentovať (0)