Naše telo, či presnejšie, naše zmysly a mozog, sú zvyknuté na neustály príjem informácií z prostredia. Určite poznáte ten pocit, keď je týchto informácií až priveľa. Viete si však predstaviť, aké by to bolo, keby neboli žiadne?

Zo začiatku by vám možno bolo otupno, nudili by ste sa a hľadali niečo, čím sa zabaviť. Pravdepodobne by ste sa necítili nepríjemne, len zvláštne. Predstavte si, aké by to bolo, keby tento stav trval dlhšie než pár hodín. Bolo by to na zbláznenie, že? Predstavujeme vám senzorickú depriváciu – brutálny spôsob mučenia ľudí používaný dodnes…

Článok pokračuje pod videom ↓

Táto technika bola v minulosti, spolu s inými, ukrytá v „balíku“ metód s nič nehovoriacim názvom hĺbkové vypočúvanie. To sa počas studenej vojny vo veľkom používalo na oboch frontoch. Aj keď malo rôzne podoby, v zásade zahŕňalo státie pri stene, zakrytie hlavy mechom, monotónny iritujúci zvuk, spánkovú depriváciu a stravu o chlebe a o vode. Kombinácia týchto nepríjemných faktorov v človeku vytvorila senzorickú depriváciu – stav, ktorý je výsledkom nedostatku zmyslových podnetov.

pexels.com

Aby ste to lepšie pochopili, skúste si to predstaviť: už niekoľko hodín stojíte tvárou k stene, ste hladný a musíte počúvať, ako z kohútika kvapká voda. Dosť na nervy, že? Ale to nie je všetko. Čím dlhšie tento stav trvá, tým viac je človek dezorientovaný a vystrašený, jeho pozornosť a vôľa sú oslabené, čo je základný predpoklad na vypočúvanie.

Na túto tému bolo v minulom storočí robených mnoho experimentov, v ktorých účastníci strávili niekoľko dní zavretí v miestnosti s minimálnou zvukovou, zrakovou a vnemovou stimuláciou. Výskumy z povojnového obdobia často sledovali vojenské záujmy oboch strán železnej opony a neboli veľmi humánne ani etické.

V tých novších bolo základným právom všetkých participantov kedykoľvek výskum opustiť. Určite ste sa už stretli s novšími verziami týchto experimentov, pri ktorých sa zvedaví jednotlivci nechajú zavrieť do bezpodnetových miestností.

pexels.com

Či už vo výskume alebo v rámci vypočúvania, senzorická deprivácia vždy vedie k čoraz väčšej dezorientácii, po ktorej nasleduje zmenený stav vedomia, úzkosť a halucinácie. U väzňov, ktorí takýmto nepríjemným podmienkam jednoducho musia čeliť, to spôsobuje dlhodobé poškodenie podobné posttraumatickej stresovej poruche. Tá v závislosti s osobnostnými predispozíciami môže v rôznej miere zmeniť život konkrétneho človeka k horšiemu, a to navždy.

Často sa stáva, že poškodenie zasahuje hlboko do nevedomia z čoho má potom daná osoba nočné mory, nepríjemné flashbacky, úzkosti a fóbie. Či už je človek stíhaný spravodlivo alebo nespravodlivo, vystaviť ho senzorickej deprivácii určite nie je ani humánne, ani etické a už vonkoncom nie v poriadku.

Tieto drastické vypočúvacie techniky, kryté všeobecnými názvami, používajú mnohé väznice a vojenské či spravodajské organizácie aj v dnešnej dobe. Tento fakt otvára otázku, či sa istým spôsobom nevraciame opäť do stredoveku tým, že sa de facto vraciame k mučeniu, i keď „len“ na úrovni psychiky.

Unsplash.com/Toa Heftiba

Na zamyslenie je aj to, kde sú hranice vedy; inak povedané, nakoľko vedci sledujú záujmy vedy a nakoľko sú, často tajne, sluhami a poslíčkami iných záujmov. Možno vám to príde ako príliš konšpiratívne, možno vás to zaujalo a možno vôbec. Každopádne sme chceli poukázať na to, že vedecké zistenia sa dajú aj zneužiť, čo je presne opakom toho, čo by malo byť cieľom akéhokoľvek skúmania.

Pozri aj: Drvič hlavy či trhač na prsia. Z týchto 8 historických mučiacich nástrojov sa vám zdvihne žalúdok

bbc
Všetko začína v tvojej hlave
Uložiť článok

Viac článkov