Ženy! Dievčatá! Každá jedná z nás je hodná lásky, hodná života! Každá jedná z nás je výnimočná a nenahraditeľná. Neoberajme sa o najvzácnejší dar – o dar života. Mám túžbu podeliť sa s vami o svoj príbeh, konkrétnejšie o jeho časť.  

Bol piatok, mala som za sebou ťažké dva týždne. Celé dni som od rána jedla, prejedala sa a zvracala – ten istý kolobeh, deň čo deň… Vždy prišla nová sila s tým bojovať, no napokon je zakaždým slabšia než môj súper…

Dnes som však prišla na kraj svojich síl. Mama ma vyzdvihla v škole a pýtala sa tie typické materinské otázky. Neodpovedala som, nanajvýš všeobecne. A keď sme prišli domov, neodolala som… a prejedla sa. A znova. A opäť.

V zlom stave som si povedala, že stačilo. Dosť! Bežala som za babičkou, ktorej som sa vyplakala a zverila sa, v čom je problém; čo cítim. Nerozumela tomu, aj keď sa snažila. Povedala mi však, že ak nikto, aspoň Boh ma pochopí. „Nájdi v ňom silu,“ hovorila.

Premýšľala som nad jej slovami a večer si zapla kázeň. Zatvorila som oči a modlila sa. Oľutovala som svoje chyby a odpustila rodičom všetky krivdy. Cítila som vďačnosť – za rodinu, priateľov… A napokon som odpustila samej sebe. Uverila som, že som hodná byť na tomto svete. Celým svojím bytím.

Myslím, že vďaka tomu sa roztrhli putá, čo mi zväzovali krídla. Teraz viem, že mám chuť žiť, chuť žiariť a čo je najdôležitejšie, milovať samú seba. Prajem všetkým, ktorí trpia PPP, aby prišiel ten moment, kedy si konečne povedia: „Som voľná.“

Pozri aj:

Anorexia očami muža: Život nie je o kilogramoch a BMI hodnotách. Týchto 12 rád vám…

Autorka článku: Nikola

Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný.