foto: Aleš Tvrdý

Nie je to tak dávno, keď mnohí ľudia smelo prehlasovali, že žijeme v dobe, kedy je cestovanie naprieč zemeguľou jednoduchšie ako nikdy pred tým.

Aj ja som bol jeden z tých, čo mali tieto silné reči. Lenže je rok 2021 a veci sa majú „trochu“ inak. Práve vďaka pandémii sa cestovanie vrátilo o 30 rokov naspäť. Možno aj o viac. Posledný rok a pol som strávil len na ostrove Taiwan, lebo tam bolo bezpečne. Do krajiny sa cudzinci nedostali a tí, čo tam prišli pred pandémiou, tam mohli zostať na turistické víza. Takto som tam bol aj ja. Pred pár týždňami sa všetko akosi zvrtlo tým zlým smerom a ja som sa rozhodol Taiwan opustiť.

Letov smerom do Európy nebolo veľa, no predsa nejaké áno. Aj to sa, samozrejme, odrazilo na ich cene. Keď som pred pandémiou kúpil spiatočnú letenku z Taiwanu do Európy za cca 350 €, tak v roku 2021 som na takú cenu len spomínal, s kyslým úsmevom na tvári. Jednosmerná letenka do Mníchova stála 550 €. To bola tá najlacnejšia.

Aby som sa však dostal do Nemecka, tak mi nestačilo kúpiť len letenku. Kontaktovanie ambasád a zisťovanie informácií o povolení na vstup zabralo takisto pár dní. Nie všetci odpovedajú obratom. Chápem. Čakal som na mailové potvrdenia z ambasád aj preto, aby ak by sa niečo na letisku pokazilo, tak sa môžem preukázať oficiálnym stanoviskom ambasády. Možno by mi to prd pomohlo, no predsa som chcel mať nejaký papier v ruke.

Prázdne okolie budovy rýchlovlakovej stanice v meste Tainan, foto: Aleš Tvrdý

Takisto som musel kontaktovať leteckú spoločnosť, s ktorou som plánoval odletieť. Tým pádom bolo jednoduchšie cestovať len jednou spoločnosťou aj s prestupom. Zistiť ich podmienky na prepravu počas pandémie a zariadiť sa podľa toho. Nechcel som po prílete absolvovať karanténu. Ak by som musel absolvovať dvojtýždňovú izoláciu, tak by som zrejme zostal na Taiwane aj naďalej.

Preto som takisto zisťoval na ambasádach, ako to funguje, keď občan EÚ priletí do Nemecka z krajiny mimo EÚ. Tieto pravidlá sa menia ako aprílové počasie, takže na letenku v predstihu niekoľkých mesiacov som ani nepomýšľal. Všetko muselo klapnúť v rozsahu niekoľkých dní.

Odbavujúci sa cestujúci na letisku v Taoyuan (Taipei), foto: Aleš Tvrdý

V tom čase bol na moje šťastie Taiwan radený do krajín, ktoré nepatria do tzv. rizikových. Preto ak sa preukážem očkovaním proti Covid-19, prekonaním choroby alebo platným negatívnym testom, tak nemusím absolvovať karanténu. Pre aerolínie platilo to isté. Pustia ma na palubu lietadla, len ak sa preukážem tými istými potvrdeniami.

Nemecko vyžadovalo potvrdenie PCR alebo antigénového testu. Na Taiwane bývam na druhej strane ostrova ako je letisko. Zhruba 5 hodín cesty autobusom. Let mal trvať aj s prestupom 30 hodín. Negatívny test však nesmie byť starší ako 48 hodín. Ak by som si ho chcel dať urobiť v meste, kde som býval, tak som sa obával, že to nestihnem. Preto som sa rozhodol na otestovanie, priamo na letisku pár hodín pred odletom.

Negatívny výsledok PCR testu, foto: Aleš Tvrdý

Na to sa však bol treba vopred objednať. Antigénové testy v krajine aktuálne neboli a jediná možnosť bol len PCR test. Do hlavného mesta Taipei ma nepustili kvôli šíriacemu sa vírusu a v ďalšom blízkom meste na letisku bola čakacia doba na test viac než týždeň. Zostala mi posledná možnosť. Otestovať sa v budove letiska za poplatok 12 600 taiwanských dolárov (cca 380 €). To som musel zaplatiť z vlastného vrecka. Objednať sa dalo len na jeden termín, pred mojím odletom tak, aby som stihol vyzdvihnúť aj výsledok. Aby som to stihol, tak som musel cestovať na letisko rýchlovlakom a nie autobusom. Plus ďalších 1200 NTD (35 €). Pre porovnanie, autobus stojí zhruba tretinu tejto ceny.

Prázdny vozeň v rýchlovlaku, foto: Aleš Tvrdý

Odlet je naplánovaný na 21:55 miestneho času. Na test som objednaný o 13:00. Prichádzam na letisko v hodinovom predstihu, lebo kvôli šíriacej sa viróze v Taiwane sú zredukované vlaky, metro, autobusy… Skrátka všetko. Testovanie mám úspešne za sebou a musím čakať na výsledok, ktorý bude 18:00. Jedol som len ráno raňajky a som hladný. Na letisku sa dá kúpiť jedlo. Predavač ma však hneď upozorňuje, že jesť ho v budove letiska nemôžem. Pýtam sa ho teda, kde to mám zjesť? Odpovedá mi, že až v lietadle. Ale veď môj let je až neskoro večer!?

Nákupná zóna na letisku Taoyuan, foto: Aleš Tvrdý

Predavač zúfalo pokrčí ramenami a pýta sa ma, či to jedlo ešte stále chcem. Bol som hladný ako vlk. Jasné, že to chcem. Niečo musím vymyslieť. So zabaleným jedlom odchádzam a premýšľam. Okoloidúci policajt mi pripomína, že jedlo v budove nesmiem jesť. Prikyvujem na súhlas a pokračujem v chôdzi ďalej. Mierim k prvým východovým dverám. Jedlo sa predsa nemôže jesť v budove. Takže prechádzam cez dvere a sadám si obďaleč na zem, vedľa stanoviska taxíkov. To už predsa nie je budova letiska. Spokojne do seba natlačím jedlo a vraciam sa dnu čakať na výsledok.

Nielen letisko, ale aj metro, vlak a mestá sú prázdne. V hlavnom meste boli po takmer roku a pol prvé prípady ochorenia na Covid-19. Zhruba 300 prípadov denne, pri populácii 25 miliónov obyvateľov. Taiwanská vláda odporučila ľuďom, aby radšej zostali doma, ak môžu. Všetci boli teda doma.

Večera na toalete, foto: Aleš Tvrdý

Výsledok testu je negatívny a to pre mňa znamená, že budem cestovať. Som však opäť hladný a scenár sa opakuje. Večeru už však zjem po sediačky na toalete po absolvovaní bezpečnostných a imigračných kontrol. Mám medzipristátie v tureckom Istanbule. Tu je celkom iný svet. Všade plno ľudí, mnohí nemajú na tvári rúška aj napriek tomu, že ich k tomu pravidelne vyzýva hlas z reproduktorov letiska či viaceré reklamné billboardy.

Nákupná zóna na letisku Istanbul, foto: Aleš Tvrdý

Návrat do Európy po 3 rokoch som si predstavoval inak a som zvedavý, aký budem mať „kultúrny šok“. Celú cestu mám na tvári rúško. Také to obyčajné. Na vlakovej stanici v Mníchove ma však žena za prepážkou upozorňuje, že mám zlé rúško. V interiéri musím mať nejaké iné, špeciálne. Hneď si ho teda idem kúpiť, nech je pokoj. Prichádzam do malej dedinky, kde plánujem stráviť leto. Je sobota a je slnečné počasie. Som na mieste, ktoré by sa dalo nazvať prírodným kúpaliskom. Je tu celkom plno. Ľudia si užívajú pekné počasie. Nikto nemá rúško.

Nedá mi to a robím pár fotiek. Posielam to priateľom na Taiwan a čakám na ich reakciu. Nechápu, čo sa to deje. Ako je možné, že nikto nemá rúško a je tam tak veľa ľudí. Neviem, čo na to odpovedať. Som tu len krátko, no tiež mi to príde divné.

Cestovanie v roku 2021 je teda celkom iná skúsenosť, ako cestovanie pred pár rokmi. Dá sa povedať, že sa to nedá ani porovnať. Tak to však momentálne je.

V príbehoch z ciest a článkoch z mojich ciest zistíš, že aj ty môžeš cestovať kamkoľvek po celom svete.
0
Uložiť článok
Komentovať