foto: Aleš Tvrdý

Koľko je hviezd na nebi, toľko je azda aj príbehov o ostrove, ktorý ľudia na svete poznajú pod menom Cyprus.

Zrejme to bude najmä tým, že si ho panovníci, králi a dobyvatelia striedali ako konkubínu. Históriu však nechám na odborníkov a znalcov. Ja si chcem pozrieť to, čo ma na tomto území upútalo najviac.

Skôr ako sa mi tu podarilo dostať, vedel som o ňom len to, že sa jeho obyvatelia „nevedia dohodnúť“ či sú Gréci alebo Turci. Aký vlastne je ten Cyprus? Územie, o ktoré sa dlhodobo bije Európa aj Ázia. Ak trochu zafantazírujem, tak určite nebol ľahostajný ani Afrike. Práve pre jeho jedinečnú polohu bol v minulosti centrom záujmu panovníkov a ani teraz tomu nie inak. Aj dnes, v roku 2019, je toho dôkaz „turecký konflikt“ na okupovanej časti ostrova.

Pobrežie ostrova nie je vždy preplnené turistami, foto: Aleš Tvrdý

Okrem klasického vyvaľovania na pláži, sa tu dá toho skutočne robiť určite viac. Stačí len chcieť. Je to miesto, kde sa dajú skvele „namiešať“ ideálne kombinácie chutí a vôní. Treba byť však aj opatrný. To najmä v prípade, ak je konfrontácia s vínom. Po skvelom jedle je priam povinnosťou dať si aspoň pohár nejakého domáceho „života budiča“.

Kto obľubuje gastronomické hody musí navštíviť Cyprus! Azda v každej reštaurácii pri objednávke „Meze“ sa v priebehu pár okamihov stoly premenia na prehýbajúce sa javisko, kde hlavnú úlohu tvoria dobroty tých najrozmanitejších farieb, chutí, vôní, tvarov a zložení. Keď sa začali stoly zapĺňať, nevedel som, čo skôr. Fotiť? Jesť? Alebo len sledovať ostatných, ako reagujú? Po niekoľkých chodoch, keď som si myslel, že už ma ničím nemôžu prekvapiť, som sa mýlil. Prázdne taniere nahradili nové a naplnené ďalšími skvelými dobrotami. Jednoznačným víťazom však boli cyperské zemiaky. Červená pôda je tu veľmi bohatá na železo a aj kvôli tomu je chuť tejto komodity celkom výrazná. Zrejme aj preto sa dodnes podávajú na kráľovských stoloch v Anglicku počas významných udalostí práve zemiaky „alá Cyprus“!

Zelená línia, foto: Aleš Tvrdý

Okrem jedla tu má bohatú históriu aj víno. Na ostrove je dosť dedín, ktoré sú navzájom poprepájané viacerými vínnymi cestami. Počas ich skúmania si však treba dať pozor, aby v kombinácii s príjemnými teplotami nepomotali nadmerne hlavu. Cyprus je „opletený“ mnohými povesťami a príbehmi. Kto vie, koľko z nich vzniklo práve pod opojením tohto nápoja. Veď možno aj bájna Afrodita neprišla z morskej hladiny, ale z tej v pohári vína.

Z celého ostrova sa mi páčila najviac dedinka Tochni. Malebná a nenápadná. Počas významných podujatí sa premení na pulzujúcu, živú tepnu. Preto sa v nej do neskorých nočných hodín zhromažďujú ľudia pri pohári vína a grilovaných špecialitách. Ráno, keď už slnko spokojne visí nad morskou hladinou, dedinka Tochni ešte stále spí. Prvými lúčmi ju obdarí, až keď porazí večný, každodenný súboj s okolitými pahorkami. Túlajúce sa mačky sa pomaličky preberajú z bezstarostného spánku na vlnenom plechu, starej ošarpanej budovy, a nenápadne sledujú čo prináša nový deň. Dokonalú idylku prerušuje len hlasné kikiríkanie kohúta, ktorého počuť azda až v Turecku.

Dedinka Tochni, foto: Aleš Tvrdý

Možno to robí zámerne, ako nespokojnosť, ktorú pociťuje mnoho domácich obyvateľov. Tŕňom v cyperskej päte je územie od Famagusty, ďalej smerom na sever a východ ostrova. Nikdy som si nevedel predstaviť ako to mohlo vyzerať na hraniciach našej krajiny za minulého režimu. Prišlo mi to ako nepochopiteľné. Jazda popri ostnatých drôtoch, ktoré strážia vojaci so samopalmi ma rýchlo vtiahla do reality. Nechcel som veriť vlastným očiam. Je dvadsiate prvé storočie . Áno, aj dnes, aj práve presne v tento okamih sú stále na ostrove Cyprus vojenské hliadky, ktoré strážia pásmo medzi cyperskou a tureckou časťou ostrova.

Najviac ich je v oblasti, okolo „Zelenej línie“. Je to akási hranica medzi gréckymi a tureckými Cyperčanmi, respektíve medzi Cyprusom a Tureckou republikou severného Cyprusu. Toto územie sa tiahne voľnou prírodou, ale aj naprieč mestami. V nich sú takzvané „checkpointy“ a tie slúžia na oficiálny prechod medzi „krajinami“. V nich sa dajú z diaľky sledovať opustené a zchátralé budovy, ktoré od invázie nikto neobýva. Zostali prázdne po tom, ako ich rýchlo museli opustiť obyvatelia pred vojakmi z Turecka a NATO. Tí spoločne podnikli dve vlny invázie a od vtedy okupujú toto územie ostrova.

Mesto duchov vo Famaguste, foto: Aleš Tvrdý

Vo Famaguste sa dajú sledovať mnohé takéto budovy. Takáto oblasť je aj „Mesto duchov“ a z priľahlých dedín sa dá z diaľky sledovať. Od miestnych ľudí som sa dozvedel, že v tomto meste je jeden hotel, ktorý je síce prázdny, no stále ho „niekto“ chodí upratovať a udržuje ho v dobrej kondícii. Údajne takýchto miest sa tu dá nájsť viac. V hlavnom meste Nikózia sa tiahne vysoký múr s ostnatými drôtmi na jeho vrchole. Samozrejme ho dopĺňajú vojaci so zbraňami a ostrými nábojmi. Mne to prišlo ako replika prípadne zmenšenina známeho „Berlínskeho múru“.

Turecký múr v Nikózii, foto: Aleš Tvrdý

Je to pre mňa nepochopiteľné, že od spomínanej invázie, ktorá sa stala ešte v roku 1974, sa ostrov „rozdelil“ na dve komunity národov. Ako spomínajú staršie generácie: „Žili sme bez problémov pomiešaní na celom ostrove.“ A teraz? Odpoveď nie je takisto jednotná. Nájdu sa ľudia, ktorí pri otázke okupácie „precedia“ pomedzi zuby pár slov a viac o tom nechcú hovoriť. Takisto sa nájdu aj takí, ktorí v tom problém nevidia. Po otázke jedného z miestnych obyvateľov mladšej generácie, či už bol na okupovanej časti ostrova, nám odpovedal: „Nikdy nebudem turistom vo vlastnej krajine.“

Názory a odpovede sa samozrejme líšia. To, čo bolo pre mňa ako pre turistu dôležité, bol fakt, že Cyprus touto tematikou „trpí“. Myslím, že celá táto „šaškáreň“ ide na škodu pre celý ostrov. Laici ako ja, sa aj tak pravdu nikdy nedozvedia. Budeme ju môcť len predpokladať z toho, čo nám povedia vysokopostavení politici a ľudia, ktorí to celé zažili na vlastnej koži.

Nikózia, foto: Aleš Tvrdý

Samozrejme, o tejto téme sa dajú viesť ďalekosiahle a dlhé rozhovory. Nepovažujem sa za experta na politiku alebo históriu daného územia. Celý tento článok je výsledkom mojej skúsenosti z návštevy pohraničia okupovanej časti Cypru. Ako som sa mal možnosť dozvedieť, tak po tejto invázii mnoho ľudí prišlo o veľa, mnohí zasa veľa získali a mnoho ľudí z toho ťaží dodnes. Opisujem skúsenosti niektorých ľudí, ktorí mi povedali čo to zo svojich spomienok.

Môj osobný pocit z celej tejto situácie ja taký, že sa opäť prejavila ľudská nenažranosť a chuť po moci. Ostrov má jedinečnú geograficko – politickú polohu, ktorá nebola ľahostajná od nepamäti jeho panovníkom a vysokopostaveným vládcom. Je úplne jedno či sa nazývali „králi, bohovia, vládcovia, politici… Žiaľ chuť po moci je mnohokrát silnejšia ako chuť mieru, priateľstva a tolerancie.

V príbehoch z ciest a článkoch z mojich ciest zistíš, že aj ty môžeš cestovať kamkoľvek po celom svete.
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )
Príbehy