foto: Aleš Tvrdý

Určite sa nájde mnoho ľudí, ktorí na túto krajinu nedajú dopustiť.

Tiež si nemyslím, že Južná Kórea je miesto, kam sa neoplatí ísť. To vôbec nie. Skôr ju vnímam tak, že ak by som mal začať objavovať opätovne Áziu, tak by som zrejme práve túto krajinu zvolil medzi tie prvé.

Urobil by som to tak najmä kvôli jednému dôvodu. A síce, že som tu nenašiel nič výnimočné alebo jedinečné, čo som doposiaľ nevidel v ostatných ázijských krajinách. Všade bolo niečo, čo ma akosi upútalo alebo sa mi spája práve s tou danou konkrétnou krajinou. Niečo, čo sa inde neoplatí hľadať a je to nejaké synonymum toho štátu. Napríklad v Japonsku Kjóto alebo Fuji. Čína a jej veľký múr, Kambodža a jej Angkor Wat.

Jasné, že niektoré krajiny majú veľkú výhodu napríklad aj vo svojej rozlohe. Porovnávať napríklad Čínu s Južnou Kóreou je nezmysel, lebo tieto dve územia sú v obrovskom nepomere. Sú však aj menšie krajiny, ktoré keď si vybavím, tak majú to svoje špeciálne, to svoje čaro. Práve to je to, čo som v Južnej Kórei nenašiel.

foto: Aleš Tvrdý

Aj napriek tomu, je tu samozrejme veľmi veľa pekných alebo zaujímavých miest. Práve tie, ak by som navštívil na začiatku svojho objavovania Ázie, tak by som bol z nich rozhodne ohúrený viac. Na svojej ceste Južnou Kóreou sa mi podarilo navštíviť tri mestá a aspoň trochu preskúmať ich okolie. Najviac sa mi páčilo v hlavnom meste Soul.

Niekedy bolo celkom zložité, nájsť miesto, kde by som nejako pozabudol na to, že som stále v niekoľkomiliónovom meste. Aj napriek tomuto faktu, sa tam dá pozrieť si zaujímavé adresy. Nie som typ človeka, ktorý má vo svojom hľadáčiku len jeden druh aktivity a všade hľadá to isté. Rád si pozriem zo všetkého trochu. S ničím to však nepreháňam. Teda aspoň dúfam. Chcem si tak vytvoriť nejaký celkový obraz o mieste, kde som.

foto: Aleš Tvrdý

V hlavnom meste Južnej Kórei je zmes histórie, čias aktuálnych a takisto aj kúsok budúcnosti. Vďaka tomu sa dá akoby cestovať čase a byť stále v jednom meste. Staré, drevené paláce alebo chrámy sú dokonale zachované. Tu sa začína cesta do dávnej minulosti. Ak si odmyslím aj tie výškové budovy, ktoré trčia a nazerajú do palácov, ako zvedaví tuláci, tak si viem dokonale predstaviť aj to, ako to tu zrejme vyzeralo, keď po tých istých miestach kráčal samotný kráľ. Dnes tu už namiesto neho, okolo mňa pendlujú domáci aj zahraniční turisti, ktorí si na pár hodín prenajali dobové oblečenie, a naháňajú sa po najvýznamnejších miestach v areáli, aby si zhotovili čo najlepšiu fotku. Vyzerajú naozaj veľmi pekne, akosi to dotvára celkový dojem tej starej Kórei.

foto: Aleš Tvrdý

Patrím medzi nadšencov akéhokoľvek športu. Vždy si rád pozriem nejaké podujatie, ak je v meste, kde som momentálne aj ja. Ako malý chalan som hrával na PC futbalové majstrovstvá sveta z roku 2002. Ich dejiskom boli dve krajiny. Práve Južná Kórea spolu s Japonskom. Jeden zo štadiónov je aj v Soule, takže prečo sa tam nevybrať v deň zápasu? To by bola chyba premeškať túto príležitosť. Netrvá to dlho a už prechádzam turniketom, cez bránu dejiska jednej z najvýznamnejších športových udalostí na tejto planéte. Míňam obrovský nápis štadiónu, ktorý je zlatými písmenami, v ľudskej veľkosti, nad hlavným vchodom.

foto: Aleš Tvrdý

Aj takmer po 20 rokoch je toto miesto stále úchvatné a ja sa teším, ako malý chlapec, že som tam. Samotný zápas už toľko emócii nepriniesol, ale aj tak. Bol to skvelý nápad. Sledovanie futbalu tu je celkom odlišné, ako u nás na Slovensku. Namiesto výkrikov z hľadiska typu „ty hajzel, šmatlák, choď domov, nedostaneš výplatu, kto ťa učil hrať futbal atď…“ si na tribúnach ľudia priniesli jedlo a majú piknik. Tie drahšie vstupenky obsahujú aj nelimitované množstvo piva, počas celého zápasu. Cez prestávku sú tanečné hry a ľudia sa proste zabávajú. V pokoji, bez agresie.

foto: Aleš Tvrdý

Ako asi bude vyzerať mesto z budúcnosti som pochopil na dizajnérskom námestí. Tu sa teda architekti poriadne vybláznili. Ak by spoza nejakého rohu na mňa vyskočila trojhlavá mimozemská príšera, tak by ma to ani moc neprekvapilo. Tu je možné asi všetko a možno je tu skrytý aj nejaký mimo planetárny modul na teleportovanie sa do inej galaxie. Vyzerá to tu tak, ako by tu aspoň jeden mali.

Dosť bolo však fantazírovania. Akí sú vlastne Kórejčania? Stretol som len milých alebo neutrálnych ľudí. Žiadna zlá skúsenosť. Pýtal som sa však na to priamo domácich, čo si o sebe myslia a aký vlastne sú.

foto: Aleš Tvrdý

Nie celkom ľahko sa im o tom hovorilo. Predsa len, pravda sa niekedy ťažko príma, ale aj podáva. V okolitých krajinách je akýsi fenomén, že ľudia z Južnej Kórei, nie sú zrovna tí najobľúbenejší. Je to najmä kvôli tomu, že si nejako z minulosti, keď boli utláčaní, vzali so sebou tento pocit krivdy a dodnes to majú v sebe. V snahe ochrániť sa a mnohokrát aj zbytočne, sa preto dopúšťajú akýchsi prešľapov. Tie sú v podobe podvádzania alebo klamania. Toto údajne dokáže rozhodiť obyvateľov okolitých krajín, najmä ak sa jedná o športové podujatia. Neviem, koľko je na tom pravdy, no pozitívne pre mňa bolo to, že to takto o sebe otvorene povedali práve Kórejci. To by sa zasa mohli naučiť v iných krajinách.

V príbehoch z ciest a článkoch z mojich ciest zistíš, že aj ty môžeš cestovať kamkoľvek po celom svete.
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )