Zlatá strecha na mešite sa nedá prehliadnuť, foto: Aleš Tvrdý

Niekdajšia mocnosť na ostrove Borneo zaberala v skutku dosť veľkú plochu.

Vplyvom udalostí z histórie sa však pomaličky rozdrobovala na čoraz menšie územie. To, čo z neho ostalo dnes, je plocha podobná Nitrianskemu kraju. To však ale neznamená, že sa tu nedá nič zaujímavé vidieť.

Cestu som si naplánoval tak, aby som videl hlavné mesto Bandar Seri Begawan. Prístav, kam dorazila moja loď, je však zhruba hodinu jazdy autobusom od neho. To mi vyhovovalo, lebo som si mohol aspoň ako-tak pozrieť niečo viac z krajiny. Je naozaj veľmi zelená. Bujné porasty asi všetkých odtieňov zelenej boli prerušené len čiernym pásom asfaltky a murovanými, modernými domami popri nej.

Obrovský palác, v ktorom má sídlo brunejský premiér, dáva najavo návštevníkom, že vstupujú do hlavného mesta. Len dom pri parkovisku pre hostí bol väčší, ako ten, o ktorom sníva mnoho Slovákov.

Zlatá strecha na mešite sa nedá prehliadnuť, foto: Aleš Tvrdý

Šofér ma vykopol na konečnej a tá je v centre mesta. Tu sme si dali s Benom, ktorého som spoznal na lodi do Brunej, rozlúčku a každý sa pobral po svojich. Ben bol super parťák. Z časti som v ňom videl aj seba. Nepotreboval okolo seba spoločnosť, chcel si oddýchnuť, no keď sa dal s niekým do reči, tak mal o čom hovoriť.

Pýchou celého mesta a zrejme aj krajiny, je mešita Omar Ali Saifuddien. Je naozaj krásna a dá sa povedať, že som tu išiel najmä kvôli nej. Okolo nej je vybudované jazierko a na ňom replika lode, ktorá je spojená kľukatým chodníkom k mešite.

Malá loď na jazere je dokonalé miesto na fotografovanie, foto: Aleš Tvrdý

Mal som presný plán, kedy, odkiaľ a ako chcem nafotiť okolie mešity. Hodín bolo ešte málo, tak som si ju zatiaľ pozrel zvnútra. Batoh som nechal pred vstupom, kde mi ho ochotne skryli dvaja starší muži. Tí robili aj malé prehliadky vo vnútri. Ako mi jeden z nich prezradil, tak mešita je doslova vyskladaná z tých najlepších kúskov z mnohých krajín. Mramor bol privezený z Talianska a Francúzska, koberce z Arabských Emirátov. No proste už aj na prvý pohľad je jasné aj laikovi, že sa tu nešetrilo. Ak by predsa len niekto zapochyboval, tak nech si pozrie ešte raz strechu, ktorá je z toho istého materiálu, ktorý má veľmi rada aj hlava krajiny. Zlato.

Žltý kov je tu naozaj veľmi populárny. Obchody, kde sa predávajú tieto výrobky sú v takom zastúpení, akoby to bolo zadarmo. V krajine však žije viacero etník. To znamená jednak to, že architektúra je vo viacerých prevedeniach alebo aj to, že v Bruneji môžem použiť aj svoju vlažnú čínštinu.
Večerné fotenie mešity nedopadlo najšťastnejšie, lebo miesto, kam som plánoval rozložiť svoje fidlátka, je v rekonštrukcii. Nepomohlo ani tričko s logom National Geographic, ktoré už mnohokrát slúžilo ako priepustka. Takže som narýchlo musel dumať, ako to urobím, aby som si odniesol čo najkrajšie zábery aj napriek tomuto pomerne veľkému škrtu cez moje plány.

Okolo mešity sa dá motať celé hodiny, foto: Aleš Tvrdý

Niečo sa nakoniec predsa podarilo. To, že na mňa ľudia mnohokrát pozerajú s nechápavým výrazom v tvári, keď fotím, mi už príde celkom bežné. Aj tu v Bruneji tomu nebolo inak. Keď som sa škriabal po plotoch a múroch, aby som získal zábery, ktoré ma čo najviac potešia, sa nejedenkrát pri mne pozastavovali ľudia a s úsmevom na tvári krútili hlavami.

Brunej patrí medzi drahšie krajiny. Najlacnejšie ubytovanie za noc bolo pridrahé. Preto som si vytipoval miesto, kam sa večer zložím. Skôr, ako sa tak stalo, som si však doprial chutnú večeru na večernom trhovisku s jedlom), kde som si za super cenu nakúpil chutné jedlo (rezance so zeleninou 0.6€, parená čokoládová buchta 0.6€, avokádový nápoj 0.6€). V neďalekej kaviarni som si doplnil energiu na noc, lebo tu na Borneu je naozaj skvelá káva (espresso 1.8€, capuccino 1.8€).

Umyváreň pri mešite, foto: Aleš Tvrdý

Tu som spoznal aj Shakeeba. Bol to čašník z tej kaviarne a dal sa so mnou do reči. Klasické otázky medzi cudzincom a domácim sú skvelým úvodom do komunikácie. Pýtal som sa ho však aj na život v Bruneji. Prezradil mi, že krajina pomaličky začala stagnovať a že tento dopad cítia aj domáci. Napriek tomu si však myslí, že tu ľudia žijú šťastný život. Nechodí tu moc turistov a preto je tu pomerne pokoj. S tým súhlasím aj ja, lebo okrem Bena som nestretol žiadneho iného cudzinca. Preto bol Shakeeb dosť šokovaný, keď ma videl a chcel vedieť aj to, prečo som tu prišiel.

Bol to super spoločník a dlho sme sa rozprávali. Povedal mi aj to, že ak chce priateľku zobrať von a stráviť s ňou pekný večer, tak musí mať dve práce alebo robiť nadčasy. Priemerný hodinový zárobok je cca 3€. S úsmevmi na tvárach sme sa však zhodli na tom, že každý z nás má inú predstavu o peknom večeri s dievčaťom.

Keď som mu povedal, že nemám hotel a budem spať niekde v okolí, tak mi povedal, že sa v noci ničoho nemusím báť, lebo v meste budú len mačky a psy. Mesto je naozaj bezpečné. Nechal mi aj zapnutú wi-fi, aby som ju kedykoľvek mohol použiť, keď ju budem potrebovať. Takisto aj zástrčky na nabitie elektroniky.

Nocľah na tribúne, foto: Aleš Tvrdý

Hlavu som teda zložil na štadióne, ktorý bol cez cestu. Kým sa tak však stalo, stretol som pár domácich ľudí a tí ma skoro všetci minimálne pozdravili alebo zaželali dobrú noc. Svoje nočné útočisko som našiel na tribúne štadióna, odkiaľ máva príhovory k svojim poddaným samotný kráľ. Takže by sa dalo povedať, že som mal kráľovské miesto.

Ráno som si za 0.6€ zobral loď na druhú stranu rieky, kde je jedna z najväčších dedín na svete, ktorá je postavená na rieke. Dá sa ísť odtiaľto na lodi aj do džungle a sledovať tak opice a orangutany v ich prirodzenom prostredí, no toto som už nestihol. Nabudúce.

Riečne taxíky, foto: Aleš Tvrdý

Dedina na rieke je naozaj veľká a funguje presne tak isto, ako ktorákoľvek iná dedina kdekoľvek na svete. Sú tu obchody, školy, mešita… no proste všetko. Budovy sú postavené na kloch a pilieroch vo vode a pomedzi ne sú poprepájané chodníkmi. Okolo nich premávajú člny, ktoré rozvážajú ľudí. Niečo ako riečne taxíky. Síce som v Benátkach nikdy nebol, no trochu mi ich pripomínali. Prechádzka týmto miestom bola aj dobrá skúsenosť. Tu bolo všetko jednoduché a čas, akoby tu plynul celkom inak, ako tam, kde je mešita so zlatou strechou. Ukážka dokonalého kontrastu v krajine.

Ako som to posral na záver

Autobus ma vyložil trochu inde, ako som si predstavoval. Na mape som však videl, že to nie je ďaleko. Síce mi povedali, že čoskoro ma tam zoberie druhý spoj, nechcelo sa mi čakať. Tak som sa pobral pešo. Asi po 15 minútach chôdze popri hlavnej ceste sa strhol taký lejak, akoby bol za trest. Stihol som sa však skryť pod malú strechu. Tam mi napadlo, že mám aj pršiplášť, lebo obloha vyzerala tak, že bude pršať asi naveky. Pokračoval som teda ďalej. Nie však už po ceste, ale po menších a väčších jazierkach, ktoré sa vytvorili. Vo flipflopkách sa mi veľmi šmýkalo, tak som sa vyzul a šiel bosý.

Keď som stúpil na nejaký ostrý kameň, tak mi len podlomilo nohy, ako keby som skočil do pol metrovej jamy. Hustý dážď si aj tak našiel cestičku pod pršiplášť a moc suchého miesta na mne nezostalo. Keď som prišiel do budovy prístavu taký mokrý, bosý a špinavý od blata, ktoré odprskávalo z cesty, tak som zrejme vyzeral ako Mojžiš, ktorý práve absolvoval tréning na rozdeľovanie vody. Asi preto tak nechápavo na mňa pozerali aj čakajúci vo vnútri.

Aby toho nebolo málo, tak som ešte nestihol prestupovú loď na ostrove Labuan, ktorá ma mala zobrať do malajského mesta Kota Kinabalu, odkiaľ mi ráno išlo lietadlo na Taiwan. To spôsobilo, že som nestihol ani to lietadlo. Pobyt som si teda trošku predĺžil, ale veď aj o tom je predsa cestovanie.

V príbehoch z ciest a článkoch z mojich ciest zistíš, že aj ty môžeš cestovať kamkoľvek po celom svete.
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )