Foto: Archív TASR

Dnes si pripomíname už 34. výročie tragédie v jadrovej elektrárni Černobyľ.

Havária, ktorá sa udiala presne pred 34 rokmi v ukrajinskej jadrovej elektrárni Černobyľ patrí do dnešného dňa k najtragickejším v dejinách výroby energie z jadra. Katastrofa nezasiahla iba Ukrajinu, ale vietor roznášal rádioaktívne častice po širokom okolí a zasiahol väčšinu Európy.

26. apríla 1986

Atómovú elektráreň V. I. Lenina v Černobyle uviedli do prevádzky 27. septembra 1977. Nachádzali sa v nej štyri jadrové bloky, pričom štvrtý bol dokončený ako posledný z nich a ďalšie dva boli rozostavané. Všetky štyri reaktory boli typu RBMK-1000.

Aj keď štvrtý blok už bol v prevádzke, neboli vykonané všetky bezpečnostné skúšky. V sobotu 26. apríla teda mala byť vykonaná skúška na otestovanie schopnosti reaktora vyrábať dostatočné množstvo elektriny na napájanie bezpečnostných systémov reaktora, v prípade súčasného výpadku energie z reaktora a vonkajších zdrojov elektrickej energie.

Predpisy stanovovali, že sa test musí uskutočniť pri výkone reaktora aspoň 700 MW, prevádzkový inžinier Anatolij Ďatlov však trval na znížení výkonu na hladinu 200 MW. Výkon poklesol natoľko, že reaktor prestal pracovať a časť personálu navrhovala jeho odstavenie. Ďatlov však trval na pokračovaní testu.

Technik v riadiacom centre Ignalijskej jadrovej elektrárne na severovýchode Litvy. Je to rovnaká elektráreň ako v Černobyle. Foto: TASR/AP

Desaťnásobný výkon

V reaktore RBMK sa v tom momente nachádzalo 1661 uránových palivových tyčí a 211 bórových tyčí, ktoré pôsobili ako brzda, teda prebiehajúcu jadrovú reakciu spomaľovali. Ďatlov nariadil vytiahnuť regulačné tyče, aby opäť naštartoval reakciu. Výkon reaktora začal nekontrolovateľne stúpať a spolu s ním narastal aj tlak horúcej pary.

O 1:23:40 stlačili operátori tlačidlo „AZ5“ (аварийная защита – havarijná ochrana), ktoré znamená rýchle odstavenie reaktora – kompletné zasunutie všetkých regulačných tyčí, vrátane ručne ovládaných tyčí, ktoré boli predtým neobozretne vytiahnuté.

Technik na reaktore č.1 Ignalijskej jadrovej elektrárne na severovýchode Litvy. Je to rovnaká elektráreň ako v Černobyle. Foto: TASR/AP

Kvôli pomalému mechanizmu vsúvania regulačných tyčí ich prázdnym koncom a dočasnému nedostatku chladiacej kvapaliny, spôsobilo rýchle odstavenie zvýšenú reakčnosť. Zvýšená výstupná energia spôsobila deformáciu kanálov regulačných tyčí.

Tyče sa zasekli potom, ako boli zasunuté do jednej tretiny a neboli preto schopné zastaviť reakciu. Tým, že mali špičku z grafitu, len celú haváriu urýchlili.

O 1:23:47 vyskočil výkon reaktora na asi 30 GW, desaťkrát viac ako normálny prevádzkový výstup. Palivové tyče sa začali taviť a prudko zvýšený tlak pary spôsobil veľkú parnú explóziu. Tá odhodila a zničila kryt reaktora, potrhala chladiace potrubie a vyrazila dieru do stropu.

50 ton jadrového paliva

Explózia rozmetala po okolí elektrárne 700 ton rádioaktívneho grafitu. Reaktor horel a do okolia sa šíril vysokorádioaktívny jadrový materiál. Do atmosféry sa tak dostalo až 50 ton jadrového paliva.

Pracovníci spočiatku nevedeli, čo sa deje. Nikto neveril, že by reaktor mohol explodovať. Ako preukázalo neskoršie vyšetrovanie, dôvodom bol veľký kladný dutinový koeficient reaktivity a tiež konštrukcia regulačných tyčí. Obsluha reaktora o týchto nedostatkoch nevedela a keďže aby sa dokázal vykonať experiment, bolo niekoľko bezpečnostných systémov odpojených či ignorovaných.

Foto: Archív TASR

20 000 röntgenov za hodinu

Tragédia bola ešte zhoršovaná nekompetentnosťou. Dozimetre mali malé rozsahy a nedokázali obsluhe reaktora ukázať skutočné hodnoty, ktoré tam panovali. S tým, čo mali, zistili, že hodnota by mala byť približne okolo 4 röntgenov, reálne však mohla byť až 20-tisíc, pričom smrteľná dávka je asi 500 röntgenov po viac ako 5 hodinách. Na následky veľkej dávky radiácie aj väčšina obsluhy elektrárne zomrela.

Krátko po explózii prišli na miesto hasiči. Netušili, čo hasia a nevedeli, že všetko naokolo je vysoko rádioaktívne. Otvorené ohne uhasili skoro ráno, avšak mnohí skončili s ťažkými popáleninami z ožiarenia.

Záber zo seriálu Chernobyl. Foto: MovieStillsDB

50-tisícové mesto Pripjať

Niekoľko hodín po havárii pricestoval na miesto vládny komisár pre vyšetrovanie havárií. Po zistení skutkového stavu a v konfrontovaní s vysokými dávkami radiácie nariadil evakuáciu, s ktorou sa začalo po 36 hodinách od tragédie. Najprv bolo evakuované blízke mesto Pripjať, v ktorom žilo 50-tisíc ľudí a obyvateľstvo z ďalších okolitých oblastí. Do mesiaca boli premiestnení všetci, ktorí žili v 30kilometrovom okruhu elektrárne, teda asi 115-tisíc ľudí.

Foto: Jorge Franganillo from Barcelona, Spain [CC BY 2.0], via Wikimedia Commons
Ľuďom bolo povedané, že odchádzajú iba na niekoľko dní a že do svojich domovov sa vrátia o tri dni. Bola to lož a nikto z mesta Pripjať sa už do svojho domova nevrátil. Do svojich vzdialenejších domovov sa neskôr vrátili iba starí ľudia, aby tu dožili.

800-tisíc likvidátorov

Rýchlo sa začalo s odstraňovaním následkov havárie. To bol kvôli všadeprítomnej radiácii veľký problém. Na reaktor zhadzovali vrecia s pieskom a tiež olovo s bórom, ktorý pohlcoval radiáciu. Týždeň po havárii ich tam zhodili asi 5 000 ton. Únik radiácie do ovzdušia sa podarilo zastaviť až po 9 dňoch od havárie.

Foto: Archív TASR

Nastúpili čaty likvidátorov, ktoré boli rozdelené do viacerých skupín. Čistili 30-kilometrovú zónu okolo reaktora, ďalší za pomoci primitívnych oblekov odstraňovali sutiny. Boli povolaní tiež baníci, ktorí reaktor podkopali a umiestnila sa tam betónová platňa, ktorá mala zabrániť predaniu reaktora a prípadnej kontaminácii spodných vôd. Podľa odhadov sa celkových prác zúčastnilo až do 800-tisíc ľudí, z ktorých každý obdržal určitú dávku radiácie.

Keď bolo okolie elektrárne vyčistené, začalo sa so stavbou sarkofágu, ktorý ho mal zakonzervovať. Bola narýchlo postavená betónová konštrukcia, ktorá mala zabezpečiť, aby sa žiadna radiácia už do okolia z reaktora nešírila. Pod postaveným sarkofágom tak ostalo uväznených do 10 % jadrového paliva či najmenej 4 tony rádioaktívneho prachu.

wikimedia.org

1,5 miliardy eur za nový sarkofág

Narýchlo postavená konštrukcia mala oddialiť stavbu nového sarkofágu, ktorý by zabezpečil postupnú likvidáciu. Ten bol dostavaný v roku 2016 s rozpočtom 1,5 miliardy eur. Nový sarkofág prekryl ten pôvodný a ide o unikátnu konštrukciu, do ktorej je možné vstupovať. Jeho hmotnosť je 18-tisíc ton a životnosť je stanovená na 100 rokov.

Foto: Archív TASR

Takúto veľkú investíciu by si Ukrajina nemohla dovoliť a väčšinu prostriedkov poskytla Európska banka pre obnovu a rozvoj.

Záťaž na stovky rokov

Už teraz je jasné, že toto miesto sa navždy zmení. Aj keď sa sem vracia život, najmä v podobe prírody a zvierat, ktoré sa dokážu vyrovnávať s následkami radiácie lepšie, človek tu sám od seba tak skoro žiť nebude.

Černobyľ, foto: Unsplash

Polčas rozpadu plutónia, ktoré sa tam nachádza je vyše 24-tisíc rokov. Je pravdepodobné nemožné, aby sa likvidáciou podarilo odstrániť úplne všetky jadrové stopy a ľudia nebudú chcieť riskovať život na mieste, kde vdýchnutie “nesprávneho” zrnka prachu môže priniesť smrť.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )