foto: Aleš Tvrdý

S cestovaním to je aktuálne trochu zložitejšie, ako sme boli naučení za posledné roky.

Nezostáva nič iné, len to nejako vydržať. Tento čas sa dá stráviť rôzne. Tí, čo sú však odhodlaní, že sa na nejaké dobrodružstvo vyberú opäť, akonáhle to bude zasa možné, zrejme nespia. Namiesto neustáleho sťažovania sa svojmu okoliu asi plánujú, kam sa vyberú na ďalšiu cestu. Neviem, možno si to len tak nahováram, lebo aj ja sám robím to isté. Samozrejme, z času na čas si aj ja pofrflem alebo sa posťažujem, no snažím sa to eliminovať na minimum. Nikomu to predsa nepomáha. Tak prečo vôbec?

Tiež plánujem svoje cesty, ktoré chcem uskutočniť, keď bude zasa všetko tak, ako ešte donedávna. Rád sa však podelím aj o svoje skúsenosti a tipy o miestach, ktoré sa mi už podarilo navštíviť. Niektoré z nich boli také skvelé, že ich plánujem navštíviť opätovne. Takým miestom je aj ostrov Jáva. A prečo? Dôvod je celkom prostý.

foto: Aleš Tvrdý

Na prvý dojem môže Jáva mnohých odrádzať. Je to najľudnatejší ostrov v celej Indonézii. Aj vďaka hlavnému mestu krajiny, Jakarte, tomu je tak. Pre tých, čo hľadajú pokoj, relax, domorodcov a podobne, to zrejme v preplnenej metropole moc nevonia. Nečudujem sa. Preto ju môžu využiť len ako medzipristátie a z letiska sa presunúť niekam ďalej jednou z mnohých vnútroštátnych liniek. Vybrať sa môžu na niektorý z viac ako 17-tisíc ostrovov.

Zrejme mnoho ľudí pozná len jeden, ale to je príliš málo. Indonézia nie je len o Bali. Aj ja teda prestupujem na letisku v hlavnom meste a mierim do Džogže. Pod týmto menom každý v krajine pozná mesto Yogyakarta. Epicentrum študentského života a akademickej pôdy nie je len o štúdiách. Viac lokálny život registrujem hneď na letisku po prílete, kde je všetko akési voľnejšie a také rodinné. Žiadni vojaci alebo policajti s prísnymi výrazmi v tvárach. Všetci sa usmievajú a vzájomne si želajú pekný deň.

Prvé minúty v miestnej doprave sú pre mňa a aj pre ostatných vodičov trochu prekvapivé. Najmä vtedy, keď sa ocitnem v opačnom jazdnom pruhu. Predsa len sú to moje premiérové kilometre šoférovania po ľavej strany cesty. Nikomu sa nič našťastie nestalo a ja úspešne prechádzam bránou Prambananu. Hinduistický chrám je na okraji Džogdže, a tak sa cesta k nemu stane akýmsi mojím trenažérom či autoškolou. Nezdržím sa tu však dlho, lebo chcem stihnúť východ slnka v Borobudure.

foto: Aleš Tvrdý

Ten je zhruba 80 kilometrov ďalej po cestách, ktoré som nikdy nevidel ani na mape. Nejako sa to podarilo a spokojne kráčam k hlavnému vchodu najväčšieho budhistického chrámu na svete. Radosť trochu opadne po tom, ako sa predomňa postaví strážnik, síce s úsmevom na tvári, no s prekríženými rukami na hrudi. Nemôže ma pustiť dnu a to ma pripraví o sledovanie východu slnka. Pre nedávnu erupciu sopky Merapi je ešte stále vo vzduchu veľa popolčeku a to je dôvod oneskorenia vstupov do chrámu.

Nasledujúce ráno sadám na skúter opäť, no mierim na celkom inú stranu ostrova. Tentokrát sa spolieham tak trochu aj na šťastie, lebo mapa nevie nájsť miesto, kam sa chystám. Keď sa stratím na ďalekom vidieku, tak sa mi nechce veriť, že som sa trepal tak ďaleko len preto, aby som nenašiel to, čo hľadám. Nechcem si to pripustiť. Lenže ako si pomôcť, keď tu nie je ani živej duše?

foto: Aleš Tvrdý

Našťastie sa po desiatkach minút na ceste objaví starší pán, ktorému som sa takmer hodil pod kolesá len preto, aby mi ukázal, kadiaľ sa dostanem tam, kam potrebujem. Bez jediného slova mi ukázal len to, aby som išiel za ním. Nasledovala tak jazda cez prašno/blatovú cestu krížom pralesa. Nevedel som, či ma ten týpek ide predať na orgány alebo ma naozaj vedie tam, kam chcem ísť. Na moje šťastie asi len sledujem príliš veľa hororov, lebo sme naozaj dorazili tam, kam mi bolo treba.

Goa Jomblang nie je ešte turistami moc známa, a preto tu neoperuje žiadna kancelária. Skupinka asi desiatich chlapcov vo veku okolo 15 rokov ma uviazala na jednoduché lano a so strachom v mojich očiach ma spustili do 60-metrovej priepasti. Následný pochod cez tmavú jaskyňu a dúfanie v to, že budem mať šťastie. Svetelný úkaz, kvôli ktorému som sa tam trepal, je možné vidieť len raz za deň, na pár minút a za ideálneho počasia. Podarilo sa!

foto: Aleš Tvrdý

Na ostrove Jáva je aj železnica a to je skvelá informácia. Vždy sa rád preveziem vlakom kedykoľvek, keď je to možné. Preto v Džogži na jeden nasadám a presúvam sa ďalej. Chcem sa dostať do vulkanickej oblasti, kde si plánujem pozrieť hneď niekoľko aktívnych sopiek. Prvá z nich je Bromo.

Hneď pri stanici prenajímam väčší skúter, lebo pôjdem vysoko do hôr. Oplatilo sa priplatiť si. Mimo civilizácie a najmä mimo pevných ciest sa šoférovalo o poznanie ťažšie, no aj to malo svoje čaro. Dokonca to bolo priam úchvatné. Okolitá príroda ako z inej planéty, nikde nikoho… Proste toto je tá Jáva, o ktorej som tak dlho sníval!

foto: Aleš Tvrdý

Jej smutnú tvár si uvedomujem pri zostupe do krátera Ijen, kde sledujem najťažšiu prácu, akú som kedy videl. Dennodenne sa tu v neľudských podmienkach ťaží síra. Tu ide všetka sranda bokom. Títo chlapíci tu makajú za pár drobných a ničia si zdravie každým jedným nádychom.

Putovanie po ostrove zakončujem pri mori, kam nemierim kvôli pláži. Idem si pozrieť záchranné hniezdo pre korytnačky, o ktoré sa stará príjemný chlapík. Ten ma ochotne zoberie na tieto miesta. Okrem toho, že som sa dozvedel viac o tom, ako takáto stanica funguje, som sa ešte stal aj nečakane otcom. Jedna malá korytnačka sa narodila presne počas toho, ako som tam bol. Odvtedy som ju nevidel, no verím, že sa má dobre!

V príbehoch z ciest a článkoch z mojich ciest zistíš, že aj ty môžeš cestovať kamkoľvek po celom svete.
0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )