Marek cestuje po svete na motorke: V mnohých moslimských krajinách žijú skvelí ľudia. V Iraku sme nemuseli minúť ani cent

Jeho expedície vedú naprieč viacerými svetadielmi. Na motorke precestoval takmer celú Európu, časť Afriky, Ázie, Ameriky a Austrálie. Najsilnejšie pocity v ňom vyvolala Afrika, pretože sa tam cíti ako skutočný dobrodruh. No najviac ho zaujali moslimské krajiny, ktoré podľa jeho slov obývajú pohostinní ľudia.

Marek Slobodník je slovenský cestovateľ, dobrodruh a milovník motoriek. Svoju prvú veľkú cestu absolvoval v roku 2010 na motorke Jawa Pionier k Aralskému jazeru v Kazachstane a vytvoril z nej s piatimi kamarátmi krátky amatérsky film Veľká cesta malých strojov, za ktorý získali cenu Najlepší slovenský motorkársky film. Zároveň vydal aj cestopisnú knihu Od Tatier k Aralu.

Následne sa stal súčasťou populárneho českého žltého cirkusu a niekoľko rokov sa zúčastňoval na expedíciách Dana Příbáňa, z ktorých vznikli známe filmy Trabantom až na koniec sveta, Trabantom do posledného dychu a Trabantom tam a zase späť.

Ich najnovší film o ceste do Mongolska s názvom Žltou žabou do zeme modrého neba je aktuálne obrovským hitom na Netflixe. Marek na tejto expedícii cestoval na terénnej trojkolke Honda ATC200 z 80. rokov, ktorá sa už však prestala vyrábať, pretože bola až príliš nebezpečná.

V rozhovore nám prezradil, ako sa z detskej lásky k motorkám stala celoživotná vášeň, ktoré krajiny ho najviac zaujali a aké dobrodružné cesty plánuje najbližšie.

Ako vznikla táto vaša vášeň pre skutočne dobrodružné a nevšedné cestovanie?

Od detstva som miloval motorky, keď som videl dve kolesá, nevedel som dýchať. Motorky boli môj život. Samozrejme, cestovanie sa mi páčilo, ale s rodičmi sme ako deti chodili maximálne do Chorvátska alebo Talianska.

Keď sme skončili školu, chceli sme byť s kamarátom Rasťom motorkári, ale nemali sme na to žiadne peniaze. Jediná dostupná motorka, ktorú sme si vtedy v roku 2008 mohli kúpiť aj s papiermi, bola Jawa Pionier za 3- až 5-tisíc slovenských korún. S touto motorkou sme potom išli okolo Slovenska – len tak sa previezť, pretože sa nám páčila jazda. Keď nás videli iní motorkári, takí tí skutoční, ktorí mali poriadne motorky, tak nám kývali. My sme sa vtedy cítili ako frajeri, preto sme si povedali, že o rok musíme ísť ďalej, na väčšiu jazdu.

A tak sme v roku 2009 išli do Rumunska už piati kamaráti, a to bolo asi to najlepšie, čo som dovtedy v živote zažil – jazda spojená s cestovaním, bolo to niečo úžasné. Povedali sme si, že keď táto motorka zvládla prejsť za hranice Slovenska, tak to musí zvládnuť aj za hranice kontinentov.

Premýšľali sme nad Afrikou, ale náš kamarát Ďuro, ktorý s nami v roku 2010 cestoval, pracoval – stále aj pracuje ako tlačiar a tlačil vtedy kalendár na rok 2010 a na každý mesiac bola v kalendári fotografia niečoho, čo má zmiznúť zo zemského povrchu. Bolo tam aj Aralské jazero, ktoré je v Kazachstane – v Ázii, teda mimo náš svetadiel. Preto sme si povedali, že poďme sa pozrieť na toto jazero, však Afrika na nás ešte počká, ale Aralské jazero už nie.

Takže takto nejako to začalo a stalo sa to našou „drogou“. Stále sme chceli vidieť viac a viac, dokázať, že tá motorka vie prejsť ešte viac. Zároveň ja osobne chcem ukázať ľuďom, že sa dá plniť si sny na akomkoľvek dopravnom prostriedku. Nie je to len o tom, ale jednoducho, že sny si vieme splniť akýmkoľvek spôsobom a nemusia to byť len cestovateľské sny.

Ktoré krajiny ste už takto precestovali?

Krajiny, ktoré som precestoval na motorke, nemám vôbec spočítané. Mne osobne pripadá zvláštne počítať si to, neprídem si ako nejaký „lovec“ krajín. Sú machri, ktorí prešli celý svet, boli v každom jednom štáte. Ja to však takto nemám, mám vždy len víziu, čo chcem vidieť a je mi jedno, koľkými štátmi prejdem. Ani sa na týchto cestách nechcem ponáhľať. My ani nezvykneme chodiť rýchlo, veľakrát nám trvá prejsť pár tisíc kilometrov aj pol roka.

Viem však, na ktorých kontinentoch, svetadieloch som bol. Takže bol som v Austrálii, odkiaľ sme išli do Thajska, v Afrike, na východnom pobreží, v Južnej Amerike, Európu mám viac-menej prejdenú celú, nebol som však napríklad v Dánsku ani Írsku. Z Indie som išiel na motorke domov viackrát, raz cez Pakistan a Čínu, druhýkrát severom cez Kirgizsko a ostatné „stany“, ale aj cez Pakistan, Irán, Arabský polostrov a Irak.

Ktorá krajina z tých, ktoré ste už precestovali, vás zaujala najviac v pozitívnom zmysle, a čím konkrétne?

Krajín, ktoré ma očarili, je viac. Napríklad Sudán, ktorý je, žiaľ, v súčasnosti neprejazdný, pretože tam prebieha občianska vojna. Keď sme tam boli v roku 2017, mali sme pred touto krajinou veľký rešpekt. Bola to však jedna z najlepších krajín, aké sme navštívili. Keďže tam žijú pohostinní ľudia, ktorí nás neustále volali k sebe domov.

V mnohých moslimských krajinách žijú skvelí ľudia. Aj Irak bol pre nás podobne prekvapivý. Nemuseli sme tam minúť ani jeden cent, pretože nás miestni pozývali každý deň na jedlo.

Mám množstvo pozitívnych skúseností s krajinami, o ktorých si ľudia možno povedia, že je to tam nebezpečné.

A naopak, ktorá krajina na vás zapôsobila skôr negatívne?