Keď na konci Druhej svetovej vojny odhalili spojeneckí vojaci rozsiahle komplexy budov obohnané nepreniknuteľným ostnatým drôtom, tušili, že niečo nie je v poriadku. To, čo našli dnu, navždy zmenilo pohľad ľudí ako na vojnu, tak aj na samotnú definíciu ľudskosti.
správy od nás budete mať ako prví.
Aby sa niečo podobné už nikdy nezopakovalo, bolo nutné, aby zábery z koncentračných táborov uvidelo čo najviac ľudí. A v prvom rade tí, ktorí sa o vybudovanie koncentračných táborov a smrť miliónov nevinných ľudí nepriamo pričinili, hoci o tom až do konca vojny vôbec netušili.
Archívny záber odhaľuje vystrašené a šokované tváre nemeckých vojnových zajatcov, ktorí boli v spojeneckých táboroch nútení sledovať zábery z koncentračných táborov. Mnoho vojakov až v tejto chvíli zistilo, za čo vlastne bojovali a čo sa dialo za ich chrbátmi, kým oni bojovali o život. Až pri sledovaní týchto záberov si uvedomili, že mnohí ich priatelia zahynuli v mene niečoho tak príšerného a že bojovali za niečo, čo bolo v úplnom rozpore s ich vnútornými hodnotami. Keď toto vojaci pochopili, rozplakali sa od ľútosti a zúfalstva.
Originálny popis k fotografii znie: Deutsche Kriegsgefangene in den Vereinigten Staaten sehen einen Bildbericht aus den deutschen Konzentrationslagern. V preklade do slovenčiny to znamená: Nemeckí vojnoví zajatci držaní v Americkom tábore sledujú film o koncentračných táboroch.
Premietanie takýchto filmov bolo súčasťou povojnového denacifikačného programu, ktorým chceli spojenci očistiť nemecký ľud od nacistickej ideológie, ktorú im celé roky tlačila do hláv kontrolovaná a cielená propaganda. Okrem premietania takýchto záberov bolo súčasťou programu aj vystavovanie mŕtvych židovských tiel na verejných miestach a premietanie filmov o tom, ako sa nacistickí pohlavári správali k „menejcenným“ ľuďom. Jednoducho povedané – spojenci robili čokoľvek, čo mohlo pomôcť Nemcom otvoriť oči a uvedomiť si všetky hrôzy vojny, ktoré boli dovtedy pred nimi prísne utajované.
Zábery, ktoré nemeckí zajatci sledovali, natočili americkí dokumentaristi a okrem samotných zajatcov ich videli aj milióny a milióny ďalších ľudí. Kvôli extrémnemu „vymývaniu mozgov“ totiž väčšina civilného obyvateľstva po skončení vojny odmietala uveriť rozprávaniu o týchto zverstvách a nepripúšťali si existenciu koncentračných táborov. Až tieto zábery ich však nadobro presvedčili o opaku.
Je nutné si tiež uvedomiť, že nie všetci nemeckí vojaci boli súčasne aj zástancami nacistickej ideológie. Mnohí mali iba silné národné cítenie a vojnu vnímali iba ako boj za svoju domovinu, boj za svoj životný priestor. Iní chceli pomstu za Versailles a ďalší jednoducho nemali na výber. Je preto pochopiteľné, že aj keď Nemci bojovali bok po boku, ich vnútorné motivácie k boju sa často diametrálne odlišovali a mnohí z tých, ktorí neboli nasiaknutí nacistickou ideológiou, sa po zistení pravdy a toho, čomu dopomohli, doslova zrútili.
Ako sa to po vojne naučili Nemci, musíme sa to už konečne naučiť aj my. Nič, čo má niečo spoločné s režimom vykonávajúcim cielené masové vyvražďovanie nevinných ľudí, nie je v dnešnej dobe tolerovateľné. Obhajovanie takéhoto barbarského režimu je nanajvýš zvrátené a vrhá ten najtemnejší tieň na celú modernú spoločnosť, ktorá vznikla iba vďaka tomu, že boli tieto režimy porazené. Uvedomme si, že ak by sa tak nestalo, tak by tu už s veľkou pravdepodobnosťou nebol nikto z nás. Kto bojuje v mene nacizmu, bojuje sám proti sebe.
rarehistoricalphotos.com
Nahlásiť chybu v článku