foto: ilu Pixabay, Brad Guy

/ 102 / Michaela
Je to príbeh o neuveriteľnom šťastí, no i dlhej ceste, ktorú má Brad pred sebou. Prešiel si fyzickou i mentálnou bolesťou...

„Keď máš byť utopený, nebudeš obesený,“ aj o tom vraví ľudová múdrosť. A niečo na tom pravdy je. Osud si vás počká, jednoducho sa mu nevyhneme. Presne o tom je aj príbeh Brada Guya, ktorý prežil pád z výšky 20-tisíc stôp, čo je približne 4 267 metrov. Taký pád nám môže spôsobiť poriadnu traumu, však? Brad však našiel vynikajúci spôsob, ako sa s ňou vysporiadať…

Predstavte si, že máte 22 rokov a celý život pred sebou. Je jasné, že vás láka adrenalínový šport. Aj preto sa Brad vybral so svojou rozvetvenou rodinou na rodinný výlet neďaleko Viktorie v Austrálii. Ako keby mu chcel však niekto zabrániť v zoskoku, ktorý mu absolútne zmenil život. Jeho zoskok sa oneskoril až o štyri hodiny, ale to mu nevadilo.

Nakoniec nastúpil do lietadla, zatiaľ čo ho rodina, spolu s jeho priateľom, pozorovala zo zeme. Mladý muž do konca života nezabudne na to, čo nasledovalo: „Otvorili sa dvere. Posledné, čo si pamätám, ešte predtým, než sme vyskočili z lietadla, bol inštruktor Bill. Pozrel sa na mňa, potiahol za pásy padáka, a spýtal sa ma: „Aké sú tvoje posledné slová?“ Povedal som: „Aby sa mi otvoril padák,“ povedal pre LAD Bible.

Brad a Bill boli pripútaní k sebe a Brad si to skutočne užíval. Bol to neskutočný pocit voľného pádu, ktorý opisoval, ako pocit totálnej eufórie. O pár sekúnd bolo všetko inak. Očakával, že pocíti tlak pri otváraní padáku, no to sa nestalo. Začala naozajstná panika. Videl, ako sq ainštruktor Bill z celej sily snaží pretiahnuť laná pripevnené k padáku, no nemalo to žiaden účinok. Brad sa spoliehal na druhý padák, no keď zbadal, že padáky sú beznádejne prilepené a posplietané do seba, vedel, koľká bije. Inštruktorovi sa ešte podarilo vytiahnuť nôž a snažil sa odrezať jeden z padákov, čo však bolo prakticky nemožné. Brad sa však cítil previnilo a zaplavil ho smútok, keď si uvedomil, že jeho rodina sa bude prakticky pozerať na to, ako zomiera. „Posledná vec, na ktorú si spomínam, bola: ‘Chceme zomrieť?’ Odpoveď bola: Neviem,'“ dodáva. A to bolo to posledné, na čo si spomína, predtým, než sa v rýchlosti 80 km/h odrazili od golfového ihriska a dopadli do jazera. Akoby zázrakom boli obaja nažive.

Brad Guy

Brad však vraví, že na ohromnú bolesť sa nedá len tak zabudnúť. Mal pocit, akoby mu niekto doslova vytrhol chrbticu z tela a zlomil ju na dve polovice. Išla mu prasknúť lebka, nemohol dýchať. No ak sa pozrieme na to, z akej neuveriteľnej výšky dopadol, stále možno hovoriť o tom, že vyviazol celkom dobre, však? Po páde videl, že je pripútaný vedľa nehybného tela svojho inštruktora. Začal kričať, snažil sa ho prebrať k životu. Dvojici, ktorá mala šťastie v nešťastí, prišli na pomoc dvaja golfisti, ktorí im pomohli dosať sa z popruhov aj z jazera. Inštruktor Bill musel byť prevezený do nemocnice vrtuľníkom, zatiaľ čo Brada previezla sanitka.

Najstrašnejšie na tom všetkom však preňho bol vnútorný pocit viny. „Cítil som sa strašne za to, že celá moja rodina prišla za mnou z takej diaľky, a len preto, aby videli, ako sa dokaličím. Stále budem mať pred očami matkin pohľad. Veľmi ma mrzí, že som im spôsobil traumu,“ spovedá sa Brad. Prognózy na jeho uzdravenie však neboli bohvie aké. Podľa doktorov si pri páde zlomil hornú časť chrbtice, v spodnej časti chrbtice utrpel viacero fraktúr, potrhal si väzy na krku a taktiež si dolámal rebrá. Avšak už počas prvej noci v nemocnici si Brad všimol, že jeho myseľ nie je úplne v poriadku. Mal neuveriteľne živé spomienky na pád, ktoré sa mu zjavili pred očami vždy, keď zavrel oči.

Another #throwbackthursday. Look at all that hair!

Geplaatst door Brad Guy op donderdag 6 augustus 2015

Z nemocnice sa dostal po neuveriteľných štyroch dňoch. Dosť krátka doba, však? Ale ak si myslíte, že najhoršie bolo fyzické zotavovanie, ste na omyle. Podľa slov Brada najviac utrpela jeho psychika. Nemohol spať, prenasledovala ho hlboká depresia sprevádzaná pocitmi viny, trpel úzkosťou. Doslova zažíval peklo na Zemi. Zavieral sa do izby, odmietal komunikovať, pretože nechcel byť nikomu na krku. Cítil neustálu vinu voči svojej rodine, hoci tá by urobila všetko preto, aby mu pomohla. V skutočnosti za to mohla posttraumatický stresový syndróm.

Podarilo sa mu však s ňou vysporiadať tým najšialenejším spôsobom. Viete, ako všade počúvame, že nemáme hľadať odpovede na internete, ale vyhľadať lekára? Tak Brad sa absolútne neriadil touto radou a začal hľadať odpovede na YouTube. Počúval príbehy ľudí, ktorí si tiež prešli posttraumatickým stresovým syndrómom a to ho veľmi motivovalo. Priznal, že má problém, no keď požiadal šéfa, aby mu dal voľno z práce, ten mu vyšiel v ústrety a miesto „maródky“ ho rovno vyhodil.

A teraz sa dostávame k tomu, že aj tá najnegatívnejšia vec či situácia nám môže priniesť niečo dobré. Brad si vyrovnal dlhy, kúpil fotoaparát a kameru a začal blogovať. Dnes je z neho celkom úspešný autor vtipných videoblogov, ktorý sa snaží priniesť niečo pozitívne na tento svet. A ako skončil inštruktor Bill? Úplne sa fyzicky vyliečil, no Bradovi určitú dobu trvalo, kým sa mu dokázal ozvať. Nechcel, aby sa cítil zodpovedný za to, čo sa stalo.

Ak psychicky trpíte, určite sa nebojte o tom rozprávať. Pretože ticho a samota je to najväčšie väzenie.

Pozri aj: Šokuje ešte aj dnes. Príbeh ikonickej fotografie, na ktorej sa žena na ulici v Chicagu snaží predať svoje štyri deti, je na zaplakanie

LADbible.com




Komentovať (0)