foto: Martin Dubeň, Pixabay

/ 165 / mchl
Od najväčšej jadrovej katastrofy ubehlo už vyše 30 rokov.

Odvážili by ste sa na výlet do Černobyľu? Máte obavy? Martin Dubeň sa nielen neboji, ale aj objavuje toto mysteriózne miesto. Dostal sa aj na miesta, kam sa nechodí. Prečítajte si veľmi zaujímavý rozhovor s odborníkom na Černobyľ. Ak by ste sa rozhodli Černobyľ navštíviť, tu sa dozviete všetky potrebné informácie.

Prečo by som mal ísť do Černobyľu? Nie je to nebezpečné?

Kto nezažil len ťažko pochopí. Ja osobne sa považujem za veľmi aktívneho cestovateľa-objaviteľa, ktorému je ľúto ak počas mesiaca nenavštívi aspoň jednu cudziu krajinu, ideálne takú v ktorej som ešte nebol. No Černobyľ je aj po rokoch cestovania jedno z najfascinujúcejších miest aké som kedy videl. Jednak je to jediné miesto, na ktorom môže človek vidieť dopad toho, ako by naše mestá a dedinky vyzerali keby ich zo dňa na deň opustíme. Tiež je to miesto jednej z najväčších katastrof, a pre mňa aj miesto zakonzervovaného „sovietistanu“, ktorý v sebe nezahŕňa len červené kresby po stenách budov, ale napr. aj najväčší posledný stojaci sovietsky radar. Je to jednoducho neodolateľná kombinácia „artefaktov“, s trocha mrazivou atmosférou.

Cesta do Černobyľu je rovnako nebezpečná ako cesta kamkoľvek inam na svete. Pri cestovaní sa môže stať čokoľvek, človek nikdy nevie. No predpokladám, že sa pýtaš na radiáciu. Radiácia je v skutočnosti vysoká len na zopár miestach, ktorým sa, samozrejme vyhýbame. Aj naši sprievodcovia sú len ľudia, ktorí chcú mať zdravý a dlhý život a práve preto o tých pár nebezpečných miestach veľmi dobre vedia a spolu s turistami sa im ani nepribližujú. Navyše, od novembra 2016 je konečne na svojom mieste aj nový sarkofág. S meškaním, ale predsa. Je to obrovská stavba, ktorá by mala vydržať minimálne 100 rokov a robí celú zónu ešte bezpečnejšou.

Ľudia mávajú takisto rešpekt pred situáciou na východe krajiny. Úprimne povedané, konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou je ešte na dlho, no netreba sa ho báť. Počas pobytu v Kyjeve a Černobyle si človek ani neuvedomí, že nejaký konflikt vôbec existuje. Ľudia o tom nerozprávajú, vojakov nevidíte nikde…východ krajiny, vzdialený takmer tisíc kilometrov od Kyjeva, je pre nich akoby iný svet.

Martin Dubeň
Martin Dubeň

Aká je tam dnešná rádioaktivita?

Otázka, ktorá padne pri každom jednom rozhovore. V absolútnej väčšine zóny sú levely radiácie rovnaké ako kdekoľvek inde na svete. Treba si uvedomiť, že radiácia je bežnou súčasťou aj nášho sveta, čiže niekde medzi 0,10-0,30 mikrosievertov. Zvýšené, no stále bezpečné dávky radiácie dostávame napr. z röntgenu pľúc, ale aj počas letu lietadlom. Bežný interkontinentálny let (čiže napr. let Londýn-New York) sa rovná dávke približne 5 mikro sievertov. Je to spôsobené výškou v akej lietadlá lietajú (10-12km). Počas dňa stráveného v Černobyle je človek vystavený približne 2 až 3 mikro sievertom. Pre porovnanie toho, čo je považované za bezpečnú hranicu – pracovníci pracujúci v jadrových elektrárňach majú stanovenú dennú bezpečnú dávku na 50-100 mikro sievertov, v niektorých krajinách dokonca 150. Priemerná hodnota v Černobyľskej zóne sa určiť nedá – na rôznych miestach je rôzna. No ako už som povedal pri predošlej otázke, naši sprievodcovia veľmi dobre poznajú nebezpečné miesta a oblúkom sa im vyhýbajú. Bežná hodnota v Pripjati je 0,3-0,9 mikro sievertov.

Martin Dubeň
Martin Dubeň

Koľko ľudí tam žilo pred výbuchom a koľko je tam teraz?

V najslávnejšom meste –Pripjati to bolo približne 50 tisíc ľudí. Celkové číslo evakuovaných je však až trojnásobné. Okrem Pripjate boli evakuované aj ďalšie menšie mestá – napr. mesto Černobyľ, a mnoho dediniek v okolí. Po dekontaminácii celej zóny bolo umožnené niektorým ľuďom vrátiť sa. Jedná sa o dediny a mestá v širšom okraji zóny. Zóna je rozdelená na vnútorný okruh – do 10km od reaktora, a vonkajší okruh – 10 až 30km od reaktora. „Samousadlíci“, ako sa voľným prekladom z ukrajinčiny nazývajú takýto ľudia, sú dnes vo veľmi malom počte, niečo málo vyše sto. Postupne zomierajú na starobu. Väčšina z tých, ktorí sa vrátili totižto mali vyšší vek. Mladšie ročníky sa boli lepšie schopné prispôsobiť a presťahovať sa inam. V meste Černobyľ je ľudí dokonca oveľa viac, približne 4000. Jedná sa prevažne o robotníkov, ale taktiež o mechanikov, požiarnikov, a pod.

Martin Dubeň
Martin Dubeň

Do ktorých oblastí sa cestovateľ dostane?

Prakticky všade kde to nie je nebezpečné. Tých miest, ktoré sú zaujímavé je ohromne veľa, aj preto mi je niekedy až ľúto ľudí, ktorí prídu do Černobyľu len na jeden deň. Za tak krátky čas sa to jednoducho nedá všetko stihnúť.

To čo človek uvidí máme samozrejme vypísane a pofotené na stránke, no z toho najlepšieho by som vymenoval mesto Pripjať, okolité dedinky ako napr Kopachi, pohľad na obrovský nový sarkofág, mesto Černobyľ, opustený prístav. Ale takisto návštevu samousadlíka-likvidátora (človeka, ktorý pomáhal bojovať s katastrofou), alebo obrovského radaru Duga. V posledných mesiacoch sa nám dokonca podarilo vybaviť aj návštevu riadiaceho centra reaktoru číslo 3. Naši turisti sa tak majú šancu dostať priamo do elektrárne (samozrejme do tej bezpečnej časti), alebo sa porozprávať s preživšími.

Martin Dubeň
Martin Dubeň

Černobyľ a Pripiať nie sú jediné oblasti, kam sa dá dostať. Ale aj najväčší radar na svete. Málo ľudí ho pozná. Môžeš nám ho opísať?

Jedným slovom – obor. Keď som šiel prvý krát do zóny ešte ako turista, tiež som o ňom nevedel. Upozornil ma až bývalý spolužiak, veľký fanúšik sovietskeho inžinierstva a prešľapov v jednom. Samozrejme som si ho vygooglil a pozrel si videa na youtube, no nedá sa to porovnať s ničím keď človek stojí pod ním. Ešte za študentských čias som precestoval severovýchod USA, celé leto som býval v NYC, takže na veľké stavby som zvyknutý, ale sovieti svoju povesť nepodliezli a naozaj sa prekonali. Je to obrovská stavba, krásne symetrická, a tak trochu strašidelná. Ak máte šťastie a pofukuje jemný vietor, tak môžete dokonca počuť ako spieva. Viac detailov prezrádzať nebudem, aby som nepokazil zájazd tým čitateľom, ktorí sa naň v roku 2017 chystajú pozrieť. No poviem ešte toľko, že radar bol drahší ako celá elektráreň, a že je posledný svojho druhu na svete (z celkovo troch kusov bol dokonca najväčší). Uvažovalo sa aj o jeho rozobraní (s vidinou šrotovného), tak dúfajme, že nám bude stáť ešte nejaký ten rôčik.

Martin Dubeň
Martin Dubeň
Martin Dubeň
Martin Dubeň

Ktoré miesto pre teba pôsobí najbizarnejšie a prečo?

O bizarné miesta v zóne človek doslova zakopáva. Nový sarkofág, materská škola, nemocnica, spomínaný radar… ja som mal od začiatku obľúbenú nemocnicu, ako miesto kde zvádzali posledný boj hasiči a personál, ktorí sa snažili zachrániť Európu pred ešte väčšou katastrofou (druhou, oveľa väčšou explóziou, ktorá bola na spadnutie). No postupom času ma začali zaujímať skôr podivné, pre človeka na prvý pohľad možno nezaujímavé miesta. Jedným z nich je Jupiter, oficiálne továreň na rádiá. Vtipné však je, že táto továreň bola až príliš „nenápadná“. Na okraji Pripjate bol okolo nej postavený veľký plot so strážnymi vežami. Robotníci v nej zarábali päť-násobok priemerného sovietskeho platu (dokonca viac ako tí v elektrárni), a fungovala ešte roky po nehode z roku 1986. Pre Sovietov boli tie Pripjatské „rádiá“ pravdepodobne veľmi dôležité, bez ohľadu na riziko. Materiály síce stále neboli odtajnené, no všeobecne sa predpokladá, že továreň slúžila na obohacovanie plutónia. To sa používa do balistických rakiet.

Martin Dubeň
Martin Dubeň

Vraví sa, že niektoré artefakty ako bábiky v škôlkach sú naaranžované. Je to pravda?

Som o tom presvedčený. Určite to nie je dielom správy zóny, ale skôr turistov, ktorí sa takto bavia. Dávať bábikám napr. plynovú masku jednoducho niekomu príde vtipné, alebo strašidelné. A samozrejme je z toho dobrá fotka.

Martin Dubeň
Martin Dubeň

Ak sa to dá povedať, kam chodíš najradšej v danej oblasti a prečo?

Jednoducho povedané na miesta, ktoré som ešte nevidel, kde mám ešte aj ja čo objavovať. Dobrým príkladom je napr. už spomenutá fabrika Jupiter. Mám rovnako rád aj prístav, tzv. pohrebisko lodí, kde je veľmi pekne a kľudne. Z tých klasických miest je to určite hlavné námestie Pripjate, so slávnym hotelom (poznať budú tí, ktorí hrávali napr. Call of Duty).

Martin Dubeň
Martin Dubeň

Dostal si sa niekam, kam ľudí vôbec nepúšťajú?

To oficiálne samozrejme nemôžem povedať. Ale každý sa asi dovtípi. Snažíme sa prekonávať bariéry a úspešne bojovať hlavne s miestnou byrokraciou. Aby som uviedol aj konkrétny príklad – do elektrárne, reaktoru číslo 3, mala prístup len správa zóny, plus samozrejme nejakí vedeckí pracovníci. Napriek tomu, že to bolo bezpečné už dávno. Dostať sa tam však bolo ohromne náročné. Dnes je však už možné aj pre bežného turistu dostať sa dnu. Podobne to bolo so samousadlíkmi, ktorí mali voči cudzincom veľkí rešpekt. Dnes, keď už nás poznajú a vedia, že sa im snažíme pomáhať, k nim môžeme priniesť aj turistov, aby si vychutnali na vlastnú kožu ich pohostinnosť a životné príbehy. Keď to tak poeticky zhrniem, tak postupnými krôčikmi otvárame dvere na miesta bežným ľuďom.

Aký je najväčší mýtus o Černobyle medzi cestovateľmi?

Len prednedávnom sme dokončili eBook s názvom „10 myths and truths of Chernobyl”. V januári bude zadarmo stiahnuteľný z našej stránky. Ako je už z návu zrejmé, jedná sa o 10 mýtov, no poviem ti, že vybrať len 10 bolo náročné. Je ich príliš mnoho, počínajúc tým, že celá zóna je neobytná a nebezpečne rádioaktívna, až po paradoxy typu, že nehodu spôsobila sovietska vláda, ktorá už už očakávala pád komunizmu. Za najväčší považujem strach zo zóny a z obrovskej radiácie, ktorá tam už však dávno nie je. Za môj najobľúbenejší zase mýtus o tom, že vedci z radaru Duga spôsobili nehodu na elektrárni zámerne, aby tak nefunkčný radar odstavili.

Pozri aj: 18 fotografií, ktoré vám ukážu, ako vyzeralo 50-tisícové mesto Pripjať pred najväčšou jadrovou katastrofou v histórii ľudstva

travelistan

travelistan


Komentovať (0)