foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Už ste boli na expedícii, na ktorej ste nevedeli, ako sa dostať k cieľu?

Viete si predstaviť, že ani domáci príliš netušili, ako dosiahnuť bod, o ktorom ste doma snívali? Dajú sa také cesty vôbec vymýšľať v 21. storočí, keď máme mapy, aplikácie a internet? Cestopis „Somálsko alebo expedícia k najvýchodnejšiemu bodu Afriky“ vás zoberie na menej známe miesta.

Verte, že takzvaných bielych miest na mape sveta je obrovské množstvo a je len na nás, kedy sa vyberieme tieto nepoznané oázy prebádať. My sme si takýto bod vybrali v Somálsku, kde sme chceli navštíviť dva najvýchodnejšie body pevninskej Afriky, Dvadsať rokov sa tam vraj nikto nedostal. Dôvod? Vojna, hladomor, piráti a neskutočne neprehľadná situácia.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Minulý rok sme prešli veľký kus Somálska a vtedy nám napadlo, či by sme nešli aj na najvýchodnejší bod pevninskej Afriky. Pýtam sa Aliho, či je to vôbec možné a on po dlhom uvažovaní nad čiernym čajom povie: „Pozri, dá sa to, ale nikdy som tam nebol a nepoznám nikoho, kto by sa tam v poslednom období vybral.“ Ali sa špecializuje na expedície po Somálsku. „Už sme podnikli všetko možné, ale toto je fakt ťažké. No, skúsime to,“ povedali sme si v minulý rok v Mogadišu.

Ubehol takmer rok a Ali mi píše: „Martin, dá sa to pripraviť, ale nikto nepozná cestu. Našiel som jedného vodiča, ktorý sa pohyboval v okolí a pozná miestne podmienky. Prosto naložíme autá a uvidíme, kam sa dostaneme.“ Čítam Aliho správu, na jednej strane sa ma zmocní zvláštny pocit z dobrodružstva a na druhej obava z neznámeho. Už som organizoval mnohé cesty na menej známe miesta, ale vždy sme sa vedeli odraziť od nejakej informácie, ktorá nám priblížila prostredie a podmienky. Tu sme sa vedeli oprieť iba o istého vodiča, ktorý bol v spomínanej oblasti pred mnohými rokmi.

Volám kamarátom, či by nešli na ďalšiu cestu. „Nič vám nesľubujem. Môže vyjsť všetko a zároveň nič. Ideme na miesta, kde nič nefunguje, nevieme, ako to bude vyzerať a hlavne kde budeme bývať a čo jesť. Denne strávime aj 18 hodín v aute a pritom prejdeme len malý kúsok. O bezpečnosti radšej pomlčím. Teraz je obdobie pokoja, ale tam sa to môže zmeniť z minúty na minútu. Idete?“

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Čo by ste odpovedali vy? Jasné áno, alebo by ste mali ďalšie dopĺňajúce otázky a potrebovali by ste čas na premyslenie? Pohľady sa nám stretli a vyslovili sme to naše: „Ideme!“

Už len samotný let do Somálska je neskutočný zážitok. Na palube lietadla Ethiopian Airlines sú len domáci a my. Všetci pasažieri na nás pozerajú a nejde im do hlavy, prečo sme sa vybrali do mesta Bosaso. „Ste humanitárni pracovníci? Pracujete pre nejakú organizáciu?“ spýta sa jeden Somálčan dobrou angličtinou. Pri jeho otázke, či nie som vojak, mu ukazujem svoj biceps a on sa usmeje nad trefnou odpoveďou. Keď odpovedám, že sme len turisti, opýta sa, čo to je. „To je zamestnanie? Práca? Čo to vlastne je?“ Ako toto dokážete vysvetliť niekomu, kto žije zo dňa na deň, nevie, kedy opäť vypukne vojna alebo hladomor?

Dlho na mňa pozerá a myslí si, že si z neho robím srandu. My sme skôr považovali za srandu letisko v Bosasu, kde sme pristáli. Jeden hangár a letisková budova, kde zastal čas pred 40 rokmi. Najprv nás vítali informácie, aby sme nič a nikoho nefotili, lebo toto je vojenská základňa somálskych jednotiek. Avšak ani nie o desať minút sa s nami chcel odfotiť nejeden úradník a vojak. Sú prekvapení, že sem niekto došiel a nad naším cieľom len opäť neveriacky krútia hlavami. Už sa ani nepýtam, čo si o tom myslia a či nás nepovažujú len za rozmaznaných západniarov, ktorí nevedia, čo od samej rozkoše.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Neraz som dostal prednášku od domácich, či to bolo v Nepále alebo tu v Somálsku. „Prečo míňate peniaze za niečo, čo vám do života nič nedá? Čo vás na tom cestovaní baví? Prečo radšej tie peniaze nedáte do rodiny? Prečo pokúšate šťastie a osud? Nie je vám dobre tam, kam sa chceme dostať my?“ Ako by ste odpovedali? Mám rád, keď sa môj svet zrazí s tým vonkajším. Jedna hodnota sa stretne s druhou, a pritom má každý pocit, že to, čo robí a hovorí, je správne. Ja sa vtedy len usmejem, podám ruku a poviem, že určitým spôsobom má pravdu.

A ako vyzerá Bosaso? Toto mesto nevyhrá žiadnu súťaž o krásu. Je to len mix rôznych nevábnych budov, kde sa váľajú tony odpadkov, ktoré pre zmenu okupujú miestne kozy. K tomu pridajte takmer 100 % vlhkosť s teplotou okolo 40 °C, štipku prachu a máte predstavu, ako to tu vyzerá. Na nálade nám nepridá ani skutočnosť, že musíme mať celý čas so sebou ozbrojenú stráž. Všade, kam ideme, nás sprevádzajú a nedovolia, aby sme sa po meste prešli sami. „Bezpečnostná situácia sa veľmi zhoršila a Bosaso už nie je také bezpečné ako pred rokom,“ vraví miestny vojak a ukáže mi prstom na cestu, kam teraz pôjdeme.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Avšak musím povedať, že títo vojaci nie sú v žiadnom prípade povýšeneckí ako minulý rok v Mogadišu. Sú akoby našimi tieňmi a chcú nám skôr dať pocit, že tu nie sú. Len keď zahneme na rybí trh, vtedy sa v nich prebudí ochranársky pocit a viac sledujú domácich. Viem, čo si teraz povie čitateľ: „Toto by mi prekážalo, vyrušovalo ma…“ Áno, aj nás, len musíme prijať skutočnosť, že Somálsko nie je normálna krajina a môže sa stať všeličo. Musíme to prijať a nebojovať. Skôr sa snažíme spraviť si z vojakov kamarátov a ukazujeme im, že sme zodpovední a nebudeme si robiť napriek. Nakoniec dosiahneme, že sme tím, ktorý ide za svojím cieľom.

Ešte pred svitaním nás zobudí muezín, ktorý zvoláva veriacich na modlitbu. Pozriem na hodinky, ktoré ukazujú 3:30 ráno a vôbec sa mi nechce vstávať. Od dnešného dňa až do konca expedície budeme vstávať veľmi skoro a padať do postele neskoro večer. Ale aj keby sme chceli spať dlhšie, muezín nám to v žiadnom kúte Somálska nedovolí. Kým zvolávanie v inej moslimskej krajine trvá len pár minút, tu sa muezínovia pretekajú, kto vydrží dlhšie a kto bude vyvolávať hlasnejšie. Mne to však neprekáža, skôr ma to uspáva ako vyrušuje. Musím však vstať a rýchlo sa pobaliť. Vonku čakajú džípy, ktoré sa na niekoľko dní stanú naším domovom. My máme dve autá a vojaci ďalšie dve. Už je isté, že vojaci pôjdu s nami celú cestu, lebo bezpečnostná situácia sa mierne zmenila a miestna vláda v Puntlande nechce nič riskovať. Predsa len ideme na miesta, kde dvadsať rokov neboli cudzinci. Piráti kedysi dávno obsadili takmer celé pobrežie tejto časti sveta.

Prvé kilometre po krásnej ceste, ktorú postavili pred 40 rokmi Číňania, ideme skvele. Tachometer ukazuje aj 110 kilometrov za hodinu, ale my vieme, že onedlho sa cesta tak zmení, že budeme nielen zaprášení až za ušami, ale aj kilometre budeme odkrajovať veľmi pomaly. Ani nie o hodinu zabočíme doľava a máme pred sebou polopúštnu krajinu, kde nie sú žiadne cesty ani veľké mestá. Musíme sa spoliehať len na seba. V tejto časti sveta musíte mať minimálne tri autá, lebo ak sa niečo stane, potrebujete sa dopraviť do najbližšej dediny. Máme náhradné diely, zásoby benzínu a všetko na potrebnú opravu. Ak sa niekto čudoval, prečo je takáto expedícia finančne náročná, tu pochopil. V Somálsku je všetko extrémne drahé a my si nemôžeme dovoliť šetriť. Znie to ako otrepané klišé, ale je to pravda.

Máme pred sebou vyše 800 kilometrov, ktoré musíme prejsť do piatich dní. Vieme, že budú dni, keď to bude len o presune a o ničom inom. Naším cieľom je najvýchodnejší bod Afriky, ostatné zážitky musíme hľadať na mieste. Zážitkom tu však nie sú pamiatky, ale skôr ľudia, jedlo a rozhovory. Musíme byť aktívni a hľadať ich. Tu nič nepríde za nami ako na striebornom podnose. Som rád, že cestujem s ľuďmi, s ktorými mám rovnaké vnímanie a pocity.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Po troch hodinách zastavujeme v malej usadlosti. Sú tu len tri polorozpadnuté chatrče a jedna z nich má honosný názov „Restaurant“.  Vodič pozná majiteľa a vyhlási, že sa sem ideme najesť, lebo do večera už nič nebude. Je 8:30 a teplota vzduchu dosahuje už takmer 30°C. Sadáme si na plastové stoličky a necháme na domácich, čo nám prinesú.

Do pár minút nám na stole pristanú kráľovské raňajky. Čerstvá kozia pečeň, vývar z kozy a jemné pečené mäso. Áno, toto sú naše raňajky. Možno sa niekto pri predstave, že by si dal čerstvú koziu pečeň, strasie. Nevyzerá to na prvý pohľad vábne, ale verte, že Somálčania sú skvelí kuchári. Viac mi chutí tu ako v Maroku či v Tanzánii. Aj keď je to chudobná krajina, všetko tu servírujú čerstvé a na kvalite si dávajú záležať. Ak sa sem však niekedy dostanete, len sa nepozerajte do miestnej kuchyne, lebo mojim slovám neuveríte. Je to taký malý stredovek.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Okolo obeda sme narazili na miestnych nomádov. Len tak. Jedna rodina putovala s ťavami a kozami za mrakmi, ktoré sa črtali za horizontom. „Naše stádo potrebuje vodu a tam niekde by malo o pár dní pršať,“ povie mladý pastier a ukáže palicou napravo, kde vidím malý čierny mráčik. Ani sa mi nechce veriť, že z neho niekedy niečo spadne, ale títo ľudia asi vedia, čo robia. Avšak v dnešnej dobe sú všetci v Somálsku nervóznejší zo situácie, ktorá tu nastala.

Z juhu krajiny prišli správy, že tento rok bude asi najväčší hladomor za posledných dvadsať rokov. Dôvod? Sucho, ktoré spôsobuje globálne otepľovanie. „Každý rok prichádzajú pravidelné dažde, ktoré zaplnia korytá suchých riek. Práve tam smerujú nomádi so svojimi stádami. Avšak dažde neprichádzajú a stáda vymierajú,“ vysvetľuje náš fixer Ali a dodá, že jediný majetok domácich sú zvieratá ako ťavy, kozy a ovce. „Bez nich sú chudobní a nemôžu si kúpiť tie najzákladnejšie potraviny.“

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Práve globálne otepľovanie najviac zasahuje Afriku. Zatiaľ čo my tu v Európe ešte podliehame konšpiráciám a myslíme si, že to všetko je len akýsi marketingový ťah, tu tomu veria všetci. Vyše 90 % percent ľudí žije buď z chovu zvierat alebo z poľnohospodárstva a práve oni vidia, ako sa všetko drasticky mení. Každý rok sledujú, ako miznú rieky, dažde sú slabšie a slnko viac páli. Už teraz sa začalo veľké sťahovanie za lepšími podmienkami. Možno aj táto nomádska rodina sa raz rozhodne, že nebude stále naháňať čierny mrak za horizontom.

Práve v príbehoch domácich nachádzam ďalšie dôkazy, že sa s našou planétou niečo deje. Nielen v Somálsku či v Afrike, ale aj v Bangladéši, na Šalamúnových ostrovoch či v Antarktíde. Aj ja som voľakedy patril k tým, čo na globálne otepľovanie neverili, ale životné skúsenosti miestnych mi poskytli pilulku pravdy. Kedy začneme veriť aj my doma? Kedy prestaneme počúvať rýchlokvasených odborníkov a konšpiračné médiá? Kedy začneme veriť vedcom? A keď nastane to najhoršie, budeme sa zasa vyhovárať, že sme nemali všetky informácie? Zasa sa budeme zbavovať zodpovednosti za svoje predchádzajúce konanie? Budeme hovoriť, že to nie my, ale tamtí?

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Celý deň som nad tým rozmýšľal. Vonku sa mihala jednotvárna polosuchá krajina, kde už nebolo žiadneho nomáda…

Prichádzame do Bargaalu, prvej miestnej dediny na pobreží. Hneď nás zastavuje miestna hliadka, ktorá tu patroluje kvôli pirátom. „Kam idete? Máte všetky povolenia?“ pýta sa vojak somálskej armády s modrou vlajkou a bielou hviezdou na ramene. Kalašnikov má odistený a zľahka spustený k zemi v prípade náhleho útoku. Aj keď mu náš fixer ukazuje všetky potrebné dokumenty, neverí. Volá starostu, ktorý do pár minút dorazí v rozheganom aute. Ani on neverí a vyžaduje osobný rozhovor s ministrom puntlandskej vlády. „Veď tu nie je signál!“ vraví Ali a ukazuje svoj mobil. Problém je hlavne v tom, že im nejde do hlavy, že tu nie sme ako humanitárni pracovníci, ale ako „travelers“. Nevie to uchopiť, pochopiť a nerozumie tomu. „Kam to idete? A prečo? Čo vás tam láka? Len tak?“

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Pýtam sa ho, či tu niekedy nejakého „travelera“ videl. Rázne povie, že nie. Ja sa usmejem a ukážem na nás všetkých. Prví turisti, cestovatelia alebo akokoľvek nás nazvete, stoja pred ním. Vtedy sa usmeje aj on a zavelí vojakovi, aby nás pustil. Od tohto momentu sme hostia a môžeme ísť, kam len chceme. Starosta sa dokonca prejde po dedine a oznámi veľkú novinu všetkým obyvateľom. „Nech nie sú takí prekvapení ako ja,“ vyhlási starší pán a ukáže mi pri úsmeve jeden krásny zub.

Najprv smerujeme do hotela. No… hotelom by som to nenazval, skôr nejakou ubytovňou, ktorú využívali vojaci, piráti alebo obchodníci. Asi si to viete predstaviť, keď tu dvadsať rokov nebol nikto s titulom „traveler“. Otváram ťažké kovové dvere. Najprv ma omráči ťažký puch. Svetlo nefunguje, voda netečie, posteľná bielizeň sa naposledy vymieňala v roku X. A tá pleseň…. Keď zaspím, určite ma večer prenesie do druhej izby a urobí so mnou premet. Čo však máme čakať? Buďme radi, že nespíme na pláži, ale na posteli, na ktorej sa dá vystrieť po únavne dlhej ceste.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Avšak na odpočinok nie je čas. Vyrážame na prehliadku mesta. Dobre, že starosta oznámil novinu miestnym obyvateľom, vďaka tomu sa pred nami nikto neschováva, ako to bolo na iných miestach. Bežia za nami deti, starší ľudia na nás ukazujú prstami a dievčatá sa smejú za svojimi šatkami. Dokonca ani vojaci nás už tak pozorne nesledujú. Pochopili, že tu sa nám nemá čo stať. Sme hostia, a to sa tu v Somálsku veľmi cení. Hoci nikto nemá peniaze nazvyš, dostávame pozvanie na čaj alebo večeru.

Na chvíľu si sadnem na plastovú stoličku spolu so staršími pánmi a chlipnem si pár dúškov silného čierneho čaju so zázvorom. Je nesmierne sladký, ale veľmi chutný. Pochválim čaj, odmenou je mi úprimný smiech a kopa otázok. „Odkiaľ si?“ Na najčastejšiu otázku odpovedám Slovakia, ale nikto netuší, kde sa tá krajina nachádza. Vyťahujem mobil a na mape ukazujem našu malú krajinu. Najprv ukážem na Somálsko a potom na nás. „Pozrite, vy ste taká veľká krajina a my taká maličká.“ Odpoveďou je mi opäť priam až detský smiech a záujem. Dokonca sa dostávame k fotografiám, ktoré mám v mobile. Keď však prídeme k záberu, kde je okolo mňa sneh, spozornejú: „Čo to je?“ Vravím, že sneh, no domáci nikdy nič také nevideli a vlastne si to ani nevedia predstaviť. Ako niekomu vysvetlíte, čo je sneh, keď nezažil zimu, nemá chladničku a nikdy neochutnal zmrzlinu? Skúste sa vžiť do tejto situácie.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Toto je presne to, čo na cestovaní milujem. Idete dlhé kilometre, natriasate sa, ste unavení, zničení a sem-tam sa pýtate, prečo sami sebe robíte tak zle. Potom však príde desaťminútovka s domácimi pri čaji, ktorá vás nabije a vy prídete na iné myšlienky. Tu si uvedomujem, že títo ľudia nikdy neboli vo väčšom meste. Aj keby chceli ísť, nemajú sa tam ako dostať. Nie je tu žiadna verejná doprava a nikto nemá auto. Áno, starosta má, ale to by tú cestu nezvládlo. Poznajú len svoje okolie a musia si pomôcť sami.

Celú situáciu si ešte viac uvedomím, keď vojdem do miestnych potravín a lekárne. Hlavne tá lekáreň, ktorá je zároveň nemocnicou, ma prefacká, Nechcem si ani predstaviť, čo by bolo, keby sa mi tu niečo stalo. Stena je plesnivejšia ako v mojej hotelovej izbe, vidím tu prebehnúť potkana a všetko pôsobí ako z nejakého zlého starého vojnového filmu.

Domáci žijú len z rybolovu. Somálske pobrežie je v Afrike najdlhšie a zároveň najbohatšie. Áno, tu ľudia hladom netrpia, no napriek tomu tu vzniklo známe pirátstvo. Aj z tejto dediny odchádzali mladí chlapci na more brániť svoje teritórium pred zahraničnými loďami. Ak by ste si chceli prečítať viac o pirátstve, pozrite si nás podrobný článok, viď tu.

Koniec prvej časti.

O svojich expedíciách píšem aj knihy. Najnovšiu knižku Okolo sveta 5 s podpisom  si môžete kúpiť len u nás, tu.

Martin Navrátil precestoval viac ako 160 krajín sveta. Jeho blog Travelistan.sk je zdroj základných informácií pre všetkých cestovateľov

Viac článkov