foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Prečítajte si druhú časť z Martinovho putovania po Somálsku a jeho expedície k najvýchodnejšiemu bodu Afriky.

Ak sa pozriete na mapu Afriky, vo východnej časti uvidíte povestný roh, ktorý patrí Somálsku. Aj keď to na prvý pohľad vyzerá, že to je najvýchodnejší pevninský bod Afriky, verte, že nie je. Ide o druhý najvýchodnejší pevninský bod, ten prvý si chceme pozrieť o pár dní. Láka nás aj miesto, kde sa Indický oceán stretáva s Červeným morom.

Prvú časť z Martinovej expedície v Somálsku si môžete prečítať tu.

Nájdeme tu napríklad starý taliansky maják. Uvidíme, čo ešte, lebo keď sa pýtame domácich, koľko zaberie cesta, respektíve vzdialenosť 95 km, tak ani nevedia. Jeden vraví, že o päť hodín tam prídeme, druhý je skeptický a tretí hádže čísla len tak, ako sa mu páčia. Ako som spomínal, nikto z našich domácich na tom mieste nebol, nemôžeme sa na nich hnevať.

Vidíme, ako sa snažia spraviť všetko pre to, aby expedícia bola úspešná. Hneď ako niekam dorazíme, už pozerajú motory, dolievajú benzín… prosto všetko kontrolujú. Viem si teraz predstaviť pozorného čitateľa, ktorý si povie, že veď to je normálne a takto sa to robí.

Áno, ale nie v tejto časti sveta, kde veci plynú inak. Sami sme prekvapení a dávame domácim najavo, že si to nesmierne vážime. Všade, kam prídeme, sa ani nenajedia dovtedy, kým všetko neskontrolujú. Pritom majú nárok si po náročnej jazde ľahnúť a na všetko sa vykašlať.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

A koľko nakoniec trvalo 98 km? 13 hodín tvrdej jazdy. Pre istotu sme vstali o tretej ráno, aby sme mali čo najviac časovej rezervy. Prvé kilometre nám napovedali, že toto bude iná masáž a kto sa večer nevyspal, teraz to nedobehne. Na veľkých kamenných výmoľoch lietame v aute ako čínske draky a držíme sa všetkého, čo je poruke.

Doteraz som si myslel, že najťažšia cesta bola z Hargeisy, hlavného mesta Somalilandu do Džibutska, ale môj rebríček ťažkých ciest si musím upraviť. V aute sa víri prach, lepíme sa o sedačku a skákavým krokom sa snažíme dostať k dnešnému cieľu.

Keď si spomeniem na istého šoféra, ktorý povedal, že východ slnka budeme vítať v cieli, len sa smutne uškrniem. Východ slnka sme síce zažili, ale 78 km od cieľa. Napriek tomu bol krásny. Vystreli sme chrbty, nafotili gýčové zjavenie sa slnka, nadýchali sa čerstvého vzduchu bez prachu a hlavne sa trochu prešli.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Cítil som motor v celých nohách a povedal som šoférom, že idem po ceste a nech ma tam niekde vyzdvihnú. Povedal som po ceste? No, niečo tu postavili Taliani v roku 1925, ale odvtedy sa toho nikto nedotkol a cesty sa nechali napospas miestnym podmienkam. Viete si predstaviť kvalitu vozovky v krajine, kde je dlhá občianska vojna alebo občianska neposlušnosť.

Práve pri prechádzke si uvedomím tú krásu okolo seba. Vysoké dramatické skaly, do ktorých narážajú nielen silné morské prúdy, ale aj mraky, ktoré vytvárajú menšiu inverziu. Skalné previsy sa nad nami nakláňajú a vyzerá to, že každú chvíľu niečo spadne. A niekde tu je naša cesta. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby tu zapršalo.

Naše štvortonové autá síce zvládnu všetko možné, ale keď vidím, ako sa pri niektorých úsekoch nakláňame a vzdialenosť medzi kolesom a okrajom strmého zrázu je len pár centimetrov… Len prehltnem a pozerám sa radšej pred seba.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Je 9.00, máme za sebou šesťhodinovú jazdu, prešli sme 45 km a zastavujeme na mieste, kde by sme sa mohli najesť. Už z veľkej diaľky vidíme záliv, kde sa črtá malá rybárska chatrč. „Tam by sme sa mohli najesť,“ oznámi Ali a pohladí si škŕkajúce brucho.

Domáci sa vždy spoliehajú, že jedlo sa nájde, respektíve, že vždy narazíme na nejakú usadlosť. Spočiatku som trval na tom, aby sme si vzali väčšie zásoby, ale tu som ich neprehovoril a neskôr som im dal za pravdu. Vždy sa niečo našlo a čím boli podmienky primitívnejšie, tým bolo jedlo lepšie. Tentoraz sme si dali čierny sladký čaj s plackou à la čapati.

Mali ste vidieť, ako sme to zhltli. Ani nie tak od hladu ako preto, že skvelo chutili. K tomu sme dostali tuniaka, cibuľu a nejaké korenie. Domáca pani, ktorá vlastnila slamenú chatrč, sa len pozerala na hostí z ďaleka a netušila, že dnes jej biznis pôjde tak skvelo.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

„Kedy ste tu mali zákazníkov?“ pýtam sa a ona mi ukáže na prstoch jednej ruky, že asi tak pred piatimi dňami a boli to rybári, ktorí prišli na miestnu pláž. Ukáže prstom, kam. My sa automaticky pozrieme na záliv a odrazu zaregistrujeme krásnu bielu pláž s tým nechutným tyrkysovým morom. Aj by sme doň skočili, ale nemáme čas a nevieme, koľko by nám to trvalo. Rýchlo dojedáme a vyrážame za naším dobrodružstvom.

Okolo jednej popoludní prichádzame k ďalšej dedine, kde sa pýtame miestneho starostu na cestu. Namiesto odpovede nám pridelí svojho syna ako pomocníka. Ani neviete, ako sme si všetci vydýchli, lebo terén začal byť pieskový a cesta čoraz neschodnejšia.

Mali sme posledných 12 km a už som bol nastavený tak, že si to v tom piesku odšliapem. Ale vďaka miestnym otáčame autá a ideme smerom, o ktorom sme si mysleli, že sa tadiaľ vôbec nedá prejsť. A naozaj. Odrazu sa ručička na tachometri posúva viac doprava a kilometre k cieľu sa skracujú. „Vidím ho!“ zakričím ako malé dieťa a ukážem prstom na miesto, kde by mal stáť starý taliansky maják.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Niekedy si vravím, že krajšia je cesta za cieľom ako samotný cieľ. Pri takýchto cestách neviete, či vám to vyjde, či sa niečo nepokazí, niekto neochorie. V Somálsku ešte riskujete, či vás niekto neprepadne. A červík pochybností vás plynulo nahlodáva. Ale teraz už viem, že sa tam dostaneme. Autá sa zastavia asi dva kilometre od cieľa a my si to pekne odšliapeme strmým zrázom k cieľu.

Po tridsiatich minútach stojíme na druhom najvýchodnejšom pevninskom bode Afriky, kde sa stretáva Indický oceán s Červeným morom. Tam niekde za horizontom naľavo je Jemen a Omán, asi tak 300 kilometrov predo mnou je krásny ostrov Sokotra a úplne napravo je veľký Indický oceán. Stojíme na vysokom brale a kocháme sa tou krásou.

Neviem, ako som si toto miesto predstavoval, ale páči sa mi. Aj ten starý taliansky maják, ktorý už doslúžil a asi ho už nikto nikdy neopraví. Jediné, čo výrazne odoláva zubu času je mramorový nápis v taliančine, kto a kedy ho dal postaviť. Ešte hodinu sa tu prechádzame, pozeráme a tešíme sa. Jeden cieľ sme dosiahli a pred sebou máme ďalší. Ale o tom nabudúce.

Z rohu Afriky sme sa stočili na juh a naším najbližším cieľom bol tentoraz najvýchodnejší bod celého kontinentu. Mali sme pred sebou približne 300 kilometrov, ale nik netušil, koľko nám to zaberie času. Aj keď sme si mysleli, že rekordných 96 kilometrov za 13 (!) hodín už asi nedáme, nemohli sme si byť istí.

Každý deň sme si sadli nad mapu a s domácimi prezerali farebné línie na papieri. Prsty nám putovali, pretínali sa a kreslili pomyselné cesty, ktoré tam však ešte nevybudovali. Ktorá cesta bude najschodnejšia? Dokážeme tadiaľto prejsť? Pomôžu nám miestni dedinčania? Otázok bolo veľa, ale odhodlanie väčšie.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Na jednej strane mám rád tento cestovateľský nepokoj, keď neviem, čo a ako vyjde, ale niekedy tiež túžim, aby som bol vedený a niekto ma sprevádzal. Viete, koľko mám v tej makovici otázok a pochybností? Tu je možno aj odpoveď na to, prečo, keď prídem domov, som v takom je***tom móde a tvárim sa ako ťažký autista. Ale stačia dva-tri dni doma a mozgové závity sa postupne roztáčajú a vymýšľajú.

Práve sme sedeli v istej čajovni, lietali okolo nás muchy a mačky sa plietli okolo našich nôh. Náš cieľ sa volal Ras Hafun, kde nájdete najvýchodnejší bod Afriky. Ak sa pozorne pozriete na mapu, uvidíte polostrov, ktorý sa krásne zarezáva do Indického oceánu. V miestnom zálive vidíme dedinu. Pýtam sa Aliho, či by sme si nevedeli práve tu prenajať loď, ktorá by nám skrátila cestu a naše autá by boli ľahšie pri prekonávaní dún. Ali na mňa krátko pozrie a vyhlási: „Ak nájdeme čln, ideme na to!“

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Nakoniec sa na nás usmialo šťastie a našli sme dve drevené bárky, ktoré patrili dvom rybárom. Len sme ukázali prstom, kam by sme chceli ísť, rybár nahodil svoj starý hučiaci motor a už jacháme cez záliv. Pýtame sa ho, ako sa dá dostať zo zálivu na najvýchodnejší bod. Odpoveďou je len myknutie plecom. „Mám iné starosti, nikdy som tam nebol. Skúste sa spýtať v neďalekej dedine,“ odpovie a pridá rýchlosť.

Za obzorom sa najprv črtá malý kopec. Keď sme k nemu bližšie, vidíme, že kopec je zasypaný pieskom. Pol kilometra pred cieľom zahliadneme niečo tyrkysové a biele. Keď sa čln zastaví, vidíme asi najkrajšiu pláž v našich životoch. Na expedícii sme piati a každý z nás toho videl veľmi veľa. Teraz len neveriacky hľadíme jeden na druhého a jednohlasne konštatujeme, že toto je asi najkrajšia pláž, akú sme kedy videli.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Ako malé deti skáčeme do teplého tyrkysového mora. Nikde nikoho, len my, Ali a pár vojakov, ktorí sa musia stále držať pri nás. Jediný, kto sa čuduje našej radosti, je rybár, ktorý ten tyrkys vidí každý boží deň a nezdá sa mu to nijako výnimočné. Len si zapáli cigaretu a ukáže smer, kde neskôr nájdeme spomínanú dedinu. Tam by nám mohli pomôcť.

Na pláži sme nakoniec tri hodiny. Avšak čakanie na autá nám vôbec neprekáža. Po prepotených dňoch je tyrkys balzam na dušu. Ten pocit ani neviem opísať. Hoci sme netrpeli žiadnou trudnomyseľnosťou, predsa už každý z nás bojoval s nepohodlím a nepredstaviteľnou horúčavou. Mali sme pred sebou ďalší namáhavý deň, ale vďaka čaju v zaprášenej reštaurácii nám napadla skvelá myšlienka, ktorá nám vliala novú energiu.

Dokonca vyhlasujem, aby si teraz robil každý, kto chce čo chce, aby sme si oddýchli jeden od druhého. Na takýchto cestách je veľmi dôležité, aby sme držali ako jeden tím, ale musíme si vedieť aj oddýchnuť, byť sám so sebou a spraviť si psychohygienu.

Jeden z nás sa celý čas kúpal v tyrkysovom mori, druhý sa prechádzal po gýčovito bielom piesku, iný vyliezol na miestnu dunu, mal tú krásu pod sebou a pýtal sa sám seba, koľko je na svete nádhery, ktorú nikdy v živote neuvidí? Toto na cestovaní milujem.

Vždy ma niečo dokáže prekvapiť a poprehadzovať moje pomyselné a nepodstatné rebríčky toho naj. Ja musím prehodnotiť rebríček najkrajších pláži. Doteraz to boli pláže na Sokotre, kam berieme našich klientov, ale po tomto dni získava zlatú medailu Ras Hafun. Koľko dní, mesiacov alebo rokov sa tam táto nádhera udrží? Neviem, ale rád sa dám prekvapiť.

Po troch hodinách prichádzajú džípy a my rýchlo naskakujeme. Máme pred sebou asi 30 kilometrov, ale nevieme, kde je cesta. Opäť sa na nás usmialo šťastie a hneď stretávame starostu, ktorý nám ochotne poskytuje dvoch sprievodcov. Tí poznajú cestu cez horské priesmyky. Ak som si myslel, že najvýchodnejší bod bude nejaká rovina alebo pláž, vysoké bralá ma vyviedli z omylu.

foto: Martin Navrátil, travlistan.sk

Po každom kilometri som radšej, že sme natrafili na ochotných domácich. Tí dávajú pokyny v miestnom jazyku a šoféri umne preplávajú cez kamenné more a rôzne nástrahy. Desať kilometrov… deväť… päť… tri kilometre do cieľa. Vtom zbadám na obzore nejakú kamennú konštrukciu. Áno, je to starý taliansky maják, ktorý označuje ten vysnívaný bod.

Dva kilometre ideme peši, lebo toto by už naše auto nezvládlo. Pozerám do diaľky a teším sa, že sa mi splnil ďalší veľký cestovateľský sen. Tento maják sa mi zdá ešte opustenejší ako jeho brat pred pár dňami na rohu Afriky. Toto miesto je pre mňa oveľa tajomnejšie a zvláštnejšie. Kamene sfarbené tmavočerveno, jemná hmla a dramatické vysoké skalné útesy dávajú miestu veľmi, ale veľmi neidentifikovateľnú atmosféru.

Na jednej strane sa mi to tu páči a na druhej cítim akýsi nepokoj, ktorý však nevyrušuje. Už dlho sa vo mne nebili také emócie. Preto si len sadnem a zapozerám sa do šíreho oceána. Chytám posledné slnečné lúče pri západe slnka.

Martin Navrátil precestoval viac ako 160 krajín sveta. Jeho blog Travelistan.sk je zdroj základných informácií pre všetkých cestovateľov

Viac článkov