Afrika je pre mnohých ľudí trochu zamračená. Áno je. Na prvý pohľad. Vy musíte urobiť to vrúcne gesto v podobe úsmevu alebo nejakého iného otvoreného gesta. Potom zistíte, že Afrika sa vie aj usmievať, spievať, robiť si z vás vtipy a získate nekonečné veľké množstvo zážitkov. Tak ako? Presvedčil som vás na krajinu menom Ghana?
Na to, aby sme vedeli pochopiť krajinu, musíme spoznať aj jej odvrátenú stranu. Nie je všetko krásne a ligotavé. Vie byť aj kruté a nevľúdne. Vrátili sme sa späť do hlavného mesta Accra a povedali sme si, že sa pôjdeme pozrieť na najväčší slum. Už ste počuli o elektronickom slume Agbogbloshie, kde sa rozoberajú všetky elektronické prístroje?
Je to najväčší slum, kde sa zbierajú všetky vyradené elektronické súčiastky od firiem Philips, Canon, Dell, Microsoft, Siemens alebo Sony. Dalo by sa povedať, že je to smetisko pre elektroniku z tretieho sveta. Zároveň je to najtoxickejšie prostredie na svete. Nielen voda, ale aj jedlo sú tu zasiahnuté rôznymi látkami, ktoré sa tu spaľujú tými najprimitívnejšími prostriedkami.
Už len tým, že tu dýchate vzduch, si robíte zle. Smrad je všade okolo vás. Čierny dym zo spaľovania, rieka zasypaná odpadkami, neexistujúca kanalizácia, pričom stoka je vlastne všade okolo vás. Môžem vám povedať, že som videl mnoho slumov vo svete, ale tento je, čo sa týka negatívnej vizuálnosti a pocitov, jednoznačne najhorší. Taký armagedon sa proste nevidí a ja dúfam, že už nič horšie ani nevzhliadnem.
Ako to tu vlastne prebieha? Všetka vyradená technika je tu rozobratá na najmenšie súčiastky. Stačí, že niečo obsahuje povedzme kúsok medi a to sa tu potom spaľuje, taví a následne sa predá ďalej. Zárobok? Dva americké doláre denne a to musíte mať ešte šťastie. James mi povedal, že niekedy zarobí jeden a pol dolára a časť z toho posiela domov rodičom. Že je to pre vás nepochopiteľné a málo peňazí? Pre iných ľudí je to relatívne dobrý zárobok, ako niekde v Burkina Faso či v Nigérii. K tomu si pridajte, že nikto nemá žiadne ochranné pomôcky. Rukavice? Masky? Montérky? Nedajte sa vysmiať.
Slum v mnohých ľuďoch vzbudzuje niečo nepekné a hlavne nebezpečné. Vlastne tento je vážne škaredý, ale nie nebezpečný ako niekde v Riu de Janeiro. Tu sa nemusíte báť o svoj život, že by vás niekto okradol, alebo prepadol. Napriek tomu si musíte zohnať domáceho sprievodcu, ktorý dokáže vysvetliť domácim, že vy ste sa prišli pozrieť, ako sa tu žije. Že tu nie ste ako niekde v ZOO. Chcete pochopiť ich svet a život. Bez domáceho by to nešlo, stretli by ste sa len s odmietavým stanoviskom. My turisti (aj keď ľudia sa delia na turistov a cestovateľov) si za to môžeme sami.
Všetko si musíme fotiť a vôbec sa nespýtame domácich. Aj vám sa už na vašich cestách neraz stalo, že niekto na vás agresívne vybehol? Verte, že pred pár rokmi niečo také neexistovalo. Pamätám si, keď sme mali len malé fotoaparáty s 36 obrázkami a museli sme šetriť každý jeden záber. Potom prišiel digitálny svet, ktorý nám umožnil robiť stovky záberov s vedomím, že to niekde v „cloude“ uložíme. Začali sme fotiť bez rešpektu a chceli sme čoraz viac. Zabudli sme sa pýtať a splynúť s prostredím. Výsledok? Jeden zákaz za druhým a sem-tam počúvam, že veď my sme turisti. Ako keby to bol spoločenský status.
Len si predstavte, že sa prechádzate nie po uliciach, ale po rôznych vrstvách zeme, ktoré sú premiešané sklom, odpadom či vyradenými súčiastkami. Na nich stoja primitívne domčeky, ktoré sú vytvorené z vlnitého plechu. Pitná voda je skôr hudba budúcnosti a deti sa tu hrajú na toxických ihriskách.
Čím som starší, vraciam sa späť do čias minulých a niekedy nevytiahnem aj celý týždeň fotoaparát. Musím dostať na to chuť a mať pocit, že nikomu nekradnem dušu. Keď nám domáci sprievodca povedal, že nech prvú hodinu nefotíme alebo nefilmujeme, tak nám to ani nevadilo. Čo sme docielili? Domáci nás sami vyzvali, nech si odfotíme ich domy, jedlo, toalety a ich život okolo nich. Tie fotky, ktoré tu vidíte, tým získali nielen dušu, ale aj príbeh. Čo vám povie fotografia verejných toaliet, keď nezískate príbeh?
„Celá štvrť chodíme na tieto verejné toalety so sprchami. Najprv ženy a potom muži, ktorí potom idú na miestnu skládku“. Rozpráva miestna žena, ktorá má na chrbte dieťa a pritom varí pred svojím domom. My by sme to asi nazvali šopou ako domom, lebo je to celé postavené z vlnitého plechu. „Áno, bývame tu 8 a tisneme sa jeden vedľa druhého.“ Na moju otázku, že prečo sem prišli, dostávam jednoduchú odpoveď. „Peniaze. My sme z Burkina Faso, kde sa žije veľmi ťažko a tu si vieme ako-tak zarobiť na živobytie. Manžel pracuje tam hore, na skládke.“
Ukáže prstom k veľkému čiernemu dymu, ktorý sa ťahá až k oblakom. Ten čierny mrak je signifikantný a nejde ho nielen prehliadnuť, ale aj ho poriadne cítite. Hora odpadkov, ktorá horí 24 hodín denne. Dokonca sa usmejem, keď na hore odpadkov sa pasie krava. Ten obrázok je ako keby ho maľoval pomýlený maliar.
„Dnes nám prišiel nový odpad z Nigérie. A keď sa na to pozriem, získame nejakú meď navyše.“ Povie neznámy obyvateľ slumu, ktorý si už chystá ohník, kde to bude primitívne taviť. Už teraz mám v nose taký smrad, že sa mi chce vracať. Šatka okolo úst mi vôbec nepomáha. Čo na tom, že mi smrdia veci, ako keby som sa váľal v opičom pavilóne. Vlasy mám mastné od lepkavého a zapáchajúcemu vzduchu a nohy špinavé ako keby som nepoznal sprchu. Ja sám mám problém po pár hodinách, avšak domáci tu žijú už niekoľko rokov.
„Viem, že pre vás ľudí z Európy je to nepredstaviteľné, ale aspoň máme prácu. Ver, že ja to tak tragicky neberiem, i keď by som bol radšej, keby moje deti vyrastali v niečom krajšom.“ Dopovie ďalší neznámy robotník, ktorý sa pri nás pristavil. „Celý čas mojim deťom hovorím, nech sa nikde na ničom neporežú, lebo na lekára nemám peniaze.“ Ale ako sa tu dá neporezať, keď sa všade váľajú ostré predmety zo všetkej tej elektroniky?
Aj takto vyzerá hlavné mesto Ghany — Accra. Na jednej strane krásne štvrte a na druhej niečo šialené. Ako jing a jang. A či sem odporúčam ísť? Ak patríte medzi ľudí, ktorí chcú vidieť všetky stránky života, tak jednoznačne áno. Len majte miestneho sprievodcu, ktorý vás vie vtiahnuť na miesta, kde sme boli aj my. Sami to nedáte. Okolie vás neprijme a budete mať len zbytočné problémy. Nikto vás nezbije či neprepadne. Len vás neprijmú a nedovolia vám vstúpiť na miesta, ktoré vás zaujímajú.
Nahlásiť chybu v článku