Foto: MatoVeve gone mad

/ 0 / Lukáš Mužla
Ako vyzerá bežný deň cestovateľa? Na čo sa pripraviť v Južnej Amerike, ako vyzerá život v Austrálii a kde nájsť odvahu splniť si životný sen? To a oveľa viac vám prezradia Veronika a Maťo.

Zahodiť bežný život za hlavu a vydať sa spoznávať nové krajiny a ich kultúru. To je snom mnohých dobrodruhov. Maťovi a Veronike sa to podarilo. Opustili rušný život v 21. storočí, predali a darovali svoj majetok a vydali sa do sveta. Kde zobrali odvahu učiniť takéto rozhodnutie? Čo všetko sa zmenilo v ich živote potom, ako sa im poradilo oslobodiť z materiálneho sveta a v čom spočíva bežný deň cestovateľa? To všetko a omnoho viac sa dozviete v našom inšpiratívnom rozhovore s projektom MatoVeve gone mad.

Ahoj Maťo a Veronika. V skratke sa nám predstavte. Ako začal váš životný príbeh a kde sa vaše cesty navzájom pretli?

Sme Maťo a Veronika, pár spolu tvoríme už 13 rokov. Stretli sme sa vďaka spoločným kamarátom ešte počas štúdií na vysokej škole v Bratislave v Mlynskej Doline. Maťo študoval herectvo, Veronika na manažmente na Komenského. Už počas výšky sme mali zapálené členky – potrebu cestovať. Vymysleli sme si napríklad, že ideme pešo prejsť 900 km z Francúzska do Santiaga de Compostela a vďaka tomu sme prestopovali celú západnú Európu. Alebo keď Veronika študovala cez Erasmus v Litve a Maťo hral divadlo trebárs v Poľsku, tak sme sa stopom vybrali, aby sme sa niekde na pol ceste stretli. Cestovanie bolo vždy veľkou súčasťou nášho života.

Foto: MatoVeve Gone Mad

Slovensko ste opustili už pred 10 rokmi. Aké ste na to mali dôvody?

Ešte počas vysokej školy sme sa obaja zamestnali na plný úväzok na Slovensku, Veronika v Bratislave v personálnej agentúre a Maťo v Nitre v Starom Divadle. Stále sme mali veľké cestovateľské sny a málo finančných prostriedkov. Preto, keď prišla pre Veroniku možnosť v rámci Európskej Únie vycestovať do zahraničia a zúčastniť výmenného programu Leonardo Da Vinci, neváhali sme a vybrali sa do Írska. Tam sme žili skoro dva roky. V 2009 prišla finančná kríza, ktorá Írsko postihla naozaj veľmi, ale to my sme už mali plány začať našu veľkú cestu okolo sveta. Prvá zastávka bola naplánovaná v Austrálii, lebo sme potrebovali pre zmenu dobré počasie a veľa slnka.

V Austrálii ste prežili 8 rokov. V čom sa život u „protinožcov“ najviac odlišuje od toho na Slovensku?

Austrália je proste úžasná. Plánovali sme dojsť na maximálne rok a zostali 8. Nasledujúce body opisujú čo nás príjemne prekvapilo v Austrálii, nesnažíme sa kydať hnoj na Slovensko.

Pozitívni a prajní, večne vysmiati ľudia. Vyplýva to určite z lepšieho životného štýlu a kopu slnečných dní v roku, ale prekvapilo nás, akí sú ľudia dobroprajní voči ostatným. Príkladom je aj súčasný zákon o rovnocennosti partnerstiev a manželstiev medzi osobami rovnakého pohlavia. Ľudia si medzi sebou doprajú lásku a šťastie a ukázali to aj v referende z roku 2017. Vždy sme boli vítaní, nikdy sme sa necítili menejcenní len kvôli tomu, že sme cudzinci alebo máme prízvuk alebo nepoznáme domáce zvyky.

Veľké rozdiely sme pociťovali aj v rámci pracovného prostredia. Môžeme porovnať Slovensko, Írsko a Austráliu a jednoznačne sme sa najlepšie cítili v Austrálii, kde inakosť a individualita sú vyzdvihované. Vyspelosť spoločnosti sa dá merať podľa toho ako sa správajú ku svojim menšinám a prejavy akejkoľvek diskriminácie, sexizmu, homofóbie, rasizmu voči akejkoľvek skupine ľudí sú hrubo potlačené. Nikdy sa nám nestalo, že by sme sa nedostali ku pracovnej ponuke alebo povýšeniu kvôli tomu, že sme z postkomunistickej krajiny a máme “ruský“ prízvuk.

Posted by MatoVeve have gone mad on 2. október 2017

Byrokracia je minimálna. Štát aktívne pracuje na tom, aby život jeho obyvateľov bol čo najjednoduchší. 80% všetkej komunikácie so štátnou správou sa dá vybaviť online (prehlasovanie auta pri kúpe, vybavovanie povolení, daňové priznania). Zamestnanci štátnej správy sú veľmi zainteresovaní ľudia, ktorí dennodenne pracujú na zlepšovaní životného prostredia a nemajú povesť ľudí, ktorí sa išli schovať do štátneho sektoru.

Služby zákazníkom. Zoberme si napríklad bankový sektor. V Austrálii  jednoducho neexistuje, že akákoľvek banka by si účtovala mesačný poplatok za vedenie účtu, za to, že môžu držať moje peniaze a narábať s nimi. Internet banking funguje 24 hodín denne, na Slovensku žiaľ neexistuje možnosť u mojej banky poslať peniaze cez víkend. Jednoducho o 17:00 hod v piatok padla a zákazník musí počkať.

Láska k prírode a váženie si prírodného bohatstva. Kamkoľvek sa vyberiete, či do lesa, alebo na pláž, môžeme garantovať, že nenájdete tajné smetisko. Ľudia žijú spätí s prírodou, chránia ju, zbierajú odpadky, od malička sú vychovávaní k ochrane životného prostredia a dobrovoľníctvu. Zároveň aj štát prispieva k ochrane napríklad tým, že zabezpečuje voľne dostupné elektrické grily, ktoré môže ktokoľvek zadarmo použiť, aby sa predišlo zakladaniu ohňov, ktoré by v Austrálii mali katastrofálne následky.

Nedávno ste sa rozhodli zahodiť bežný život za hlavu a vydali ste sa na cesty. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu a ako sa váš svet zmenil?

Svet sa nám zmenil dosť rapídne. Maťo mal svoju vlastnú produkčnú spoločnosť, natáčal umelecké a korporátne videá. Veronika pracovala pre americkú softvérovú firmu, kde mala na starosti predaj pre celý austrálsko-ázijský kontinent. Mali sme naozaj skvelý zabehnutý život, veľa sme cestovali. Nič nám nechýbalo. Ďalším logickým krokom by bola hypotéka, svadba, rodina. Už nám nie je 20. Ale nám sa ešte nechcelo a stále tu bol ten nesplnený sen o veľkej ceste, ktorú sme začali už pred 8 rokmi príchodom do Austrálie.

Náš voľný čas býval rozdelený medzi kamarátov, tenis, tréningy, koncerty a umenie a teraz nerobíme nič z toho. Teraz sme neustále v pohybe, nikdy nespíme v tej istej posteli viac ako trikrát, tu v Argentíne väčšinou v stane. Rutina jednoducho neexistuje.

Foto: MatoVeve Gone Mad

Ak sme predtým dbali o to, ako vyzeráme, teraz sú z nás „hippies“. Žiaden make up, žiletku vídavame sporadicky, obočie Maťo trhal Veronike prvýkrát po štyroch mesiacoch. Zmenilo sa aj to, že sme prišli o predsudky. Tam, kde nás ľudia, ktorí v živote neboli v Južnej Amerike varovali, že nech určite nejdeme do Bolíve alebo Kolumbie, tam sa nám páčilo najviac a cítili sme sa úplne bezpečne.

Proste, pokiaľ to nezažili na vlastnej koži, tak je veľmi dôležité nenechať sa ovplyvniť názormi iných, ktorí ich mohli získať možno iba vďaka poplašným správam na internete. 90% ľudí na svete je naozaj dobrých a vďaka cestovaniu sa nám vracia viera v človečenstvo. Báli sme sa že trošku na našej ceste zakrpatieme a zlenivieme, ale opak je pravdou. Tým, že veľa cestujeme v autobusoch a vzdialenosti sú obrovské, máme  čas sa venovať knihám, podcastom, audioknihám. Teraz veľa stopujeme, naša španielčina sa fakt zlepšuje, lebo sa neustále rozprávame s domácimi, zisťujeme ich názory na súčasnú vládu, ekonomickú situáciu, názory na život. Je to riadna škola života. No a navrch sme si vymysleli projekt s webstránkou, vlogmivideami a pritom sa fakt veľa učíme.

Prezradili ste nám, že ste sa pred cestou zbavili všetkých materiálnych vecí. Máme tomu rozumieť doslovne?

Áno, dá sa tak povedať. V Austrálii sme mali auto, skúter, nábytok, elektroniku. To všetko sme popredali, rozdali po kamarátoch, alebo dali na charitu. Celý ten proces bol naozaj stresujúci (pre Maťa aj oslobudzujúci). Bolo neuveriteľné vidieť, koľko materiálnych vecí sme nahromadili, vyše 100 kg oblečenia sme dali na charitu. Bolo ťažké sa rozlúčiť s naozaj osobnými vecami, knihami, parfumami. Šperky Veronika rozdala po kamarátkach, proste to bolo celé na neuverenie. Nechali sme si len veci, čo budeme potrebovať, ak-keď sa budeme vracať späť do korporátneho života, Maťove filmárske náčinie a to čo máme so sebou teraz na ceste.

Na ceste Južnou Amerikou ste už 5 mesiacov, zážitkov máte teda určite neúrekom. Našiel by sa medzi nimi jeden najsilnejší?

Jednoznačne Galapágy. V živote sme nezažili nič podobné. Galapágy sú pre nás číslo jeden. Za celý život, nie len z cesty po Južnej Amerike. Miesto, kde sa vás zvieratá absolútne neboja, lebo sa evolvovali bez ľudí, je presne to, ako si predstavujeme raj na zemi.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Bežný deň neexistuje. Vedeli by sme to možno zhrnúť do 7 typov dní.

Aktívny deň – ak sme na turistike, tak vstávame pred 6 ráno a väčšinou trekujeme do 17-18 večer, podľa počasia. Vtedy poväčšine spíme už o 8 večer.

Oddychový a plánovací deň – Maťo číta a potrebuje ME TIME, Veronika chodí po múzeách, robí výskum a pripravuje itinerár.


Pracovný deň – keď editujeme videá, píšeme blogy, snažíme sa robiť zápisky z ciest a dobehnúť zmeškané.

Pôžitkársky deň – napríklad požičiame si bicykle, obeháme aspoň štyri miestne vinice a nakoniec to zaklincujeme parádnou večerou. Sme labužníci a šetrili sme na dovolenku snov 8 rokov, tak si ju potrebujeme aj užiť.

Cestovný deň –   napr. teraz v Argentíne sa snažíme stopovať  a kempovať čo najviac, keďže je to tu takmer také drahé ako v Austrálii. Vzdialenosti sú tu obrovské a predsa len sme dvaja, takže stop na 300 km nám zaberie aj celý deň. Alebo zoberieme nočný autobus a to fakt milujeme, lebo tie autobusy sú tu naozaj luxusné. Čítame knihy, počúvame podcasty, ten čas v autobuse je úplne parádny. Aj tieto odpovede teraz píšeme v autobuse smerom z Mendozy do Bariloche (1200 km, 18 hodín cesty).

Mestský deň – vždy keď sa dá, tak ideme na Free Walking Tour, aby sme sa dozvedeli o histórii daného mesta, pozrieme si nejaké múzeum, posedíme na kávičke. Klasický city break.

Výletný deň – keď sa vyberieme na 1 alebo ½ dňový výlet na historické pamiatky alebo iné zaujímavosti.

V skutočnosti je každý deň spojením mnohých aktivít, zatiaľ sa nám nikdy nestalo, že by sme sa nudili alebo museli vytiahnuť sedmové karty.

Južná Amerika je určite snom mnohých cestovateľov. Vedeli by ste im ponúknuť pár tipov, na čo sa v tomto regióne pripraviť?

Jednoznačne treba mať aspoň základy španielčiny. My sme si dali na začiatku dvojtýždňový intenzívny kurz, úplne nám to stačilo a teraz nemáme problém zjednávať alebo sa „vyrapovať“ z akejkoľvek situácie.

Nenechať sa vyplašiť poplašnými správami o drogových karteloch, lúpežiach a podobne. Pokiaľ je človek obozretný, tak by naozaj nemal mať problémy.

Cestovanie je veľmi jednoduché. Cez celú Južnú Ameriku je vytvorená dopravná sieť, kamkoľvek chcete ísť, niekto tam už bol a pravdepodobne o tom napísal blog. Na čo sa treba pripraviť sú vzdialenosti a členitosť terénu. V Peru alebo Bolívii sa 300 km vzdialenosť cestuje celú noc. OK, jediná situácia keď sme sa báli o život a to pravidelne, bolo pri presunoch s lokálnymi mikrobusmi. Šoféri sú šialení a semafóry sa považujú za vianočné ozdoby.

Určite odporúčame sa pripraviť na výškovú nemoc, ktorou Veronika trpí už od 2800 metrov nad morom. Tabletky na riedenie krvi, proti bolesti hlavy, proti opuchu mozgu sa naozaj môžu zísť. Takisto elektrolity v prípade hnačky, ktorú po novom premenovávame na Cholitinu pomstu (Cholity – domorodé obyvateľky Bolívie).

Takisto si treba zobrať oblečenie do každého počasia. V každej krajine sme zažili leto, aj zimu, pláže, hory, lejak a krupobitie.

Foto: MatoVeve Gone Mad
Foto: MatoVeve Gone Mad

Kam smerujú vaše najbližšie kroky? Čo si v Južnej Amerike ešte rozhodne nenecháte ujsť?

Práve to máme namierené do Patagónie, kde strávime nasledujúce tri týždne. Chystáme sa na 4 väčšie treky, potom Tango v Buenos Aires, vinice v Uruguaji, pozrieť kamarátov v Brazílii a v apríli smer Slovensko.

A čo po preskúmaní tohto kontinentu?

Veľmi sa tešíme na leto v Európe. V apríli strávime zopár týždňov na Slovensku a v máji vyrážame na cyklotúru. Vymysleli sme si, že si zabicyklujeme od Atlantiku po Čierne more. Začíname vo Francúzsku a postupne sa dostaneme cez 10 krajín až do Rumunska. Malo by to byť okolo 5000 km.

Foto: MatoVeve Gone Mad

Zahodiť bežný život za hlavu a cestovať po svete znie úžasne. Ale bez finančných prostriedkov to možné asi nie je. Plánujete v budúcnosti návrat do starých koľají?

Obaja sme z Austrálie odišli s veľmi dobrými vzťahmi so zamestnávateľmi a zákazníkmi, takže nie je problém sa vrátiť späť. Veronika je dokonca stále zamestnaná, firma jej dala 12 mesačné voľno, aby si mohla splniť sen. Vrátiť by sa mala späť už v júni , ale vyzerá to zatiaľ tak, že si cestovanie predĺžime.

V ideálnom prípade by sme rozbehli cestovateľské videá a stali sa profesionálnymi cestovateľmi. Ak nás to prestane baviť, náš predchádzajúci život vôbec nebol až taký hrozný.

Viac príbehov a zážitkov Veroniky a Maťa nájdete na stránke projektu MatoVeve gone mad. Sledovať ich môžete aj na YouTube, Instagrame či Facebooku.

Pozri aj: V zahraničí sú hviezdami, na Slovensku ich takmer vôbec nepoznáme. Na týchto 7 Slovákov môžeme byť skutočne hrdí



Komentovať (0)