Ilustračná foto: TASR - Dano Veselský

V diskusnom vlákne sa vo februári, krátko po premiére filmu Černák, objavila otázka: „Naozaj boli 90. roky také, ako sa vykresľujú vo filmoch o Černákovi?"

Rodina žila v malom meste a pre mňa ako naivného človeka je mnoho vecí nereálnych,“ dopĺňa. Vlákno okamžite zaplavili odpovede Slovákov, ktorí potvrdzujú, že 90. roky boli „peklo“.

„Áno, bolo to tak,“ napísala jedna Slovenka. „Poznala som obeť mafie. Dodnes ho nenašli. Mňa na diskotéke obťažoval chlapec z takéhoto členstva a môj muž vtedy skoro zomrel, lebo sa pustil do bitky. SBS z diskotéky zmizla, keď som plakala a prosila o pomoc. Nenahlásili sme to, aj keď sa na to na urgente muža pýtali, keď mu šili hlavu. Tieto veci sa reálne diali.“

Vždy záležalo od regiónu, výpalné „fičalo vo veľkom“

Odpovedala aj žena pôvodom z Prešovského kraja. Tá tvrdí, že mafia v okolí Prešova nebola až taká „hulvátska“, ale aj v ich dedinskom bare sa objavovali „všelijaké čísla“.

„Ono vždy záležalo od regiónu a od toho, kto ten región spravoval. V PO bol prevažne Holub. A oni boli podľa rozprávania zameraní viac „ekonomicky“. Menej im išlo o „mačovstvo“ a viac o prachy. Tie vedeli získať síce nepriamym spôsobom, ale menej „hulvátsky“ ako napríklad skupiny v Nitre a v BA.“

„Mama účtovala pre rôzne firmy a fakt, že to výpalné fičalo vo veľkom. Raz jej prišiel aj chlapík so strelnou zbraňou. A aj mimo mafie sa robilo veľmi veľa podvodov. Ujo robil na pozemkovom úrade a chodil na súdy ohľadom reštitúcií. Doteraz sa nespamätal z toho, čo všetko videl. Je to citlivý človek – dobrák – a normálne ho to doživotne poznačilo.“

Téma výpalného je dobre známa mnohým Slovákom. Ďalší dodáva:

V tom čase bolo v KE peklo mať podnik.

„Človek musel hneď platiť výpalné. Ja poznám paradoxne jedného chlapa od nich a sám povedal, že život mu zachránil odchod do zahraničia, inak by „buď sedel, alebo by bol mŕtvy“. Ako každý z týchto „degenerátov“. Jeho slová: Ver mi, že to všetko vedieť nechceš.“

Ilustračná fotografia: TASR- Pavel Neubauer

Jedna Slovenka vnímala situáciu, podľa vlastných slov, tínedžersky. „Vnímala som napríklad, že v priebehu asi dvoch rokov vyhoreli asi štyri nočné podniky v meste. Ako študenti sme občas boli v nejakom na diskotéke, takže sme vnímali viac-menej to, že nám vyhorela. Nejako sme to neriešili, že vlastne mnohé vyhoreli vďaka mafii. To mi došlo až neskôr.“

„U nás v meste boli tiež dvaja takí výrazní chalani,“ prezradil ďalší používateľ. „Raz s nimi vybuchlo auto. Jeden zomrel, druhý prežil. Ale dlho si po návrate z nemocnice nepožil. Niekto ho pri paneláku v noci zastrelil.“

Jedna Slovenka zažila situáciu v Bratislave, hoci mala v roku 1990 len 9 rokov.

„Ako pubertiak som toho vnímala dosť. Možno preto, lebo otec podnikal, možno preto, že som z BA. Tu lietali ľudia do vzduchu. Pamätám si kráter na Zlatých, tuším po Diničovi. Pamätám si, že neplatenie faktúr bolo v pohode, a keď si si nenajala zlých chlapcov, tak si peniaze nevidela. Pamätám si krádeže áut – keď si si svoje auto našla, policajti nič neurobili.“

Na záver sa pridáva aj Žilinčanka. „V Žiline to boli ľudia okolo Salingera. Dodnes si pamätám, ako ma rodičia varovali, keď sme išli zo školy do centra, aby som sa vyhýbala hotelu Astoria. A dodnes mám z toho miesta nepríjemné pocity. Stačí, že idem okolo. Tiež si pamätám výbuch telefónnej búdky, kde boli aj civilné obete.“

Uložiť článok

Najnovšie články