Foto: Jaroslav Novák

/ 169 / Matej Mensatoris
Tento príbeh je napísaný subjektívne. Je inšpirovaný skutočnou udalosťou, skutočným miestom a skutočnými ľuďmi.

Hovorí o jednom malom festivale, o pár nadšencoch a meste ukrytom uprostred hôr a jazier. Vitajte v Banskej Štiavnici. V mestečku, ktoré počas troch dní naplnili Zvuky hudby. Vitajte na hudobnom festivale Zvuk for Štiavnica. Na festivale, ktorý je, bol a veríme, že bude, stálicou na mape slovenských festivalov.

Je streda podvečer 16.8.2017. Pred vchodom do našej bratislavskej bytovky je odstavený malý transportér. Nakladáme doň drevené sochy a obrazy starostlivo zabalené do diek a kusov papiera. Počas toho, ako si sadám na predné sedadlo, v duchu dúfam, že dielka prežijú kľukatú cestu do Štiavnice. Dvere sa zatvoria. V tej chvíli začína naša cesta do Štiavnice.

Po príjazde nás ešte čaká dohliadnuť na presun klavíra. Vtedy si spomeniem, ako som počas dňa, ešte z Bratislavy, vybavovala telefonicky údržbára, aby prišiel spevniť chatrné drevené schodíky vedúce na pódium v Kultúrnom centre Banská Štiavnica. Vkladám do nich všetku svoju dôveru a verím, že udržia 400 kilové koncertné krídlo spolu so 100 kilovým chlapom dvíhajúcim klavír na pódium. Nervózna sedím na sedadle v prvom rade a nedôverčivo pozerám na troch chlapov stojacich pod pódiom pri klavíri. Uvedomujem si, že program festivalu je tak nahustený, že ak sa akcia nepodarí, zvukári nestihnú všetky prestavby a my nedodržíme dohodnuté časy koncertov. Nočná mora každého organizátora. Zrazu sa pred mojimi očami odohrá zázrak v priamom prenose. Traja svalnatí chlapi spravia len tri pohyby a klavír sa ocitá na pódiu. A to som si pri príchode myslela, že tí traja sťahováci, Maďari, vôbec nechápu, čo od nich chcem. Pochopili. Festival bude.
Je štvrtok 17.8.2017.Vstávam ráno o 4:50. Pred 8 hod ráno vstupujem do budovy RTVS Banská Bystrica. V rozhovore pre rádio Devín sa mi podarí podať prekvapivo solídny výkon a rýchlo cestujem naspäť do Štiavnice. Festival začína a ja ako organizátorka by som pri tom nemala chýbať.

Prvý večer je venovaný súčasnému európskemu vokálnemu jazzu. Poľská skladateľka, speváčka a hudobná improvizátorka Anna Gadt priniesla spolu s jej mladými hudobnými kolegami projekt Anna Gadt New Inspiration. Jej neurčitý jazzový spev a experimentovanie s hlasom geniálne dopĺňa virtuózna hra pianistu Piotra Wyleżoła, jemná basgitara Alana Wykpisza a gradujúca rytmika talentovaného Igora Hnydyna. Keď som sa pred koncertom pýtala Anny ako dlho budú hrať, nevedela mi odpovedať. Záleží to vraj od pocitov a od náhodných hudobných myšlienok rodiacich sa „tu a teraz“. Hudobná performance, ktorú sme mali možnosť vidieť, bola o hľadaní, spájaní a umení spontánnej tvorby. Bola to vedomá vedená improvizácia priamo na javisku podporená magickým hlasom Anny.

Foto: Dorota Holubová

Čo miesto, to iná hudba. Iný žáner, iný pocit. Spolu s divákmi sme sa po koncerte presunuli do neďalekého Art Cafe. Čakal nás tu koncert bratov Havlíkovcov. Ich festivalová premiéra Clube de esquiar s projekciou Mariána Vredíka. Chalani svoju hudbu popisujú nasledovne: „Gitara s dôrazom na predošlý a nasledujúci akord, bicie s dôrazom na doby medzi údermi, spev s dôrazom na priestor medzi Minas a Gerais…” Ich hudba je farebná, s nádychom leta so skladbami spievanými v rodnej reči lisabonského básnika Fernanda Pessou. Práve jeho texty bratia zhudobnili. Portugalská noc v Art Cafe s nápaditou projekciou Mariána Vredíka bola milým prekvapením.

Foto: Dorota Holubová

Špeciálnym bodom nášho programu sú už tradičné jazzové raňajky. Tie prvé piatkové, 18.8.2017, patrili mladému slovenskému skladateľovi Oliverovi Nosaczynskému Bohovičovi. Jeho tvorba je inšpirovaná prostredím Banskej Štiavnice, pri ktorej momentálne žije. Oliverova jemná romantická hudba v okamihu zaplavila čistými melancholickými tónmi priestory letnej terasy. Akoby použitím čarovného prútiku zaplnila nadšenými divákmi stoličky a stoly kaviarne do posledného miesta. Bolo krásne slnečné ráno. Voňajúce rannou kávou a sladkými croisantmi. Znejúce príjemnými melódiami šíriacimi sa z pod prstou tohto šikovného hudobníka. Oliver hral skladby zo svojho pripravovaného debutového albumu Ballerina, ktorý bude krstiť v septembri v Bratislave. My mu držíme palce a tešíme sa na ďalšie hudobné stretnutia.

Foto: Dorota Holubová

Festival Zvuk for Štiavnica priniesol nielen hudobné žánrové prepojenia, ale aj rôzne netradičné hudobné spojenia v podobe hosťujúcich hudobníkov v kapelách. Štiavnica žila hudbou a hudobníci žili Štiavnicou. Preto nebola náhoda, keď slovo dalo slovo a  v slovenských projektoch sa začali objavovať noví spoluhráči. Inak tomu nebolo ani počas koncertu Aftertee v kaviarni Gavalier. Na basu spolu s frontmanom Stankom Počajim hral Oskar Rozsa, na bicie Marcel Buntaj a vystúpenie obohatila svojim spevom talentovaná speváčka Kristína Prablesková. Nádvorie kaviarne Gavalier bolo plné a skladby balansujúce na hranici medzi jazzom, bluesom a fussion vytvorili tú správnu festivalovú atmosféru.

Foto: Jaroslav Novák

Bohatý program pokračoval projektom talentovaného huslistu Ľuba Šama, s príznačným názvom Ľubo Šamo Project. Pri pohľade na malé improvizované pódium, postavené v priestoroch Pražovne Irish pub, som sa snažila zahnať všetky negatívne myšlienky. Predstaviť si hrať na ňom 6 hudobníkov spolu s nástrojmi bolo takmer nemožné. „Chalani zvládnete to?“, ustráchane som sa pýtala zvukárov počas príprav. A veru zvládli. Keď som sa vrátila na miesto asi o hodinu neskôr, mala som pred sebou asi to najfotogenickejšie pódium na svete. Hudobníci sa spolu so zvukármi vyše hodiny hrali „Kris Kros“ a výsledok som mala pred očami. Uviedla som koncert a dúfala, že všetko bude fajn. A bolo. Štiavnický diskotékový priestor sa znenazdajky zmenil na komorný jazzový klub zaplnený ľuďmi. Priestor zaplnili autorské hudobné príbehy mixujúce jazz s populárnou hudbou, tvrdším rockom či world music. Výrazy v tvárach ľudí hovorili za všetko. Chalani priniesli so sebou energickú prietrž a doslovnú hudobnú blízkosť počas hry na pódiu si nakoniec riadne užili.

Foto: Dorota Holubová

Večerné koncerty pokračovali v Kultúrnom centre Banská Štiavnica. Opýtala som sa saxofonistu, Nikolaja Nikitina, tesne pred začatím koncertu, kde má ostatných spoluhráčov. Bubeník Klemens Marktl? Nehoda za Prahou, zasekol sa v dopravnej zápche. Klavirista Ľuboš Šrámek? Dopravná zápcha za Bratislavou. Tiež niekde na ceste. Čo ideme robiť? V hlave si premietam udalosti z posledných hodín. Švajčiarsky hlasový experimentátor, Bruno Amstad z dua Albireo, žiaľ nepríde. Zhoršil sa jeho zdravotný stav a musel ostať v nemocnici. Rozhodli sme sa, že jeho hudobného kolegu Albina Bruna aj napriek tomu pôjdeme vyzdvihnúť do Budapešti a vystúpi sám. Aké bude jeho vystúpenie však ostáva záhadou a veľkým prekvapením pre všetkých vrátane mňa. Hudobníci z projektu Altar live sa zasekli na ceste do Štiavnice. Rozhodla som sa preto posunúť časy vystúpenia o 30 min.
Bubeník Klemens Marktl stíha krátku zvukovku. Klavirista Ľuboš Šrámek vybieha po vrúcnych zvítaniach s hudobnými kolegami priamo na pódium. Hudobný oltár v špeciálnom prevedení štyroch hudobníkov môže začať. Nový autorský projekt Altar live patrí hudobnému duu Nikitin/Šrámek. Pre náš festivalový večer si však prizvali Juraja Grigláka na kontrabas a rakúskeho bubeníka Klemensa Marktla. Odzneli jazzové skladby inšpirované Bachom, Janáčkom, či vlastné skladby dvojice hudobníkov. Geniálny zvuk len podčiarkol zážitok z tohto hudobného majstrovského kúsku. Naši šikovní zvukári sa dočkali zaslúžených pochvál aj od samotných hudobníkov.

Foto: Dorota Holubová

Albin Brun. Alebo najväčšie prekvapenie večera. Švajčiarsky hudobník sa ocitol, kvôli chorobe kolegu Bruna Amstada, sám na pódiu. Tichý, skromný, na prvý pohľad nevýrazný. Usadil sa na stoličku uprostred pódia držiac v rukách svoj akordeón. Privítal divákov a ospravedlnil sa za to, že je sám. Roztiahol „pľúca“ nástroja a začal hrať. Vždy, keď si spomeniem na tú chvíľu, po celom tele mám zimomriavky. Hudobník splynul v jedno telo so svojim nástrojom. Mali spoločnú dušu. Spoločné tóny zvláštneho ambientu znejúceho do ticha sály. Tá chvíľa bola magická. Mala svojské čaro. Tesne pred koncertom sa mi Albin ospravedlňoval za to, že koncert bude úplne iný, ako sme čakali, „more a lyrical folky music“. Bol úplne iný. Zvuky diatonického akordeónu počujem ešte stále. Jednoduchá plynúca hudba inšpirovaná tradíciami a folklórom iných národov. Pre nás neznáma. Položil akordeón na stoličku a ostýchavo podišiel k stolíku. Mal na ňom pripravené prazvláštne „hudobné“ nástroje rôznych veľkostí a tvarov. „Ak by tu bol so mnou Bruno, mali by ste z toho iný zážitok. On by do toho experimentoval s hlasom a spoločne by sme vám predviedli tieto naše nástroje. Som tu však sám. Tak vám aspoň predvediem krátke ukážky hrania na každý z nich“. V každom človeku je ukryté dieťa, ktoré sa potrebuje hrať. Tie nečakané zvuky rozosmiali celú sálu ľudí milým detským smiechom. Záver Albínovho vystúpenia patril opäť akordeónu. Veľmi si vážime, že prišiel a odohral jedinečný koncert pred nadšeným publikom.

Foto: Dorota Holubová

Komu nestačilo, mal možnosť zastaviť sa na afterparty v Art Cafe, kde to už roztáčali šikovný DJs Adam Kvasnica & Phonotic. Len pozor, aby ste nezmeškali ďalšie jazzové raňajky!

Je sobota ráno 19. augusta. Posledný festivalový deň. Prichádzam do Art Cafe v malom predstihu a dúfam, že hudobníci vstanú a prídu zahrať na raňajky. Sľúbili mi to. To čo nasleduje však predčí moje očakávania. Mala to byť ranná jam session s Nikolajom Nikitinom a Ľubošom Šrámekom. Za hodinu a pol sa však na pódiu vystriedala pestrá paleta slovenských jazzových hudobníkov. Okrem spomínaných dvoch sa tam mihli Peter Reitl na cajon, Juraj Griglák na basu, Stanko Počaji na gitaru, Klemens Marktl na cajon a Kristína Preblesková zaspievala jeden z jazzových štandardov. Slnečné hudobné ráno pritiahlo zvedavých návštevníkov, ktorí zaplnili celú terasu kaviarne.

Foto: Dorota Holubová

Festival ponúkol v sobotu aj akcie v rámci sprievodného programu. O 14 hod začal v obľúbenej čajovni Klopačka detský workshop pod vedením Cristiana Estrellu. Workhsopu sa zúčastnilo viac ako 13 detí, ktoré si za asistencie rodičov, Cristiana a našich dobrovoľníkov spoločne vyrobili malé bubníky z recyklovaných materiálov v mene vymysleného hesla LATAMBORERIA: recyklovanie, hra a umenie zjednotené hudbou.

Foto: Dorota Holubová

O 15 hod sa v priestoroch Hotelu Grand Matej uskutočnila vernisáž diel slovenského vizuálneho multiinštrumentalistu Vladimíra Zrníka v sprievode hudobnej dvojice Štefana Szabóa na gitaru a
Michaely Turcerovej na saxofón. Ak by ste mali chuť a čas pokochať sa jeho dielkami, ktoré prepájajú zvieraciu ríšu s netradičnými ilúziami krajiny tvorenej množením rôznych predmetov, navštívte priestory hotela. Predajná výstava je k dispozícii pre verejnosť do konca septembra.

Foto: Jaroslav Novák

Zaujímavou súčasťou festivalového programu boli koncerty, ktoré sa odohrali v spolupráci so slovenským hudobným vydavateľstvom Real Music House. Sú nimi už spomenutý projekt Nikolaja Nikitina a Ľuboša Šrámeka Altar live, projekt autorskej hudobnej dvojice Roba Pospiša a Martina Sillaya – Balady a Tribute to Ján Cikker, projekt, ktorý vznikol zo spolupráce troch hudobníkov – Nikitina, Pospiša a Sillaya.
Pocta Jánovi Cikkerovi bola prekvapením nielen čo sa týka dokonalého zvuku, ale aj hudobného obsadenia. K tradičnému zoskupeniu hudobníkov sa spontánne pridal basgitarista Juraj Griglák. Odkaz Cikkerových piesní prenesený do dnešnej doby odznel v jedinečných priestoroch štôlne, ktorá je súčasťou kaviarne Libresso. Agresívne živelné rytmy a experimentálne vokály sprevádzal búrlivý potlesk divákov. Mnohí z nich si odnášali so sebou domov práve album Jan Cikker 105 z tohto etablovaného slovenského vydavateľstva, ktoré prihliada najmä na kvalitu hudby.

Foto: Jaroslav Novák

„Prerábky“ slovenských ľudových balád v novom šate mali odznieť v priestoroch štiavnickej Botanickej záhrady. Festival mieni a počasie mení. Sobotný večer sprevádzali nárazové búrky a značné ochladenie. Citlivo prerozprávané Balady s temným nádychom tradičných slovenských príbehov odohral v priestoroch štiavnického Kultúrneho centra Robo Pospiš so svojimi hudobnými kolegami. Tešíme sa, že fanúšikovia si k nim našli cestu aj napriek zmene miesta. Koncert na čele s talentovaným  excentrickým spevákom Robom Pospišom, spievajúcim v  ohromujúcom tranze, nestratil na atmosfére. Priestorom a úžasným zvukom, naopak, mnoho získal, čo ocenili diváci zaslúženým potleskom.
V Kultúrnom centre vystúpila aj Sisa Fehér so svojím projektom Fehero Rocher. Mladá slovenská speváčka žijúca a tvoriaca v Čechách odspievala najmä skladby z jej nového albumu Cirrus. Koncertná sála bola plná, čo nebolo prekvapením, nakoľko sa nás množstvo ľudí v štiavnických uliciach pýtalo práve na tento koncert. Multižánrová speváčka s nádherným hlasom si získala srdce nejedného diváka. Žeby sme mali na Slovensku novú Amy Winehouse, ktorá si postupne nachádza cestu aj k slovenskej ľudovej hudbe a  piesňam? Uvidíme. Každopádne Fehero Rocher na čele so Sisou Fehér sú mladou kapelou, o ktorej ešte budeme veľa počuť.

Foto: Dorota Holubová

Secret koncert Ivany Mer, ktorý sa mal konať na tajnom mieste, sme kvôli počasiu museli presunúť do podkrovia Art Cafe. Na tomto mieste som ako Štiavničanka zažila množstvo koncertov, no nemyslela som si, že by sa sem mohlo zmestiť až toľko ľudí. Podkrovie kaviarne bolo naplnené až po okraj. Koncert novodobej víly, ktorá si tvorí vlastný hudobný svet a  jazyk, bol nevšedným zážitkom posledného festivalového večera. Ivku na husle sprevádzala Nina Marinová a elektronika a projekcie boli od Cristiana Estrellu.

Foto: Jaroslav Novák

Vonku lialo, v Art Cafe prebiehal koncert a my sme zatiaľ dohliadali na prípravu záverečnej bodky sobotného večera. Koncert v podobe maďarských European Mantra. Bolo niečo pred jedenástou večer a ja som dúfala, že aj napriek počasiu ľudia prídu. O jedenástej som si povedala, že počkáme 15 minút a uvidíme. Dážď však verných fanúšikov neodradil a postupne začali zapĺňať priestory koncertnej sály Kultúrneho centra. Mnohí z nich netušili čo ich čaká. My, čo sme boli na skúške hudobníkov, sme to vedeli. Jemný klasický jazz sa v momente zmenil na hudobnú záplavu tvrdého jazzrocku, ktorý aj vďaka šikovným zvukárom doslovne divákov vtlačil do stoličiek. Dokonalá rytmika Gergoa Borlaia, dych berúce rýchle sóla na sedemstrunovej gitare Peta Lukácsa, kvílivá basa Barabása Tamása a neskutočne rýchle klavírne behy Jánosa Nagyho utvrdili všetkých v sále, že jazz môže znieť aj úplne inak. Ten v podaní Maďarov sa viac blížil k rocku, no my sme im to uverili na sto percent. Zmätok a nezrozumiteľnosť na pódiu podčiarknuté jedinečnou súhrou členov kapely sa pretavili v neskutočný hudobný zážitok plynúci z pódia k divákom. Tí si vyslúžili zaslúžený prídavok po spontánnej standing ovation.

Foto: Dorota Holubová

Festival skončil v sobotu strhujúcim energickým koncertom European Mantra. V nedeľu ráno sme sa však ešte poslednýkrát stretli spoločne v Art Cafe. Vonku pršalo, a to, že sa podkrovie opäť naplnilo, nás milo prekvapilo. Návštevníkom sa podarilo vstať a odmena z našej strany stála za to. Piesne Boba Dylana v prevedení Roba Pospiša a Martina Sillaya boli malým bonusom na záver. Melancholické texty tohto amerického speváka a skladateľa tak ukončili festival. Už teraz veríme, že sa spoločne v Banskej Štiavnici stretneme aj o rok, počas festivalu Zvuk for Štiavnica 2018. A čo vy?

Pozri aj: Budeme na Uprisingu. Na toto všetko sa môžete tešiť

Saša Pastorková, zvukforstiavnica.sk,facebook.com/zvukforstiavnica


Komentovať (0)