život bez peňazí

Foto: Profimedia

Rodáčka z niekdajšieho Pruska sa peňazí vedome vzdala už v roku 1996 a svoj životný štýl nezmenila ani po desaťročiach.

Heidemarie Schwermerová pred rokmi počula príbeh z Kanady o obci, kde skrachovala továreň, ktorá bola hlavnou ekonomickou tepnou celej komunity. Ľudia, ktorí boli odkázaní na príjem z fabriky, sa zrazu ocitli napospas osudu. Namiesto toho, aby však obec zanikla, nastal nečakaný obrat. Obyvatelia sa zomkli a začali si navzájom pomáhať. Postupne zistili, že peniaze vlastne ani nepotrebujú.

„Táto myšlienka sa mi zdala taká silná, že som ju začala realizovať aj v Dortmunde,“ povedala zakladateľka jednej z prvých barterových a výmenných komunít v Nemecku v rozhovore pre Shareable.

Pred nejakým časom sme vám priniesli príbeh Daniela „Suela“ Shellabargera, jedného z najznámejších ľudí, ktorí sa rozhodli žiť bez peňazí. Na prvý pohľad sa môže zdať, že práve on bol priekopníkom tejto myšlienky. V skutočnosti však Schwermerová kráčala podobnou cestou skôr.

Nemala ani adresu, oblečenie dostávala od priateľov

Ako spomína Business Insider, rodáčka z niekdajšieho Pruska sa peňazí vedome vzdala už v roku 1996 a svoj životný štýl nezmenila ani po rokoch.

Médiá si ju však všimli neskôr. V tom čase bolo pre Heidemarie zbieranie zvyškov ovocia a zeleniny na trhoch už akousi dennou rutinou. Nemala trvalú adresu, oblečenie dostávala od priateľov a všetko, čo sa nezmestilo do jej malého kufra, darovala.

Jej rozhodnutie vzdať sa peňazí sa vyformovalo aj cez rodinnú skúsenosť, ktorá bola veľmi poznačená dejinami.

život bez peňazí
Foto: Profimedia

Otec mal pred druhou svetovou vojnou pražiareň kávy a po vypuknutí konfliktu musela rodina ujsť z Pruska do Nemecka. Heidemarie sa narodila v roku 1940 a jej rané detstvo poznačilo, že rodičia prišli o všetko.

Neskôr sa otcovi podarilo znovu vybudovať podnikanie, tentoraz v oblasti tabaku, a rodina sa opäť dostala k majetku. No práve tento cyklus v nej zanechal stopu. „Znova sme bohatli a museli sme to obhajovať. Vždy som mala pocit, že sa musím ospravedlňovať – či sme boli bohatí alebo chudobní,“ spomínala.

Hoci žila bez stabilného domova, odmietala byť označovaná ako „osoba bez domova“. A to napriek tomu, že nemala trvalú adresu a medzi jednotlivými ubytovaniami sa presúvala, pričom v žiadnom nezostávala dlhšie než týždeň. Väčšinu pobytov jej pritom ponúkali známi z prednášok a dlhoroční priatelia. Popritom napísala tri knihy a všetky honoráre venovala charitatívnym organizáciám.

„Myslím na svet, kde má každý dostatok jedla.“

Uložiť článok

Najnovšie články