Keď sa v roku 2021 na našich obrazovkách objavil Squid Game, svet sa zbláznil. Kórejský seriál sa v priebehu mesiaca premenil na globálny fenomén – ľudia sa na halloweenske večierky obliekali do ružových overalov, robili „cosplaye“ a vytvárali edity, akoby sami stáli pred kamerou. Druhá séria, ktorá dorazila minulý rok, bola hravá, dobre vyvážená a celkovo vydarená. A 27. júna tohto roku sme sa dočkali veľkolepého finále. My sme si záverečnú sériu pozreli tiež a už vieme, či sa ju oplatí vidieť aj vám.
Posledná séria Squid Game si síce drží prvé miesto v rebríčku sledovanosti na Netflixe a na ČSFD má solídnych 78 %, no ohlasy sú zmiešané. Mnohí diváci ju chvália, no nechýbajú ani ostré výhrady – podľa viacerých totiž finále nesplnilo vysoké očakávania.
Po jeho dopozeraní sa skôr prikláňame k tým, ktorí považujú vysoké hodnotenie za mierne prehnané.
Zbytočné vedľajšie dejové línie a pohár nápadov, ktorý sa už naplnil
Fanúšikovia opakovane kritizujú viacero aspektov – no najčastejšie zaznieva výčitka, že vedľajšie dejové línie sú zbytočné. A my s tým musíme súhlasiť. Seriál ich predstavuje s prísľubom významu, no napokon hlavný dej takmer vôbec neovplyvnia. Oveľa zaujímavejšie by bolo viac sa ponoriť do postavy Frontmana – má obrovský potenciál, no zostáva prekvapivo v úzadí.
Koncept Squid Game ako taký má podľa nás svoje prirodzené hranice. Tvorcovia ich v tretej sérii vytiahli na maximum, ale bolo cítiť, že pohár nápadov sa pomaly plní až po okraj – ale že pretiecť nedokáže. Preto pokračovanie franšízy môže skončiť iba ako Fast & Furious – oddaní fanúšikovia zostanú, ale nové impulzy nepribudnú.
„Cliffhanger“ zo Spojených štátov na konci napovedá, že sa tejto cesty tvorcovia skutočne chytia. Druhou možnosťou by bolo rozšíriť vesmír seriálu podobne ako Hunger Games – premeniť hry na sociálnu esej. V tom prípade by sme už však nesledovali Squid Game, ale niečo celkom iné.
Okrem slabších dejových línií musíme kriticky zhodnotiť aj spôsob, akým boli vykreslené niektoré postavy. V jednom z kľúčových momentov, ktorý mal patriť medzi najzásadnejšie zvraty série, prestáva byť zlo v hráčoch psychologicky uveriteľné a mení sa na karikatúru.
Konkrétne ide o rozhodnutie spojené s obetovaním – toto rozhodnutie pôsobí neintuitívne, až násilne vsunuté. Neveríme, že by v takej chvíli nebol medzi postavami aspoň jeden, kto by na okamih zaváhal. Namiesto toho sledujeme reakciu bez štipky pochybností, čo úplne podkopáva doterajší koncept seriálu – pomalé odhaľovanie temných stránok ľudskej psychiky, pri ktorých sa pýtate, či by ste podobne nereagovali aj vy.
Od tohto momentu sme už hráčom ich „prirodzené zlo“ neverili. A čo je horšie – ani dej už nepôsobil ako nevyhnutný vývoj udalostí, ale ako konštrukcia. Z tohto dôvodu nás tretia séria síce mierne sklamala a 78 percent by sme jej určite nedali – no úprimne, istú mieru sklamania sme očakávali. Naopak, musíme vyzdvihnúť vývoj hlavnej postavy, Ki-huna. Jeho psychologická línia je precízna, premyslená a nepríjemne realistická. Sledujeme človeka s ideálmi, ale bez reálnej moci čokoľvek ovplyvniť – a presne tak sa aj správa. Tvorcom sa jednoducho podarilo vytvoriť postavu, ktorá dýcha a zdanlivo aj žije.
Chválime aj kreativitu pri vymýšľaní nových hier – tie ostali verné duchu prvej a druhej série, no pôsobili sviežo, napäto a vizuálne atraktívne. Práve vďaka nim nás séria dokázala udržať pri obrazovke až do konca.
Ak teda stále váhate, či sa do veľkého finále pustiť, nemáme pre vás jednoznačnú odpoveď. Wau efekt sa tentoraz nedostavil, no zároveň sme pri sledovaní nezažívali frustráciu či nudu. Boli momenty, ktoré zaujali, ale aj iné, ktoré sa minuli účinku. Ak „cliffhanger“ na konci predznamenáva ďalšie pokračovanie, pravdepodobne si ho ešte pozrieme – už však nie s očakávaním jedného z najlepších seriálov posledných rokov, ale ako návrat k značke, ktorá si udržala formu, no stratila časť svojej duše.
Nahlásiť chybu v článku