Rukopis gréckeho majstra si rozhodne už s nikým nepomýlite. Okolo seba si navyše vybudoval okruh stálic: Emma Stone, ktorá vďačí za únik zo škatuľky romantickej herečky aj jeho dielam, alebo texaský Jesse Plemons s azda vrodeným talentom stelesňovať antagonistu, ktorého všetci nenávidia.
Bugonia je filmová novinka, ale nie originálny námet. Snímka, ktorá vošla do kín na konci októbra, vznikla na základe juhokórejskej predlohy Jigureul jikyeora! – tá v slovenských divákoch vyvolávala zmiešané reakcie, no zároveň si udržala vysoké hodnotenie. Režisér však materiál spracoval tak, aby ho neprebral len ako preklad, ale vložil doň to, čo jeho filmy robí jeho.
Výsledok je svieži, kompaktný a ostrý. Na ČSFD vystrelil na 80 percent, a tak sme aj my do sály vchádzali s nádejou, že si napravíme chuťové poháriky po minuloročných Podobách láskavosti.
A oni tak to naplánovali…
Herecký kaliber je pri Lanthimosových filmoch neoddeliteľný. Sklamaním však je, že Emma Stone tentoraz nepredviedla to, čo by sme od nej po sérii predošlých triumfov čakali.
V tejto postave sa nám jednoducho strácala. Aby sme jej však nekrivdili, rola korporátnej zmije jej zrejme neponúkla dostatočný priestor na kreativitu. Zato Jesse Plemons opäť preskočil vlastnú latku a vyvolal v nás ten istý typ lepkavého odporu, ktorý si nesie naprieč filmografiou a ktorý sme si najvýraznejšie zapamätali z Breaking Bad.
Odporcov konšpiračných teórií upozorňujeme, že Bugonia témou „plochozemcov“ preteká zo všetkých strán. Lenže ide o brilantne zvládnutú satiru, ktorá triafa do čierneho, občas aj poriadne zaštípe a vďaka tomu je neuveriteľne zábavná. Dej tento prvok len podčiarkuje. Oproti Podobám láskavosti je krásne dynamický a neraz sme zostali doslova so spadnutou sánkou.
Mrzí azda len záver – ten pôsobil priamo, akoby si film v poslednom kroku už nedovolil priestor pre novelu.
Táto planéta nie je len pre nás
A spoločenských komentárov je tu neúrekom. Niektoré bijú do očí, iné sa nenápadne blysnú v detailnej rannej rutine riaditeľky farmaceutickej firmy, akoby vystrihnutej z biohackingového vlogu Bryana Johnsona. Nechýba ani odtlačok Južnej Kórey: sociálna priepasť, toxicita konglomerátov a ich vplyv na vládu. Fakt, že pôvodný námet pochádza práve z Kórejského polostrova, vkladá do Bugonie ešte o kúsok väčší zmysel.
Snímka má aj umelecký rozmer: niektoré scény sú vizuálne nádherné, podčiarkuje ich aj prechod do čiernobiela. Funguje to perfektne, hoci sa do filmu vsádzali v momentoch najväčšej brutality.
Po vlaňajších Podobách láskavosti, ktoré ostali na polceste aj napriek menám ako Willem Dafoe, Lanthimos zjavne opäť zapol režisérsky um. Pri Chudiatku nás držal v pohybe od prvého do posledného záberu a Bugonia pôsobí ako pripomienka, že tlak na veľké meno nemusí tvorcov pochovať – môže ich aj vzkriesiť.
Filmovú novinku síce nepovažujeme za dokonalú ani za prelomovú, no je ostrá, rýchla, súčasná a režisérsky presná. Ukazuje, že Lanthimos si stále uchováva schopnosť trafiť svet tam, kde to najviac bolí. A zároveň sa nás snaží presvedčiť, že občas sa nedá robiť nič iné, iba sa na tom smiať.
Nahlásiť chybu v článku