Ráno po tom, ako som si vzala život, som sledovala, ako vychádza slnko...

Mladá, 22-ročná Meggie Royer, je spisovateľkou a Ráno po tom, ako som si vzala život, je názov jednej z jej básní. Publikovala už dve zbierky poézie a každá je niečím smutná, zvláštna, no krásna. Riadkami tejto básne ukazuje, akým definitívnym činom je samovražda a aký má dopad na milovaných. Ukazuje, že to tak byť nemuselo, pretože ten ďalší deň mohol byť úplne iný. Lepší. Krajší.

Článok pokračuje pod videom ↓

Ráno po tom, ako som si vzala život, som sa prebudila.

Spravila som si raňajky do postele.

K vajíčkam som pridala soľ a korenie a spravila si sendvič.

Do pohára som si odšťavila grep. Vyčistila som panvicu a zotrela maslo z kuchynskej linky.

Umyla som riad a zložila utierky.

Ráno po tom, čo som si vzala život, som sa zamilovala.

Nie do chlapca z konca ulice, ani do riaditeľa strednej školy.

Nie do bežca, ani do kupca, čo si vždy zabudol avokáda.

Zamilovala som sa do svojej mamy a do spôsobu, akým sedela na dlážke v mojej izbe

a držala každý kameň z mojej zbierky, až kým nebol tmavý od potu z jej dlaní.

Zamilovala som sa do svojho otca, keď dole pri rieke vložil môj odkaz do fľaše

a nechal ho plávať dole po prúde.

Do svojho brata, ktorý kedysi veril v jednorožce, teraz však sedí v školskej lavici

a zúfalo sa snaží uveriť, že ešte stále existujem.

pixabay.com

Ráno po tom, čo som si vzala život, som šla na prechádzku so psom.

Sledovala som, ako vrtel chvostom, keď zbadal vtáčika, ako preletel ponad nás

alebo ako zrýchlil tempo, keď zbadal mačku.

Videla som prázdny priestor v jeho očiach, keď našiel palicu.

Otočil sa, aby ma pozdravil a aby sme sa mohli hrať,

no tam, kde som kedysi bola, bolo len prázdne miesto a obloha.

Sledovala som, ako ho cudzinci hladkali po ňufáku

a on sa topil pod ich dotykom tak, ako sa kedysi topil pod mojím.

Ráno po tom, ako som si vzala život, vybrala som sa na dvor k susedom,

kde som ako dvojročná nechala odtlačky chodidiel v betóne

a sledovala som, ako sa pomaly strácajú.

Vytrhla som zopár kvietkov a niekoľko stebiel trávy

a sledovala som cez okno staršiu ženu, ako v novinách číta o mojej smrti.

Videla som jej muža, ako vypľul tabak do kuchynského umývadla

a priniesol jej dennú dávku liekov.

pixabay.com

Ráno po tom, ako som si vzala život som sledovala, ako vychádza slnko.

Každý pomarančovník sa roztvoril ako dlaň

a dieťa na konci ulice ukazovalo matke jediný červený mrak.

Ráno po tom, ako som si vzala život, som šla do márnice k tomu telu

a pokúsila som sa jej dohovoriť.

Rozprávala som jej o avokádach, o kameňoch, o rieke a o rodičoch.

Rozprávala som jej o západe slnka a o psovi na pláži.

Ráno po tom, ako som si vzala život, pokúsila som sa vziať to späť, no to už nebolo možné…

Pozri aj: Týchto 8 filmov vám až mrazivo presne ukáže, aké to je žiť s depresiou

themindsjournal
Všetko začína v tvojej hlave
Uložiť článok

Viac článkov