V stredu 15. mája 2024, krátko po 14:30, prijala tiesňová linka hlásenie o postrelenom mužovi v Handlovej. Krátko po čine sa ukázalo, že osobou, ktorá mala utrpieť viaceré strelné zranenia, je predseda vlády Robert Fico. Na miesto okamžite vyrazil vrtuľník a premiéra previezol do banskobystrickej Rooseveltovej nemocnice.
K Ficovi stiahli väčšinu lekárov a operovali ho dlhšie ako tri a pol hodiny. „Zažili sme naozaj veľmi tragický deň, ktorý pre nás znamená boj o život predsedu vlády. Podľa tých informácií, ktoré máme, utrpel vážnu polytraumu po niekoľkých strelných poraneniach a jeho zdravotný stav je mimoriadne vážny,“ povedal minister obrany Robert Kaliňák, ktorý ešte 15. mája večer vystúpil na tlačovej konferencii po boku šéfa rezortu vnútra Matúša Šutaja Eštoka.
Fica mali zasiahnuť štyri guľky, jedna z nich mu mala prestreliť kĺb a mal prísť o časť tenkého čreva. Rooseveltova nemocnica denne poskytovala informácie o premiérovom zdravotnom stave a aj keď predikcie boli spočiatku negatívne, postupne sa začal zotavovať a po 15 dňoch bol prepustený do domácej liečby.
Za útokom na premiéra je 71-ročný muž J. Cintula. Pôvodne ho obvinili z pokusu o úkladnú vraždu, neskôr bol čin prekvalifikovaný na obzvlášť závažný zločin teroristického útoku. 25. februára 2025 bola podaná obžaloba. Súdny proces začne 8. júla 2025 na Špecializovanom trestnom súde v Banskej Bystrici.
Nižšie vám ponúkame prehľad udalostí, ktoré po atentáte nastali, reakcie a vyjadrenie politických predstaviteľov, a prinášame aj krátky rozhovor s riaditeľkou Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied Barbarou Lášticovou.
Reakcie na atentát
Krátko po atentáte na Roberta Fica sa začali otvárať otázky polarizácie spoločnosti. Kým niektorí politickí predstavitelia vyzývali na zmierenie, iní z toho, čo sa stalo, obviňovali médiá alebo opozíciu.
Niekdajší podpredseda parlamentu Ľuboš Blaha (Smer-SD) v čase, keď sa dozvedel o čine, prerušil schôdzu v NR SR a opozíciu a médiá obvinil z podnecovania nenávisti. „Toto je vaša robota,“ odkázal.
„Chcem sa spýtať politických kritikov, „kvázy“ novinára Bárdyho, Denník N, SMEčko, Aktualít, že – ste spokojní? Nenávisť psychopatov ako Pročka, Matoviča a aj niektorých novinárov spôsobilo v spoločnosti toto napätie,“ hovoril v tom čase predseda SNS Andrej Danko.
Jeden z najbližších ľudí premiéra, Robert Kaliňák (Smer-SD), sa viackrát počas prvých dní po atentáte postavil pred médiá, aby informoval verejnosť o Ficovom zdravotnom stave. Opakovane vyzýval na upokojenie spoločenskej atmosféry.
Na útok reagovali aj členovia vlády. „Akýkoľvek prejav násilia nemá v našej spoločnosti miesto. Robertovi Ficovi želám veľa síl, aby sa z útoku čo najskôr zotavil,“ uviedol minister školstva Tomáš Drucker (Hlas-SD).
Šéf financií Ladislav Kamenický (Smer-SD) označil útok za ohavný čin a premiérovi odkázal: „Robo, sme s tebou, drž sa.“ Podobne sa vyjadril aj minister pôdohospodárstva Richard Takáč (Smer-SD): „Sme s tebou, veľa síl na zotavenie.“ Minister envirorezortu Tomáš Taraba (nominant SNS) vyhlásil, že „celá nenávistná opozícia má krvavé paprče“.
Líder koalície Michal Šimečka (PS) uviedol, že akékoľvek násilie ostro odsudzuje. „Veríme, že premiér Fico bude v poriadku a že tento hrozný čin bude čo najskôr objasnený,“ odkázal. „Päsťami a strelami v politike nič nevyriešime. Prosím, buďme ľudia,“ povedal Igor Matovič (Slovensko) a premiérovi zaželal skoré uzdravenie.
Snahy o zjednotenie krajiny
„Som šokovaná. Robertovi Ficovi želám v tejto kritickej chvíli veľa síl, aby sa z útoku zotavil,“ uviedla v tom čase ešte prezidentka Zuzana Čaputová a skutok označila za brutálny a bezohľadný. Deň po útoku v Handlovej sa v prezidentskom paláci stretla s novozvoleným prezidentom Petrom Pellegrinim. Spoločnosti vyslali odkaz, v ktorom odsúdili atentát a vyzvali na zmiernenie napätia a zmier politických strán. Lídrov koalície a opozície pozvali k okrúhlemu stolu. „Slovensko sa musí vydať cestou pokoja,“ odkázali.
Ich pozvanie však zamietli koaliční národniari, ktorí vyhlásili, že si za stôl nesadnú s Igorom Matovičom. „My sme presvedčení, že pokiaľ nám Robert Fico neodkáže, že si želá takéto stretnutie, nemá nikto právo takéto okrúhle stoly organizovať,“ vyhlásila hovorkyňa SNS.
Smer-SD sa k účasti na rokovaní s lídrami iných strán vyjadril vyhýbavo a jeho predstavitelia tvrdili, že by uprednostnili stretnutie, na ktorom sa zúčastní aj predseda vlády. Napätie znásobila tlačová konferencia hnutia Slovensko, na ktorej Matovič vyzval na odchod ministra vnútra. Ten vzápätí bývalé Oľano označil za extrémistickú skupinu.
„Akoby nepochopili, že práve ich doterajšie kroky, vyjadrenia a nechutné útoky – nie na konkurenčné politické myšlienky, ale na ich nositeľov – zásadne prispeli k napätiu v našej spoločnosti. Je mi to veľmi ľúto, ale musím to povedať úplne otvorene: na okrúhly stôl so zástupcami všetkých parlamentných strán zrejme ešte nedozrel čas,“ reagoval na situáciu Pellegrini.
Rok po atentáte
Robert Fico sa prvýkrát od atentátu prihovoril verejnosti 5. júna 2024. Vo videu na sociálnej sieti uviedol, že útočníkovi odpúšťa, zároveň ho označil za „aktivistu slovenskej opozície“.
„Odpúšťam mu a nech si to, čo učinil, a prečo tak učinil, vysporiada on sám vo svojej hlave. Nakoniec je evidentné, že bol len poslom zla a politickej nenávisti, ktorú politicky neúspešná a frustrovaná opozícia rozvinula na Slovensku do nezvládnuteľných rozmerov,“ povedal.
Necelý mesiac od útoku vláda schválila lex atentát, ktorý mal riešiť bezpečnostné opatrenia na Slovensku. Parlamentu odporučila, aby ho schválil v skrátenom konaní. Zákon bol napokon prijatý 15. júla, zaviedol napríklad nové dôvody na zákaz zhromažďovania, doživotnú rentu pre predsedu vlády po splnení stanovených podmienok, alebo nehnuteľnosť pre ústavných činiteľov.
V priebehu roka sa objavovali mnohé informácie ohľadom vyšetrovania atentátu, došlo k výsluchom asi 110 svedkov, boli vypočutí poškodení i obvinený. Vypovedať bol aj bývalý policajný prezident Štefan Hamran, pretože mal byť podozrivý z toho, že spôsobil streľbu na Fica.
Na povrch vyšla aj skutočnosť, že Úrad pre ochranu ústavných činiteľov zanedbal v roku 2023 školenia svojich príslušníkov. Na základe toho bola vyvodená zodpovednosť voči dvom riaditeľom úradu, ktorí boli odvolaní.
Otázniky počas uplynulého roka vyvolali viaceré kroky a informácie. Bezprostredne po zadržaní muža, ktorý mal strieľať na premiéra, začalo internetom kolovať video a fotografia občianskeho preukazu strelca, ktoré mali byť podľa Jaroslava Naďa produktom šéfa operatívy Úradu na ochranu ústavných činiteľov. Únikom videa a fotografie sa zaoberala policajná inšpekcia, ktorá po ôsmich mesiacoch nezistila žiadne pochybenie, respektíve neidentifikovala osobu, ktorá za ich vyhotovením stojí.
Nezrovnalosti sa objavili aj v momente, keď Šutaj Eštok vyhlásil, že si premiér vyžiadal vypracovanie správy o atentáte od Slovenskej informačnej služby (SIS), a to konkrétne priamo od šéfa SIS Pavla Gašpara. Túto informáciu Fico označil za nezmysel.
Krátko pred výročím atentátu zverejnil šéf vnútra fotografie prestreleného saka a zakrvavenej košele, ktoré majú patriť Robertovi Ficovi. Tibor Gašpar (Smer-SD), Robert Kaliňák a právnik David Lindtner na tlačovej besede zverejnili fotografiu premiérovej rany po útoku.
V deň výročia atentátu sa v Handlovej uskutoční viacero podujatí. Strana Smer-SD na čele s Robertom Ficom sa chce venovať stavu spoločnosti a riziku zvyšovania napätia v dôsledku politického diania. Jedna z akcií sa uskutoční v Športovej hale a nesie názor „Stačilo nenávisti“.
Premiér: „Nemám žiadnu traumu“
Krátko pred prvým výročím útoku sa premiér vyjadril, že mal obrovské šťastie a že napriek tomu, že ho zasiahlo päť rán z metra a deväťmilimetrový kaliber, nemá nejakú traumu. Uviedol to v rozhovore pre Plus 1 deň.
„Ja si to všetko pamätám. Môžem prezradiť aj to, že napriek tomu, aké som mal vážne zranenia, som neomdlel, pričom som v podstate bol pri vedomí až do okamihu, kedy ma dali v Banskej Bystrici na operačný stôl,“ povedal. Dodal tiež, že sledovanie záberov z atentátu s ním nič neurobilo.
Premiér však priznal, že i keď sa po fyzickej aj psychickej stránke cíti dobre, atentát zanechal následky na jeho zdravotnom stave, a to na zažívaní. „Ja sa ale nevzdávam, ja mám stále ambíciu vyhrať nasledujúce parlamentné voľby,“ odkázal.
Fico zároveň varoval pred ďalším útokom a vyhlásil, že je skalopevne presvedčený o tom, že k nemu dôjde. Spomenul pritom Martinu Šimkovičovú, ministerku kultúry.
Rozhovor s riaditeľkou Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied Barbarou Lášticovou
Aký vplyv má obviňovanie médií a opozície po atentáte na stav spoločnosti?
Pripisovanie zodpovednosti za atentát médiám a opozícii môže u časti spoločnosti aktivovať pocit ohrozenia a nedôvery tak voči mediálnej komunite, ako aj voči predstaviteľom opozície. Aj samotný premiér Fico útočníka J. Cintulu označil za “opozičného aktivistu”, ktorý je priamo napojený na politickú stranu Demokrati.
V súčasnosti navyše opätovne upozorňuje na riziko zopakovania útoku na verejného činiteľa, na ktoré podľa neho priamo či nepriamo nabáda opozícia, a mobilizuje tak pocit neustále prítomnej hrozby. Médiá zas podľa neho vytvárajú v spoločnosti “atmosféru nenávisti”.
V dôsledku takéhoto rámcovania situácie sa môžu posilňovať informačné bubliny, kedy ľudia vyhľadávajú len tie informačné zdroje, ktoré potvrdzujú ich politický názor, ide o takzvané konfirmačné skreslenie, a odmietajú iné pohľady na to, čo sa vlani v Handlovej stalo, a kto za to môže. Dôsledkom toho môže byť narušenie spoločenského konsenzu o faktoch a oslabenie schopnosti viesť zmysluplný dialóg.
Treba si však uvedomiť, že ide aj o komunikačnú stratégiu – politickí aktéri často poukazujú na nebezpečenstvo hroziace zo strany „nepriateľa“, napríklad médií a opozície, aby prezentovali sami seba ako morálnych aktérov reprezentujúcich skutočné záujmy krajiny, aby si upevnili podporu svojich voličov a sympatizantov, ale aj aby odpútali pozornosť od iných problémov, ktorým aktuálne krajina čelí.
Mohol atentát na Roberta Fica ešte viac prehĺbiť polarizáciu Slovenska?
Áno, tento proces vysoko pravdepodobne prehlbuje afektívnu polarizáciu, pri ktorej nejde len o odlišné názory na riešenie dôležitých spoločenských otázok a problémov, ale najmä o negatívne emócie namierené voči politickým a názorovým oponentom.
Navyše, napriek počiatočným snahám o upokojenie atmosféry tak na strane politikov vládnej koalície ako aj opozície, atentát bol veľmi skoro koaličnými politikmi rámcovaný nie ako niečo, čo sa týka celej spoločnosti, nakoľko došlo k útoku na demokraticky zvoleného premiéra krajiny, ale ako medziskupinová situácia, pričom vina za ňu bola pripisovaná názorovým oponentom.
V politickej psychológii ide o skupinovú dynamiku my verzus oni – členská skupina, napríklad podporovatelia vládnej koalície, sa prezentuje ako obeť a sú morálne nadradení, zatiaľ čo nečlenská skupina, napríklad opozícia alebo médiá, je démonizovaná.
Takéto rámcovanie situácie podnecuje politické emócie ako hnev voči názorovým oponentom a pocit ohrozenia z ich vplyvu.
Namiesto kolektívneho súcitu a zmierenia potom prevažuje emocionálna konfrontácia, ktorá ešte viac prehlbuje priepasť medzi rôznymi názorovými skupinmami.
Môže mať „spomienkový program“ premiéra opačný vplyv na ľudí?
Áno, najmä ak je vnímaný ako nástroj inštrumentalizácie politických emócií, konkrétne súcitu a úcty k obeti, v prospech jednej strany.
Ak spomienka nie je inkluzívna – teda nepoukazuje na potrebu depolarizácie spoločnosti a rešpektu voči názorovým oponentom, aby sme sa všetci spoločne vyhli tomu, že sa takýto agresívny čin zopakuje –, ale je selektívna – teda neoslovuje všetky skupiny spoločnosti –, môže to pôsobiť kontraproduktívne a aktivovať negatívne emócie u tých, ktorí sa neidentifikujú so stranami vládnej koalície, respektíve s jednostranným rámcovaním situácie. Tým sa môže ďalej prehlbovať sociálna vzdialenosť medzi politickými tábormi.
Je atmosféra po atentáte na premiéra iná ako po útoku na Tepláreň? Akú úlohu by mali zohrávať odborníci?
Po útoku na Tepláreň, minimálne v krátkodobom horizonte v politickom, ale aj v spoločenskom diskurze, prevažovala solidarita a empatia s mladými ľuďmi, ktorí sa stali obeťami teroristického útoku, ako aj s ich pozostalými.
Časť politického spektra tiež poukazovala na potrebu zmierňovania nenávistnej rétoriky voči spoločenským menšinám vo všeobecnosti, ako aj na potrebu posilňovania práv LGBTQ+ ľudí.
Napriek tomu v dlhodobom horizonte neprišlo k nijakej zmene v postavení LGBTQ+ ľudí na Slovensku, stávajú sa, naopak, terčom nenávistnej rétoriky dokonca aj na pôde parlamentu. Situácia po Teplárni teda nebola v dlhodobom horizonte rámcovaná ako medziskupinová situácia týkajúca sa celej jednej spoločenskej menšiny, ale “len” ako tragédia, ktorá zobrala životy dvom mladým ľuďom.
Naopak, tragédia týkajúca sa atentátu na osobu premiéra Fica, sa čoskoro emocionálne prerámcovala na medziskupinovú situáciu, kedy aj rok po atentáte prevažuje obviňovanie a delegitimizácia celej skupiny názorových oponentov.
V podobných prípadoch by mali odborníci z viacerých oblastí spoločenských vied poskytovať nezávislý výklad udalostí, upozorňovať na riziká polarizačnej rétoriky, a posilňovať schopnosť spoločnosti spracovať traumu bez stigmatizácie iných skupín vrátane názorových oponentov.
Takisto by bolo podľa mňa vhodné do plánovania politickej komunikácie pri podobných krízových udalostiach priamo zapájať odborníkov na riešenie konfliktov a nenásilnú komunikáciu.
Nahlásiť chybu v článku