Deň boja za slobodu a demokraciu je jedným z najdôležitejších symbolov novodobých dejín Slovenska. Tento rok ho vláda po prvýkrát od roku 1989 zrušila ako deň pracovného pokoja. Rozhodnutie, ktoré vyvolalo vlnu kritiky aj smútku, pripomenulo, že sloboda nie je samozrejmosť a že za ňu bojovali konkrétni ľudia. Na námestiach, s kvetmi v rukách, čelili vodným delám a obuškom.
Jedným z tých, ktorí v tom čase stáli na strane bezpečnostných zložiek štátu, bol Jozef Vachálek – mladý policajt, ktorý sa zúčastnil Sviečkovej manifestácie v roku 1988 ako príslušník vtedajšej Verejnej bezpečnosti. Dnes, po viac než troch desaťročiach, hovorí o tejto skúsenosti otvorene a s ľútosťou.
„Mal som v tom zmätok“
Jozef Vachálek mal v tom čase sotva tridsať rokov, doma dve malé deti a pred sebou kariéru, ktorá sa práve rozbiehala. Na 25. marca 1988 spomína v knihe Príbeh detektíva: Hon na sériového vraha Ondreja Riga ako na deň, keď sa postavil proti vlastným občanom.
Mal som v tom zmätok. Ako mladík som najskôr nevedel, komu dať za pravdu – či ľuďom, alebo štátnym zložkám.
Vtedajšie ministerstvo vnútra nasadilo na Hviezdoslavovo námestie v Bratislave všetky zložky Zboru národnej bezpečnosti, vrátane kriminalistov, ktorí mali inak na starosti vraždy a lúpeže.
Aj mladý kriminalista Vachálek dostal rozkaz. Prezliekol sa do maskáčov, vyfasoval zbraň, obušok a štít. Spolu s ostatnými čakal v zálohe za budovou Slovenského národného divadla. V knihe úprimne priznáva, že časť z príslušníkov sa v duchu modlila, aby neboli nasadení.
Od zásahov proti demonštrantom k najtemnejším zločinom Slovenska
O rok neskôr, v novembri 1989, študoval Vachálek v Prahe na Vysokej škole Zboru národnej bezpečnosti. Revolučné udalosti prebiehali len o niekoľko ulíc ďalej od jeho fakulty. Tentoraz však stál mimo diania – nenasadili ho, pretože ako diaľkový študent nemal uniformu.
Úprimne, vyhovovalo nám to. Keď sme sa neskôr dozvedeli, čo sa stalo na Národnej triede, cítil som úľavu.
Brutálny zásah polície proti študentom sa stal zlomovým bodom, ktorý odštartoval pád režimu. Vachálek vtedy pochopil, že polícia nemá byť nástrojom strachu, ale spravodlivosti. Tento postoj si preniesol aj do neskoršej kariéry detektíva.
Počas svojej kariéry sa Jozef Vachálek stretol s tým najhorším, čo v ľuďoch je. Napriek tomu sa vždy snažil zostať človekom.
Nikdy som pri výsluchoch nebol násilný. Snažil som sa používať zdravý rozum a pomáhať čestným ľuďom, ako som len mohol.
Práve preto na zásah proti demonštrantom spomína ako na niečo, čo by už nikdy neurobil. Nie preto, že by sa bál následkov, ale preto, že pochopil, čo znamená stáť na nesprávnej strane dejín.
Kniha, ktorá vracia ľudský rozmer histórii
Príbeh detektíva: Hon na sériového vraha Ondreja Riga nie je len kniha o slovenských zločincoch. Je to aj svedectvo o dobe, ktorá skúšala ľudské charaktery.
Kniha novinára Pavla Knapka, napísaná na základe spomienok bývalého detektíva Jozefa Vachálka, odhaľuje zákulisie vyšetrovania najbrutálnejších sériových vrážd, ale aj osobné príbehy človeka, ktorý vyrastal v ére totality a slúžil systému, s ktorým sa neskôr musel vyrovnať.
Sloboda nie je samozrejmosť
Príbeh bývalého detektíva Jozefa Vachálka pripomína, že história ani sloboda nie sú čiernobiele a že aj tí, ktorí kedysi stáli „na druhej strane“, môžu dnes hovoriť s pokorou a úprimnosťou.
Je svedectvom doby, keď sa polícia menila z nástroja režimu na skutočnú zložku spravodlivosti a pripomína, že slobodu netvoria oslavy, ale činy jednotlivcov. V časoch, keď sa 17. november opäť stáva dňom, o ktorý musíme bojovať, má jeho výpoveď väčší význam než kedykoľvek predtým.
Nahlásiť chybu v článku