Nana a Nikola dali výpoveď a odišli na cesty: Život nás mesačne vyjde aj na 250 € na hlavu

Byt v Liptovskom Mikuláši, ktorý nazývajú svojím „base campom“, je väčšinu roka prázdny. Cestovateľky medzitým brázdia lesy v juhovýchodnej Ázii, hľadajú ubytovanie v Južnej Amerike, alebo sa prebúdzajú v dodávke pri španielskom pobreží. Dve Slovenky sa spoznali v Indonézii počas študijného pobytu a odvtedy sa nerozdelili.

Kým sa vydali na cestu dobrodruhov, Katarína „Nana“ Naništová a Nikola Kökényová sa pokúsili viesť život podľa tabuľky. Zmenu si veľmi želali – obe vedeli, že osem hodín v kancelárii nie je to pravé orechové, obe milovali cestovanie, a obe tiež vedeli, že na Slovensku ostať nechcú.

Dnes žijú na cestách, striedajú krajiny a neskôr o nich šíria osvetu aj u nás. Obe môžete stretnúť na prednáškach v čase, keď majú voľno medzi cestami. Nikola z času na čas pridá rýchly príspevok, Nana zase článok na svojom blogu.

Dnes nám prezradili všetko o tom, ako sa im to podarilo a priniesli veľa praktických tipov tým, ktorí snívajú, že takto budú žiť. A ak máte pocit, že pri čítaní vo vašom vnútri čosi zvláštne rezonuje, potom to už nie je len o čítaní…

Mohli by ste nám na úvod priblížiť, ako sa z budúcej učiteľky a marketérky v korporáte stanú dve cestovateľky?

Začnem asi ja (Nana). Po štvrtom ročníku na vysokej škole som cítila, že si potrebujem od všetkého oddýchnuť. Rozhodla som sa preto štúdium prerušiť a odišla som na študijný program do Indonézie.

Tam som spoznala Niku a zároveň sa vo mne naplno prebudila vášeň pre cestovanie. Dovtedy to boli najmä krátke „city breaky“ po Európe. Toto bol úplne iný svet – prvýkrát som mala pocit, že nachádzam smer, ktorým by som sa chcela uberať.

No, ale späť k realite. Po škole som si ešte vyskúšala prácu v kancelárii na marketingovom oddelení. Dlho som tam nevydržala – dosť rýchlo som pochopila, že kancelársky život pre mňa nie je. V tom období prišla pandémia covidu. Home office síce na chvíľu všetko uľahčil, no aj tak som už vedela, že takto pracovať nechcem. Chcela som odísť.

Asi rok po nástupe som preto dala výpoveď. Prechod z tradičného spôsobu života na ten, ktorý žijeme dnes, však ešte chvíľu trval.

Čo sa dialo potom? Ako dlho vám trvalo prejsť z tradičného spôsobu života na ten dnešný?

Celý proces bol skôr postupný a pomerne slobodný. Najprv sme mali ambíciu odísť do Kanady.

V tom čase sme už urobili veľké rozhodnutia – dali sme výpoveď z bytu, ja (Nikola) som pracovala na polovičný úväzok a Nana už fungovala na živnosti. Chceli sme začať úplne nový život. To nakoniec nevyšlo. Bolo to uprostred pandémie a chýbali nám odtlačky prstov z Indonézie, ktoré sme nemohli doložiť, keďže sa tam nedalo vycestovať. Jedna baba, ktorá dnes má v Kanade trvalý pobyt, spomínala, že jej to aj tak schválili. Nám však nie.

Niekedy sa teda veci jednoducho dejú. Často končia inak, než plánujeme. Práve preto zdôrazňujeme, že to neprebieha tak, ako si to mnohí predstavujú – akože dáte výpoveď, zo dňa na deň si založíte živnosť a okamžite cestujete. (smiech)

My sme sa napokon vrátili do Naninho rodného mesta, do Liptovského Mikuláša. Nana si tam urobila lyžiarsky kurz, zostali sme ešte jednu sezónu a postupne si nastavovali nový spôsob fungovania. Až potom sme vyrazili do Južnej Ameriky – to bola naša prvá veľká cesta.

Celý tento prechod zabral približne jeden rok od momentu, keď sme začali podnikať na voľnej nohe. To, že sa nám nakoniec podarilo vyraziť, bola kombinácia toho, že nás to k tomuto životnému štýlu ťahalo a faktu, že plán odísť do Kanady nakoniec nevyšiel.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí chcú dosiahnuť životný štýl digitálneho nomáda, no nevedia, ako začať?