Dodnes sme vám na našom portáli priniesli mnoho zaujímavých príbehov z histórie celého sveta, no akosi menej bolo tých zo Slovenska. Preto vám dnes prinášame 10 zaujímavých príbehov a udalostí z našej krajiny, ktoré sa v minulosti na našom území udiali. O niektorých z nich ste možno už niečo počuli, o iných možno nie. Každý z nich však tvorí istú kapitolu našich dejín, na ktorú neradno zabúdať. 

Černovská tragédia

15 mŕtvych, desiatky zranených a 38 odsúdených. Taká bola bilancia Černovskej tragédie z 27. októbra 1907, ktorá je od októbra 1993 aj Pamätným dňom Slovenskej republiky. Udalosť sa stala ostro kritizovaná nielen v našich končinách a Rakúsko-Uhorsku, ale ďaleko za jeho hranicami. A o čo vlastne išlo? V roku 1907 bol v Černovej dokončený katolícky kostol. Obyvatelia obce už konečne nemuseli chodiť do 4 kilometre vzdialeného kostola v Ružomberku. Výstavbu kostola finančne podporil aj rodák z Černovej Andrej Hlinka a obyvatelia obce chceli, aby ho vysvätil práve on. Vyššie postavení však s týmto nesúhlasili a na vysvätenie do Černovej poslali Martina Pazúrika. Delegáciu v obci čakal asi 400-členný dav, ktorý na koče pokrikoval: „Nechceme vás! Preč odtiaľto!“ Proti protestom domácich sa uhorskí žandári, ktorí mali dohliadnuť na pokojný priebeh, postavili svojsky. Dav sa najskôr pokúsili rozohnať bajonetmi a keď sa to nepodarilo, začali padať výstrely. Masaker si vyžiadal 15 životov, desiatky ľudí bolo zranených a 38 obyvateľov Černovej bolo odsúdených na 38,5 roka za „organizovanie nepokojov“. Kostol v rodnej dedine nakoniec v roku 1910 Andrej Hlinka požehnal.

Masaker v Kľakovskej doline

V Kľakovskej doline sa 21. januára 1945 odohral najbrutálnejší vojnový zločin na našom území. Keď sa nemecké spravodajské služby na základe informácií od slovenských kolaborantov dozvedeli, že obce Ostrý Grúň a Kľak aktívne podporujú partizánsky odboj, začali plánovať brutálnu odplatu. Ráno 21. januára 1945 sa niekoľko stoviek nacistických vojakov spolu s obrnenými transportérmi a samohybnými delami presunulo do Kľakovskej doliny. Prvá padla za obeť obec Ostrý Grúň. Tu na dvore Izidora Debnára Nemci povraždili 64 civilistov. V obci Kľak už obyvateľov nezhromaždili na jednom miesto. Strieľali ich presne tam, kde ich pristihli. V Kľaku zavraždili 84 civilistov vrátane žien, detí. Medzi obete dokonca patrili aj 3 a 5-mesačné batoľatá. Obe obce nakoniec nacisti vypálili.

Plavba parníka za snom

Príbeh riečneho parníka Pentcho, ktorým v roku 1940 odišli mladí Slováci, Češi, Maďari, Nemci a Rakúšania židovského pôvodu za svojím snom do Palestíny, je pomerne neznámy. Plavba mala trvať 40 dní, no nakoniec sa natiahla na 4 roky. Všetko to začalo už v 30. rokoch, keď sa v nacistickom Nemecku začalo hovoriť o židovskej otázke. Židia v celej Európe začali rozmýšľať nad odchodom do Palestíny. Podobne sa rozhodli aj mladí BETARi (židovská mládežnícka organizácia). Keď už situácia v Európe začala vyzerať skutočne veľmi zle, rozhodli sa odplávať. A to na starom polohrdzavom riečnom parníku. Viac ako 4-tisíc kilometrov dlhú dobrodružnú cestu na parníku Pentcho nakoniec podniklo takmer 500 ľudí, ktorým sa cesta nakoniec natiahla na 4 roky. Nakoniec sa však do Palestíny dostali a vyhli sa tak smrti, ktorá ich v Európe čakala. Príbeh parníka pred niekoľkými rokmi spísal podľa autentických výpovedí účastníkov plavby Jaro Rihák. Tento dobrodružný príbeh plný túžby po slobode by ste si určite nemali nechať ujsť.

Slováci, ktorí zachránili 120-tisíc ľudí

Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler. Dvaja Slováci, ktorí svetu otvorili oči a ako prví povedali svetu pravdu o beštiálnom a nechutnom vyvražďovaní Židov nacistami. Obaja títo muži boli židovského pôvodu, kvôli čomu boli v roku 1942 deportovaní do Osvienčimu. 7. apríla 1944 sa obom Slovákom podarilo z Auschwitzu šikovne ujsť. Spoločne prešli viac ako 100 kilometrov až do Žiliny, kde spísali 32-stranový dokument dnes známy ako Správa Vrbu a Wetzlera. Správa sa dostala ďaleko za hranice Slovenska a okamžite posilnila snahu spojencov okamžite zastaviť deportácie Židov v celej Európe. Podľa odhadov historikov sa Rudolfovi Vrbovi a Alfrédovi Wetzlerovi podarilo svojím hrdinským činom zachrániť 120-tisíc ľudských životov.

Vyhol sa koncentráku, no dostali ho komanči

Viliam Žingor je jedným zo symbolov obetí komunistického režimu na Slovensku. Žingor sa narodil v roku 1912 v obci Bystrička neďaleko Martina. V roku 1939 bol v armáde povýšený na poručíka v zálohe, no o štyri roky neskôr odmietol prijať povolávací rozkaz do slovenskej armády, ktorá vytiahla na boj proti Sovietskemu zväzu. Žingor sa skryl v horách, kde založil i partizánsku skupinu, ktorá sa počas SNP aktívne podieľala na oslobodzovacích bojoch. Nemci ho nikdy nedostali a koncentračnému táboru či smrti sa počas vojny vyhol. Po druhej svetovej vojne vstúpil do Komunistickej strany Slovenska. S názormi komunistov sa však čoskoro rozlúčil, „vytriezvel“ a zo strany v roku 1947 vystúpil. Po prevzatí moci komunistami v roku 1948 začali Žingorovi ťažké časy. V roku 1949 bol nútený „zmiznúť“ a ukryl sa v Západných Tatrách, kde ho ŠTB 27. novembra vypátrala a zatkla. Takmer o rok neskôr bol Viliam Žingor odsúdený za „rozvratnú protištátnu činnosť“ na smrť. Žingor bol popravený 18. decembra a jeho súdny proces patrí k najväčším vykonštruovaným politickým procesom Slovenska i celej ČSR. O nápravu povesti partizánskej legendy sa postaral Václav Havel, ktorý Žingora im memorial povýšil do hodnosti generála.

Pozri aj: 10 ikonických fotografií, ktoré vznikli vďaka Slovákom a obleteli celý svet