Namiesto nekonečného rýpania sa v tom, kto mal pravdu v slovnej prestrelke medzi Nvotovou, médiami, verejnosťou a Separom, sme sa chceli dozvedieť niečo, čo prinesie hodnotu každému Slovákovi. Konkrétne sme chceli vedieť, ako pristupuje k lesu skúsený diaľkový turista, ktorý má v nohách vyše 25-tisíc kilometrov.
Matúš Lašan spolu so svojou manželkou prešli pešo celú Európu, Nový Zéland, Island či dokonca Patagóniu. Nevynechali ani slovenské lesy a národné parky, kde prešli celkovo približne 1 400 kilometrov.
Ak je na Slovensku niekto, kto skutočne vidí do toho, čo je správne a čo nie, je to práve on.
Dnes nám prezradil, čo preňho znamená základný princíp Leave No Trace (LNT), a s ktorými jeho prvkami majú turisti najčastejšie problém. Opísal svoje skúsenosti so Slovákmi ako turistami a upozornil, z ktorej jeho negatívnej skúsenosti by sme sa mohli aspoň trocha poučiť. Nevynechal ani tému nálepiek a odkazov, neslávnych „odskočení si“ v prírode, rovnako ako ani princípy slušného správania sa v útulniach.
Asi každému, kto navštevuje prírodu, niečo hovorí princíp LNT (Leave No Trace). Vedeli by ste čitateľom v skratke vysvetliť, čo si pod ním predstavíte vy?
Zásada Leave No Trace je zo všetkých pravidiel úplne najdôležitejšia a znamená jediné: pri pobyte v prírode by som mal ponechať všetko presne v takom stave, v akom to bolo predtým, než som tam dorazil.
Samozrejme, v lese vždy zanecháme aspoň niečo – napríklad stopu topánky –, ale skutočne ide o tú minimalizáciu.
Zahrnul by som do toho aj fakt, že je nutné využiť možnosť zanechať to po sebe v stave lepšom: teda napríklad odniesť odpad, ktorý po ceste nájdeme.
Zásadou LNT je teda správať sa tak, aby náš pobyt zasiahol prírodu čo najmenej a aby sme po sebe čo najviac upratali. V princípe je to naozaj jednoduché. Človeku však stačí vyraziť do našej prírody a hneď uvidí, že to v skutočnom svete stále nefunguje tak, ako by možno mohlo.
S čím majú turisti v rámci LNT naozaj problém?
Dôležité je, že to nie je len o nejakom plastovom odpade. Napríklad, ľudia často zabúdajú na odpad, ktorý vzniká, ak v lese založíme ohnisko a potom ho po sebe neupraceme. A na Slovensku je momentálne najväčší problém zanechávanie výkalov a servítok po akýchkoľvek potrebách, ku ktorým v lese dôjde.
Okrem toho sa nedávno otvorila ešte jedna téma – nechcem to vzťahovať len na grafity ako také, ale aj na lepenie nálepiek „kade-tade“ na miesta, kde nepatria, rovnako ako na vyrývanie mien a iných odkazov do stromov.
Častou výčitkou však je, že turistom nie sú dostupné adekvátne náhrady. Napríklad, ak je to o potrebách a o vete, že to „netreba nechávať v lese“, na Slovensku nemáte ako stráviť celý deň v prírode a spoliehať sa na hygienické stanice či iné služby pre ľudí. Aký je teda ďalší postup?
To je jasné. Lenže to neznamená, že riešenia neexistujú.
Napríklad: do lesa sa hodí vziať si malú lopatku. Neváži takmer nič, vyhrabe sa malá diera, potom sa to zahrabe a nemusí to byť na očiach.
Potom je tu problém servítok po malej potrebe. Tie sa taktiež dajú zahrabať, alebo existuje ešte lepšie riešenie – odniesť ich so sebou. To však mnohým ľuďom z nejakého dôvodu príde strašne nechutné. Vidím to vždy, keď niekto zverejní na sociálnych sieťach príspevok na túto tému – aké je to „fuj“.
Lenže toto riešenie nielenže šetrí prírodu, ale aj oči ľudí, ktorí sa potom všade okolo chodníkov nemusia pozerať na vaše zvyšky.
Dá sa nájsť spôsob, ktorý vám toto uľahčí, ako napríklad mať so sebou antimikrobiálnu utierku (napr. Kula Cloth). Ale privádza ma to ešte k ďalšiemu bodu, ktorým je výber vhodného miesta. Ak si už musíte odskočiť, nemalo by to byť v blízkosti žiadneho vodného toku vrátane studničiek. A, samozrejme, treba vynechať aj miesta, ktoré sú hneď vedľa chodníka.
Zo všetkých týchto bodov vypadávajú Tatry.
Tam je to trochu iné – v alpskom teréne sa vždy odbehnúť do lesa nedá. V tomto smere by som rád načal, ako to začali riešiť Poliaci. Tiež je to tam pomerne silná téma a oni to začali riešiť ako Američania, pomocou tzv. sanitárnych vriec: tie sa použijú, gél vo vnútri všetko rozpustí, a následne sa to dá vyhodiť. Je to zatiaľ v počiatkoch, funguje to len na odporúčanie a snažia sa tým obmedziť znečisťovanie najvyťaženejších lokalít. Osobne som toho názoru, že postupom času sa to bude regulovať ešte oveľa viac – podobne, ako je to teraz v Amerike.
Znovu, ľuďom toto príde „čudné“ a „nechutné“. Mne skôr príde čudné riešiť to ako donedávna na Rysoch, kde sa denne vystriedali tisícky turistov a všetko sa púšťalo dolu zo skaly.
Keď už sme pri ľuďoch, akí sú podľa vás Slováci ako turisti? Sme oproti iným lepší? Horší? A je niečo, v čom sa podľa vás ešte musíme polepšiť?
V zahraničí som sa so Slovákmi ako turistami veľmi nestretol, a keď sme kráčali po Slovensku, na chodníku sme žiadne zlé skúsenosti nemali.
Objavili sa však dve horšie situácie, ktoré sme zažili v útulni. Jedna bola v Západných Tatrách, druhá niekde okolo Poľany – už si presne nespomeniem kde. To už boli také večery, že si človek naozaj povie, že je to cez – že je to proste priveľa. Ja som človek, ktorý fakt miluje útulne: mám k nim veľmi dobrý vzťah a aj s manželkou ich využívame na všetkých miestach, kadiaľ chodíme…
A úplne nerozumiem takej móde, že sa tam niekto ide opiť a urobiť si tam súkromný večierok.
Útulne sú presne tie miesta, kde by ste s takýmto nápadom prichádzať nemali. Neviem, či je to trend, alebo či to robia Slováci často. Viem, že sa mi stalo, že keď som zverejnil lokalitu útulne, hneď mi od správcov prišli správy typu „len toto, prosím, nie“… Aby som to fakt nerobil, lebo tam potom býva naozaj strašný bordel.
A to už je fakt cez a niečo, čomu absolútne nerozumiem. Ešte pochopím, ak niekam vyrazíte a chcete si to užiť – ale prečo tam, preboha, robíte bordel?
Rovnako ako vy, aj po vás bude chcieť prísť niekto iný a tiež si to tam bude chcieť užiť… Alebo tam možno raz budete chcieť prísť znova. Každý jeden cestovateľ chce mať pripravené a dostupné miesto, kde sa vie normálne vyspať. Nech si tam aj zje tú klobásu a trocha sa opije, ale pod zásadu LNT patrí aj to, že sa máte správať pekne k ostatným užívateľom prírody a tých miest. Majte k tomu rešpekt.
Aký je hlavný rozdiel medzi vami a niekým, kto svojimi príspevkami neovplyvní možno aj desiatky tisíc iných Slovákov?
Je to veľká zodpovednosť. Mnohé veci, ktoré som možno robil na začiatku, by mi dnes už neprišlo vhodné ukazovať ľuďom. Boli aj také, ktoré by som sa vtedy medzi ľudí dať ani neodvážil – a z toho istého dôvodu ich dnes už ani nerobím.
Mali sme jeden projekt: išli sme pešo okolo Slovenska, a bolo to asi 1 400 kilometrov. Samozrejme, snažili sme sa všetko rozplánovať tak, aby trasa prebiehala v rámci pravidiel. Bolo to však ohromne ťažké, miestami až nezmyselné. V rámci určitej spoločenskej zodpovednosti si však myslím, že by sme sa mali správať trošku inak, ako možno niekto iný.
Nechcem už zabŕdať do Separovej kauzy, tá sa naozaj vyčerpala. Slovákov by však vo všeobecnosti mohlo zaujímať toto: ak vyrazíme do zahraničia za niečím, čo je pre nás fakt celoživotnou spomienkou, môžeme tam chcieť niečo zanechať – nálepku, odkaz či svoje meno. Čo by ste nám odporučili? Dá sa po sebe niečo nechať, ale urobiť to správne?
Neviem presne, ako to funguje v Himalájach, ktorých sa kauza týkal, ale u nás a v mnohých kútoch sveta sú napríklad v útulniach alebo na vrcholoch umiestnené návštevné knihy.
Osobne si s manželkou veľmi radi po príchode do útulne nielen prezrieme mená, ale sa aj pozrieme na nálepky či prečítame niečí príbeh. Keď máte horší deň, niekedy to človeka dokonca tak škodoradostne poteší, keď sa dočíta, že niekto, kto prišiel na to isté miesto, mal deň ešte horší – kráčal v daždi a podobne (úsmev).
Rovnako si viem predstaviť nechať stopu niekde, kde je na to vyslovene vyhradené miesto – napríklad tabuľa, ktorá doslova vznikla na to, aby tam človek nechal svoju nálepku. Ale tým by som asi skončil: kdekoľvek inde, nielen po skalách, ale aj po smerovníkoch, oknách alebo stenách, by sa podľa mňa čarbať nemalo a nie je to v poriadku.
A predsa len sa trochu vrátim aj k tomu Separovi, pretože ako opakovaný argument používal, že on iba obtiahol nápis „Mount Everest“, ktorý tam už bol. Keby urobil len to, neodsúdil by som to tak jednoznačne… Možno by som si dokonca povedal niečo v zmysle: „No, dajme tomu.“
Ale keď si tam hneď vedľa načarbe obrovskú reklamu na svoj projekt, na druhú stranu svoje meno a v porovnaní s ostatnými odkazmi sú tie odkazy fakt obrovské… Osobne si myslím, že nebolo v poriadku ani to, aby tam čarbal aj hocikto, kto tam bol skôr. Proste si myslím, že to tam nepatrí.
A čo ak mi to dovolí niekto z miestnych?
Vôbec nezáleží ani na tom, že vám také čosi dovolí miestny. Predstavme si to takto: Keď sa v Indii alebo Turecku spýtam, kam vyhodiť odpad, a miestny mi povie, nech to hodím na pole, predsa to hneď neurobím. Pre ľudí, ktorí pochádzajú z oblastí s nižšou životnou úrovňou, ochrana prírody nemusí byť prioritou. Oni riešia úplne iné problémy.
To, že je niečo niekým „povolené“, automaticky neznamená, že je to aj správne.
Keď som bol s manželkou na Balkáne, spali sme večer pri jazere, kde bola naozaj totálna pohroma. Neviem, čo to malo byť, ale bolo tam odpadu, že človek by z toho vyzbieral aj za tatrovku. Pre mňa to stále neznamenalo, že tam po večeri hodím zvyšky. Prečo by som mal? Lebo „ľudia to aj tak robia“? To pre mňa nie je absolútne žiadny argument.
Keď si predstavím, že také správanie potom vidí pol milióna ľudí, z toho určite veľa takých, ktorí nemajú až taký vzťah k prírode, tak sa to ešte o to viac znásobuje.
Tento článok si ľudia otvoria aj preto, lebo chcú zistiť, ako sa správate v prírode vy. Vedeli by ste takým ľuďom priblížiť napríklad, čo všetko predstavuje vaša príprava na cestu? Čo si musíme zbaliť, ak chceme vyrážať v súlade s princípom LNT?
Základom je mať samostatné vrecko na odpad. Keď človek nič také nemá, strká papieriky do vrecák, sem-tam to aj vypadne a podobne.
Potom to nepríjemné, čo by však malo byť samozrejmé: postarať sa o to, aby sme mali na ceste nejakým spôsobom vyriešené tie potreby. Pre mňa to znamená lopatku, páči sa mi aj novinka: ľudia začínajú nosiť také tie prenosné bidety namiesto toaletného papiera.
Potom sú to drobnosti, akými sú biodegradovateľné mydlá, alebo napríklad vypľúvanie zubnej pasty. Ja som, bohužiaľ, žiadnu ekoalternatívu v podobe pasty ako takej nenašiel, takže asi ostáva len používať jej čo najmenej. A, samozrejme, nevypľúvať ju do vodných tokov.
To je taký úplný základ. Ďalej je nutné pamätať na rešpekt k ostatným, to som však už spomínal. Patrí pod to aj, že si nemusím vypeckovať nejaký bluetooth repráčik na maximum. Rovnako ako to, že nemusím sprejovať po stenách (úsmev).
Dnes vás kvôli vašim cestám sledujú desaťtisíce Slovákov. Keď sa za sebou ohliadnete, ako sa váš prístup k prírode rokmi menil? Je niečo, za čo by ste dnes svojej mladšej verzii možno aj vynadali?
S pribúdajúcimi rokmi sa toho veľa menilo – vrátane toho, za čím som do tej prírody vyrážal. Keď som začínal, bol som vtedy skôr fotografom, a teda vyrážal som za fotkami. Dnes sú to diaľkové trasy.
Keď sa za sebou ohliadnem, určite sa nájde pár situácií, ktoré by som už dnes nespravil. Dobrý príklad súvisí práve s tou fotografiou. Dnes je bežné, a aj my máme v národných parkoch pravidlo, že sa tam môžete pohybovať len v čase od hodiny po východe slnka a odísť hodinu pred západom.
Musím povedať, že práve toto pravidlo sme zo začiatku porušovali. Popravde som o ňom ani nevedel. Neviem, či som bol naivný, alebo len sebecký… Ale viem, že som sa veľmi nezaoberal pravidlami a riadil sa skôr vlastným rozumom. V rámci diaľkových trás je to pravidlo hodiny pred a po západe dodnes tým, čo sa občas dodržiava strašne ťažko. Niekedy je realita nevyspytateľná a človek na dlhej túre často nevie, s čím sa bude musieť vyrovnať.
Ale keď človek trávi v prírode viac času, pravidlá časom pochopí. Naberie nejaké skúsenosti a postupne sa to naučí.
Nahlásiť chybu v článku