Vo vnútri Stalinovho Ostrova kanibalov. Ľudia sa pojedali navzájom, len aby prežili

Ruská Sibírska tajga je to posledné miesto, kde by ste chceli byť odvlečení bez poriadneho oblečenia, bez dostatočného množstva potravín. Počas a po druhej svetovej vojne zomrelo v ruských pracovných táboroch mnoho ľudí. To, čo sa však stalo ešte predtým, v roku 1933, znie ako scenár na výborný thriller, nie skutočná história.

V roku 1933 mal už Stalin svoj vyhladzovací plán dokonale premyslený. Pod zámienkou osídľovania severných častí Ruska „náhodne“ vyberal občanov, ktorí mali byť presídlení práve do týchto oblastí. Vo väčšine šlo o rôznych väzňov, bezdomovcov, hendikepovaných, chudobných, … Skrátka všetkých, ktorých vo svojom idealistickom štáte nechcel.  Celkovo bolo v pláne odviezť na Sibír asi 2-mil. ľudí.

Jedna z prvých akcií bol prevoz 6200 ľudí na malý sibírsky ostrov, ktorý leží asi 800 km severne od mesta Tomsk pri sútoku riek Ob a Nazina. Dodnes sa tento ostrovček nazýva Ostrov smrti alebo Ostrov Kanibalov, pretože tu počas leta 1933 zomrelo z približne 6000 „nežiadúcich“ asi 4000 ľudí. Sovietska armáda ich tu ponechala s jedinou surovinou, a to múkou a s nedostatkom oblečenia.

Už počas dlhej cesty naprieč Ruskom zomrelo v transporte prvých 27 ľudí. Zomreli tou najhoršou možnou smrťou, na hlad. Podľa záznamov zúrila pri príchode v oblasti snehová búrka. Nedostatočne ošatení „nežiadúci“ čelili hladní a mokrí Sibírskej zime. Prvú noc neprežilo asi 300 ľudí. Zásoby jedla neprišli ďalšie 4 dni a na ostrove začalo úplné peklo.

Rusi zásobovali ostrov pravidelne. Na člnoch však dovážali iba múku. Pri každom rozdeľovaní vypukli na pobreží nepokoje, preto vymysleli systém „brigádnych generálov“. Šlo o jednotlivcov, ktorí preberali dávky múky za 150 ďalších ľudí a následne ich mali na ostrove distribuovať. Tí však často svoju moc zneužívali a mnohí ľudia ostali úplne o hlade. Tí, ktorí sa k múke dostali i tak nevedeli čo s ňou. Hlavným pokrmom na ostrove bola surová múka, ktorú ľudia zapíjali vodou z rieky.

Dôsledkom týchto hrozivých skutočností bol kanibalizmus. Už po prvých dňoch hlásili ľudia na ostrove ruským dozorcom pri donáškach jedla niekoľko prípadov kanibalizmu. Počas prvého mesiaca stúpol tento počet na 50. Kanibalizmus sa stal každodenným bojom o život. Postupom času sa populácia ostrova zmenšila na 2800. Ruskí dozorcovia sa rozhodli o prevoz týchto ľudí z ostrova do priľahlých pobrežných oblastí. Na ostrove ostalo asi 200 ľudí, ktorí by prevoz neprežili. Z 2800 preživších bolo asi 300 v „dobrom stave“ (dokázali chodiť, pracovať).  Obyvateľov ostrova potom premiešali s novými prívalmi „nežiadúcich“ občanov v nových teraz už pracovných táboroch.

Pýtate sa prečo títo ľudia, ktorí ostávali celé dni na ostrove bez dozoru, neskúsili svojmu osudu utiecť? Pravdou je, že sa o to pokúsili stovky ľudí. Ich provizorné plavidlá však poväčšine končili v studených vodách rieky Ob a oni vyslabnutí skonali na jej dne. Tí, čo sa dostali až na pevninu, blúdili miestnymi lesmi, márne hľadajúc známky civilizácie.

Pozri aj: Príbeh rodiny, ktorá utiekla pred ruským režimom do sibírskej divočiny, kde strávila celých 40 rokov. Netušili ani len to, že prebieha 2. svetová vojna