Foto: Martin Navrátil

Podarilo sa nám dostať do Puntlandu a navštíviť dediny, o ktorých voľakedy hovoril celý svet.

Dostať sa do hlavného mesta Somálska Mogadiša je veľmi slušný výkon. Avšak získať povolenie do Puntlandu v Somálsku je iná liga. Prečo? Nielen neprehľadná politická situácia, ktorá sa v rohu Afriky neustále mení, ale aj piráti, ktorí tu spôsobovali svetovému spoločenstvu nejeden problém.

A práve piráti nás zaujímali natoľko, že sme sa pokúsili získať všetky tie stohy potvrdení, ktoré by nám dovolili vkročiť na územie, kde turistický ruch neexistuje a dlho existovať nebude. Stal sa zázrak a my sme mohli vstúpiť nielen do Puntlandu, ale aj navštíviť dediny, o ktorých voľakedy hovoril celý svet.

Dlhoročná občianska vojna vyústila do rozdelenia krajiny na niekoľko samosprávnych regiónov. Celý tento proces sa začal v roku 1991, keď sa skončila studená vojna a svet sa prestal deliť na východ a západ. Žiadna svetová mocnosť už nevidela zmysel v tom, prečo investovať peniaze do spriatelených krajín.

Na severe sa vytvoril separatistický Somaliland, ktorý svoju budúcnosť vidí mimo Somálsko. Zvyšok Somálska sú tiež de facto nezávislé štáty a klanové územia, ktoré však svoju budúcnosť vidia ako súčasť federalizovaného Somálska. Avšak, každé z území chce mať v budúcej federácii úlohu hegemóna a dospieť k nejakej dohode bude v budúcnosti veľmi ťažké.

Puntland je ako Somaliland

Vlastná vláda, vlajka…, ale výrazne deklaruje, že sa stane súčasťou Somálska, ak vláda v Mogadišu bude pevná a zaručí fungovanie štátu. Somálsko je krajina v neustálom rozklade a keď to už vyzerá, že sa veci hýbu správnym smerom, niečo sa vždy stane.

Foto: Martin Navrátil

A práve v nestabilnej politickej situácii treba vidieť začiatok celého pirátstva. Viac-menej sa to začalo v roku 1991, občianska vojna trvá s menšími prestávkami do dnešných dní.

Vláda Mohameda Siad Barreho (1919–1995) dávala peniaze do rozvoja rybárstva. Somálske pobrežie nepatrí len medzi najdlhšie v Afrike, ale aj veľmi bohaté na potravu. Dalo by sa povedať, že patrí medzi najbohatšie na svete.

Rybárstvo zachraňovalo krajinu pred ťažkým hladomorom a dávalo obživu a prácu. Avšak po roku 1991 bola vláda v Mogadišu slabá, čo využili zahraničné rybárske spoločnosti, ktoré nelegálne vstupovali do výsostných vôd Somálska a nekontrolovateľne lovili ryby.

Domáci začali prepadávať zahraničné rybárske lode

To hnevalo domácich a začali prepadávať tieto rybárske zahraničné lode. Ľudia sa začali organizovať do jednotlivých gangov, ktoré si vytvárali svoje vlastné pravidlá a zákony. Keď gangy videli, že ich organizovaná ochrana je účinná, začali s útokmi na veľké zaoceánske lodné spoločnosti.

Postupne získavali výkupné, ktoré dosahovalo niekoľko miliónov dolárov. Dlho nikto nevedel zasiahnuť proti gangom, ktoré sa sústreďovali hlavne v oblasti Puntlandu, ktoré sme navštívili. Vrchol pirátstva nastal v roku 2009, útokov bolo vtedy najviac.

Foto: Martin Navrátil

A čo na to hovorili miestni? Názory vieme rozdeliť na dve hlavné skupiny. Jedna tieto útoky odsudzovala a druhá ich v tichosti podporovala. Prečo? Dôvod je jednoduchý. Pirátske gangy začali nahradzovať úlohu štátu. Kupovali a zabezpečovali základnú obživu pre miestnych, kupovali generátory, ktoré vyrábali elektrinu, stavali budovy a školy.

Osobne by som to prirovnal k Escobarovi, ktorého domáci milovali, lebo za tie peniaze niečo spravil a postavil. Čo na tom, že Escobar bol zloduch, ľudia mali pocit, že sa im žije o niečo lepšie.

My smerujeme do jednej dediny na brehoch indického oceánu. Z mesta Garowe to máme 250 kilometrov cez polopúštnu krajinu. Naše terénne autá dostávajú poriadne zabrať na ostrých kameňoch. Napriek tomu, že je november, vonku je takmer 40° C a počas 5-hodinovej bláznivej cesty nikoho nestretávame. Nikde nikoho a úplne ticho. Toto je oblasť, ktorá patrí medzi najchudobnejšie na svete. Puntland je na okraji záujmu.

Foto: Martin Navrátil

Nakoniec prichádzame do dediny Eyl, ktorá zažila aj svoju svetlú historickú chvíľku na začiatku 20. storočia. Práve odtiaľto bol organizovaný ozbrojený útok proti koloniálnej vláde Angličanov. A potom viac-menej nič, až piráti, ktorí sem upriamili nechcenú pozornosť sveta. Vlastne ani neviem, ako si pirátsku dedinu predstavujem.

Je mi jasné, že žiadne pirátske vlajky neuvidím a nikto sa nebude chcieť k ničomu priznať. To mi je jasné a až taký naivný nie som. Skôr vidím, že dedina je lepšie vybavená ako iné dediny v krajine.

Majú tu solárne panely, nevypadáva tu tak elektrina a aj škola vyzerá lepšie. A to aj vďaka peniazom z pirátstva. Pochopiteľne, že školy sú z nášho pohľadu veľmi jednoducho zariadené, ale keď to porovnám s inými časťami Somálska a susednými krajinami…

Ako som spomínal, pirátstvo už viac-menej neexistuje a dedina sa venuje tomu, čo vie najlepšie. Rybárstvu. Každé ráno vyrážajú malé drevené bárky na oceán a prinášajú neskutočné dary.

Prešiel som vyše 180 krajín na svete, ale nikdy som nevidel také veľké a rôznorodé ryby. Ten oceán je jeden veľký dar. Vďaka nemu ľudia na pobreží netrpia od hladu. Lenže stačí málo a miestni sa k pirátstvu vrátia, ako keď luskneš prstom. Keď bude vláda v Mogadišu zas slabá a nezasiahne proti cudzím lodiarskym spoločnostiam, rybári si okrem sietí zoberú aj doma uložené zbrane a vyrazia na ochranu svojich teritórií.

Jasné, nejdem teraz domácich ochraňovať a vravieť, že len oni majú pravdu. To nie. Lenže problémy tohto sveta sú niekedy oveľa komplikovanejšie a nedajú sa jednoducho vysvetliť.

Dnes je táto dedina taká ako ostatné

Vládne tu skôr nudná prítomnosť. Ľudia posedávajú pred svojimi domami a lenivo pozerajú do neznáma. Okrem rybolovu sa tu nedá nič iné robiť. Ďalšie mesto či dedina je veľmi ďaleko a spojenie so svetom je nepravidelné a neisté. Skúšam si predstaviť, čo by som robil na ich mieste. Fakt si to skúšam predstaviť, ale nejde to. Nežijem ich život a nemám ich problémy, ktoré neviem uchopiť. Tak ako oni na mňa pozerajú ako na mimozemšťana, tak aj ja na nich.

Foto: Martin Navrátil

Sme úplne dva rozdielne svety. Ja z toho bohatého západu, ktorý z roztopaše cestuje, má všetkého dostatok a nemusí sa strachovať, či zomrie na hlad alebo na smäd a na druhej domáci, ktorí žijú zo dňa na deň. Nikde a nikdy som necítil tak veľký rozdiel medzi dvoma svetmi. Pocit umocňuje aj miesto, kde sa nachádzam. Táto oblasť sveta je absolútne mimo všeobecného záujmu. Keby bola súťaž o najopustenejšiu časť sveta, Puntland bude statočne bojovať o prvenstvo.

Moje pocity sú skôr smutné a cítim sa skľúčene. Vôbec nemám tú cestovateľskú radosť, že som sa dostal na miesto, kde nikto pomaly nechodí. Chcem sa niekde schovať a prebrať všetky tie myšlienky, ktoré ma začínajú opantávať. Ani na ten hotel sa mi nechce ísť, lebo ten vyzerá ako po bombardovaní.

Minulú noc som ležal na starej drevenej posteli a nado mnou sa lenivo hýbal ventilátor. Pozeral som naňho a premýšľal nad celým miestom. Síce som na nič neprišiel, ale vedel som, že sa so mnou niečo deje. A to sa dozviete v pokračovaní.

Martin Navrátil precestoval viac ako 160 krajín sveta. Jeho blog Travelistan.sk je zdroj základných informácií pre všetkých cestovateľov
Uložiť článok

Viac článkov