Foto: Martin Navrátil (Travelistan.sk)

„Prečo cestuješ do krajín, kde je vojna?“ pýtajú sa ma ľudia, keď im oznámim, že idem do Iraku, Afganistanu, Jemenu alebo do Somálska.

Je to túžba alebo dokazovanie si niečoho? Prečo risk nevymením za istotu a radšej sa nevyberiem do mierumilovnejších krajín? Alebo len chcem svetu niečo dokázať?

Začnem trošku z iného konca. Už ako študent na vysokej škole som mal jeden z mnohých snov. Ten sen sa volal „vojnový reportér“ a hltal som nejednu reportáž z nebezpečných krajín. Miloval som knihy od francúzskeho reportéra Patricka Chauvela, ktorý vyrážal na niekoľkomesačné cesty do konfliktných zón. Haiti, Vietnam, Afrika… Vždy sa vedel dostať na miesta, kde sa rodila krvavá história.

Avšak, veľmi rýchlo som pochopil, že na túto prácu nemám. Dôvod? Mám sa príliš rád. Ak vstupujete do nebezpečných zón, kde lietajú strely a rýchlo vyhasne ľudský život, musíte mať v sebe niečo, čo potlačí strach o život. V živote si treba uvedomiť a reálne si nastaviť zrkadlo, na čo človek má a na čo nemá. Povedal som si, že toto nie je moja cesta a vybral som si iný smer, ktorý poznáte a nemusím ho tu opisovať.

Foto: Martin Navrátil (Travelistan.sk)

Počas cestovania ma vždy zaujímalo svetové dianie. Hltal som a stále som hladný po informáciách z rôznych kútov sveta. Som akoby taká špongia, ktorá nasáva rôzne politologické, historické a kultúrne súvislosti. Aj keď sa dnes viem dostať k dôveryhodným informáciám, stále som mal túžbu preniknúť k podstate veci. Práve v roku 2010 sa všade hovorilo o Afganistane. Informácie sa šírili z rôznych smerov a už som sa v tom strácal. Chcel som o krajine nielen čítať, ale aj ju vidieť na vlastné oči a vytvoriť si svoj vlastný názor.

V roku 2013 som napriek všetkým varovaniam prekročil iránsko-afganskú hranicu a ocitol som sa vo svete, ktorý bol kompletne iný. Za chrbtom som mal bezpečný Irán a pred sebou krajinu, ktorá sa zvíjala ako choré zviera. Odrazu som namiesto krásnych miest mal pred sebou zničenú krajinu, smutných ľudí a zóny, kde hrozila smrť. Bol to veľmi zvláštny pocit vidieť toto všetko pred sebou. Chcel som pochopiť, čo sa to deje a kam to smeruje. Rozprával som sa s ľuďmi a narazil na miestnych lokálnych politikov, ktorí mi hovorili svoju pravdu a videnie. Pokúšal som sa orientovať v danej situácii a pochopiteľne, že som sa strácal.

Tu som získal jeden z najdôležitejších poznatkov. Aj keď vycestujem do Afganistanu, Iraku či Jemenu, pravdu nezistím. Len sa k nej viem priblížiť. Možno som ju niekde v diaľke zahliadol, ale veľmi hmlisto. Pravda má niekoľko podôb. Pravda sa dá ohýbať, meniť a prifarbiť. Takmer každý má pocit, že to, čo hovorí, je pravdivé. Pravda je také puzzle. Jeden príbeh za druhým a získavate nejaký obraz. Kým však neposkladáte všetky kúsky puzzle, neviete, čo skladáte. Len tušíte a približujete sa.

Foto: Martin Navrátil (Travelistan.sk)

Mňa však toto skladanie mozaiky začalo baviť každý rok viac a viac. Nastavil som si vlastné pravidlá bezpečnosti a pomyselné hranice, ktoré nesmiem nikdy prekročiť. Nie, nepovažujte ma ani teraz za vojnového reportéra. Na to zatiaľ nemám a ani sa nepohybujem v žiadnej zóne, kde lietajú guľky a vybuchujú granáty. Na Slovensku a v Čechách máme skvelých reportérov, ktorí chodia práve na tie miesta a ich reportáže sú akoby z inej planéty. Ja síce vycestujem do krajiny, kde je vojna, ale pozorujem to z relatívne bezpečnej vzdialenosti. Nechcem prekročiť môj rubikon, lebo sa mám rád a nechcem ublížiť mojim blízkym.

A ako vyzerajú takéto cesty za poznaním? Nevznikajú náhle, ale pomaly. Nerozhodujem sa podľa toho, kde je lacná letenka alebo čo by som mohol vidieť. Hnacím motorom je momentálna situácia a kde sa dá pohybovať. Pred každou cestou si overujem informácie, ako sa len dá. Kontaktujem známych, novinárov, veľvyslanectvá a miestne kontakty. Vycestovať bez informácií sa rovná samovražde. Pochopiteľne, že ani ja nedokážem stlačiť riziko na bod nula. Riziko viem len minimalizovať. Sú to dlhé hodiny a dni rozmýšľania a pochybností. K tomu študujem krajinu, aby som lepšie pochopil súvislosti a vedel klásť čo najsprávnejšie otázky. Lebo to je to, čo ma najviac zaujíma- ako vnímajú domáci danú situáciu.

Takto sa mi podarilo spraviť reportáže o ISIS a utečeneckých táboroch v Iraku v roku 2015. Mal som také šťastie, že sa mi tie reportáže dostali na predné strany renomovaných denníkov a týždenníkov. Dokonca ma začali označovať za vojnového reportéra, ale ja som sa tejto nálepky rýchlo vzdal. Nie som ním. Chcem cestovať do tých nepohodlných krajín, písať pre vás a prinášať vám môj pohľad na situáciu. Mojím cieľom je vám priblížiť miesta, ktoré sú smutné a poskytnúť jednu z mnohých mozaík. Ani ja nemusím mať pravdu a, prosím, berte ma kriticky. Moje svedectvá a môj pohľad na svet majú skôr vzbudiť záujem o krajiny, ktoré sú na okraji všeobecného záujmu. Ako teraz Jemen, kde sa nachádzam.

A viete, čo ma mrzí najviac? Ak sa vás niekto spýta na názor a vy sa nezmestíte do jeho pohľadu. Okolie vás začne obviňovať, že ste zaplatený treťou stranou. Chápem, že nemusím mať pravdu, ale nech ma nepresviedča niekto, kto tam nielenže nebol, ale sa ani v problematike nevyzná. My Slováci máme jeden neuveriteľný blbý dar. Buď si na strane USA alebo na strane Ruska. Akoby si nemohol byť niekde v strede. Práve cestovanie ma presvedčilo, že bipolárne videnie sveta je veľmi jednoduché. Pravda je niekedy veľmi komplikovaná.

Vybral som sa do Somálska

A tu je dôvod, prečo som sa vybral do Somálska. Nie do Somalilandu, ktorý je viac-menej bezpečný a mimo celého toho besnenia v rohu Afriky. Ak raz bude súťaž o najmenej navštevovanú krajinu na svete, Somálsko sa bude biť ako lev o prvé miesto. Avšak v súťaži o najnebezpečnejšiu krajinu už jednoznačne je na prvom mieste.

Foto: Martin Navrátil (Travelistan.sk)

Somálsko od roku 1960 zapĺňa svetové denníky správami od hladomoru, cez vojnu až po obávanú teroristickú skupinu Al Shabab. Vlastne som zabudol aj na obávaných pirátov, ktorí prepadávali lode v medzinárodných vodách. Ešte treba doplniť niečo negatívne?

Niekto si povie, že nemám Boha pri sebe, keď som sa sem vybral. V niečom majú tí ľudia pravdu, ale vždy ma poháňala túžba za poznaním. Somálsko som pripravoval dlho. Takéto cesty nevznikajú náhle a bez rozmyslu. Je to dlhá cesta, ktorá môže i nemusí vyjsť. Nešli sme len do hlavného mesta Mogadišo, ale aj do Puntlandu, kde pôsobili piráti, či do Kysmaa, ktoré je obkľúčené teroristickou skupinou Al Shabab. Túto cestu by som prirovnal k najbrutálnejšej horskej dráhe na svete. Striedali sa všetky pozitívne, ale aj negatívne emócie. Keď som dorazil do cieľa, tak som nechápal, čo sme to všetko videli a zažili.

Mogadišo

Videli ste film Čierny jastrab zostrelený (Black Hawk Down)? Hoci sa ten film nahrával v Maroku, vôbec nie je ďaleko od predstavy, ako vyzerá hlavné mesto Somálska.

Na jednej strane zničené, zdevastované a už nevábne historické centrum, ktoré len čaká na búracie čaty a na druhej nové budovy, ktoré by mali symbolizovať nový začiatok. Napriek tomu, že Mogadišo už nie je také bláznivé ako v 90. rokoch, nedá sa tu pohybovať bez ozbrojenej stráže. Stále je to miesto, kde vybuchujú bomby, operuje teroristická skupina Al Shabaab, strieľa sa ako na bežiacom páse… Mogadišo vieme označiť ako najnebezpečnejšie hlavné mesto na svete.

Foto: Martin Navrátil (Travelistan.sk)

Keď pristanete na medzinárodnom letisku, vôbec nemáte pocit, že vstupujete do mesta, kde sa niečo deje. Moderná budova, rýchly vízový proces, relatívne dobre fungujúce služby ako vysokorýchlostný internet, ale až do momentu, kým neprekročíte povestnú závoru, ktorú strážia vojaci africkej únie. Za tou rampou začína džungľa s vlastnými pravidlami. Napriek tomu, že ideme do hotela, ktorý sa nachádza tak 10 minút od letiska, nasadáme do opancierovaných áut so šiestimi ozbrojencami, ktorí už majú odistené zbrane. Najprv si myslíte, či takéto opatrenia nie sú prehnané, ale neskôr zistíte, že nie.

„Každý hotel v meste zažil bombový útok,“ vraví Ali, ktorý mi vybavil všetky tie povolenia. „Váš hotel patrí medzi najlepšie v meste, ale pri poslednom útoku tu zomrelo 107 ľudí,“ dopovie potichu a zahľadí sa na múry hotela. Pozriem sa jeho smerom a vidím nielen múry a ťažké železné vráta, ale aj guľometné hniezdo a ďalších ozbrojencov. Skontrolujú auto, pozrú do batožiny a až potom nás pustia.

Nie, nie je to moja prvá vojnová krajina a videl som všetko možné od Afganistanu cez Irak až po vojnové Mali, ale tu cítiť niečo neidentifikovateľné a nebezpečné. Akoby to bol prichádzajúci pach niečoho strašného. Zovrie ma úzkosť, hádžem veci do izby, ktorá má najlepšie časy dávno za sebou a vyrážame s Alim na prehliadku mesta. Aj keby som sa najradšej prechádzal sám, tu si to nemôžem dovoliť.

„Al Shabaab má v meste stále spiace bunky a nikdy nevieš, kde a kto na teba vybehne s kalašnikovom,“ hovorí. Ani to nedohovoril a zaznel výstrel. Pozriem sa do diaľky cez opancierované okno v aute a Ali len tak nevzrušene povie: „To boli výstrely od policajtov, aby rozohnali dopravný chaos na ulici. To nebol útok.“ Vravím OK a pokúšam sa myslieť na niečo iné.

Mogadišo bol dlho môj sen

Mogadišo bol dlho môj sen a nepýtajte sa ma, prečo. Vedel som, ako to tu vyzerá a čo môžem čakať. To mesto ma šialene lákalo. Tých pár fotiek, čo som videl, ma fascinovalo a priťahovalo. Vábili ma hlasom starovekých sirén. A odrazu som tu. Zastavíme sa pred najikonickejšou stavbou. Maják v centre starého mesta. Alebo len to, čo z majáka ostalo. Staré mesto je v ruinách.

Foto: Martin Navrátil (Travelistan.sk)

Dlhotrvajúca občianska vojna a bombové útoky odsúdili túto časť mesta na zánik. Tyrkysové more, biela pláž s odpadkami, kde sa hrajú deti a pohľad na pozostatky budov, ktoré pred 40 rokmi boli synonymom luxusu a krásy. Dnes tu bývajú bezdomovci a rôzne gangy.

Smutný pohľad našťastie naruší rybár, ktorý vystupuje ako morská panna z mora. Ťažko kráča, na chrbte má veľkú ulovenú rybu. Pozerám neveriacky a zaostrujem pohľad. „Veď on má na chrbte stokilovú rybu!“ skríknem od úžasu.

Len si to predstavte: rybár má na chrbte vyše stokilovú rybu a smeruje na trh. Urobím pár záberov, ideme za ním. Neďaleko majáka sa nachádza jeden z najexotickejších rybích trhov na svete. Aspoň podľa mňa.

Ten rybí trh vás neohúri svojou čistotou ako v Tokiu alebo veľkosťou ako v Senegale. Tento vás dostane tovarom, ktorý sa tu predáva. Stavím sa, že nikde na svete človek neuvidí to, čo práve tu. Mogadišo má najexotickejší rybí trh na svete

Pred sebou mám niekoľko desiatok stokilových rýb, ktoré sa tu váľajú v kalužiach krvi. Medzi nimi pobehujú zákazníci a snažia sa uloviť si najväčšiu a najlepšiu rybu. Moje oči sa nevedia odtrhnúť od týchto rýb, až kým vyslovene nezakopnem o žraloka. Zisťujem, že na trhu sa predávajú aj žraloky, raje, chobotnice či obrovské tuniaky, ktoré by na trhu v Tokiu patrili medzi najžiadanejšie kúsky.

Ako na dostihoch

Mám otvorené ústa a neverím, čo vidím. K tomu si pridajte silnú esenciu rybej vône, bzukot múch, ktoré vďaka miestu nabrali katastrofálne rozmery a nepredstaviteľný hluk. Aj tu prebieha aukcia jednotlivých rýb. Dav stojí nad trojmetrovou rybou a ponúka rybárovi najvyššiu sumu peňazí. Ako na dostihoch sa hlboké mužské hlasy pretekajú o pozornosť.

Foto: Martin Navrátil (Travelistan.sk)

Každá minúta predstavuje silný emocionálny zážitok. Nechápem – a popritom zisťujem, že aj keď som toho videl v živote veľa, vždy príde niečo, čo ma dostane. To je na tom cestovaní krásne a vzrušujúce.

Len treba mať poriadne otvorené oči a pozerať okolo seba. Ja som sa však nepozeral pod nohy a stúpil som do poriadnej kaluže krvi. Celú nohu mám od krvi z tuniaka, ktorá rýchlo zaschýna medzi prstami na nohách. Mne to však neprekáža, lebo som v tranze. Z neho ma nevytrhne ani pohľad na obrovskú korytnačku, ktorá sa tu predáva na polievku.

Viem, čo si o tom pomyslíte, ale ako som niekoľkokrát povedal, rybárstvo je v tomto kúte sveta pre domácich ich jedinou záchranou pred hladomorom. Berú si z mora len to, čo zjedia. Ono, ľahko sa nám súdi z pohodlia nášho domova, keď si môžeme vybrať, čo budeme jesť a hlavne kedy. Tu tento luxus nemajú. Keby nebolo mora, hladomor v Somálsku naberie na sile.

Na tomto mieste dostane každý cestovateľ silnú emočnú paľbu. Je jedno, či je pozitívna alebo negatívna, je poriadne silná. Uvedomil som si, že nestíham všetko hneď spracovať a zdá sa mi, že som sa ocitol v nejakom rýchlom a neuveriteľnom filme. Tá kadencia obrázkov, ktorá sa predo mnou odohráva, je brutálna. Až keď som si večer sadol a prezeral si obrázky, celé som si to uvedomil.

Vlastne ešte teraz som z toho celý rozrušený. Tu máte aj odpoveď, prečo práve tento rybí trh je pre mňa ten najzaujímavejší. Som človek, ktorý veľmi vníma okolie a podnety. Je mi jedno, či je miesto čisté, pekné alebo škaredé. Potrebujem emóciu a tú som dostal vo veľmi veľkej dávke. Bola to vlastne konská dávka.

Blíži sa čas obeda a my smerujeme na mestskú pláž Lido. Rozbombardovanú historickú časť vystrieda pekná mestská pláž bez odpadkov s tisíckami ľudí, ktorí sem prišli zabudnúť na každodennú realitu.

Sadneme si do reštaurácie, objednáme si jedlo a v tom momente dorazia vojaci s guľometmi. Len tak bez ohlásenia pobehujú po reštaurácii a kontrolujú všetko a všetkých. V ich pohyboch je jasné, že sú to profesionáli a zabijaci.

Ali zisťuje, čo sa deje a keď sa mu na tvári objaví úsmev, je mi zaraz jasné, že toto nie je Al Shabaab. „Premiér príde do reštaurácie,“ vysvetľuje. A predstavte si, o 20 minút vojde premiér so svojimi poradcami. Podáva si ruky s hosťami a dokonca prichádza aj k nám. „Odkiaľ ste?“ pýta sa krásnou angličtinou a keď poviem, že zo Slovenska, vysloví dokonca pár viet o našej krajine a vraj vás mám pozdraviť.

Prehliadky mesta v opancierovanom voze

Kadencia zážitkov a vnemov pokračuje v šialenom tempe. Prehliadky mesta vyzerajú tak, že všade idete v opancierovanom aute s plne ozbrojenou strážou. Auto niekde zastaví na pár minút a vy musíte stihnúť spraviť pár záberov a už hneď niekam pokračujete. My sme mali šťastie, že náš fixer dokázal presvedčiť strážcov, že sa na mieste môžeme nielen dlhšie zdržať, ale aj sa prejsť na niekoľko desiatok minúť.

Foto: Martin Navrátil (Travelistan.sk)

Viem si teraz predstaviť váš údiv, že niekto diktoval, koľko a kde sa môžeme prechádzať. „Veď vy ste zákazníci, nie?“ Možno toto ste si teraz povedali a zaťukali na čelo. Lenže Mogadišo nie je normálna destinácia. Toto je džungľa. Tu vám reálne niečo hrozí. Keď som sledoval videá niektorých novinárov z Európy alebo USA, tí sa pohybovali veľmi obmedzene a všade mali ešte viac ozbrojencov. Preto, keď sme sa prešli cez trhovisko, prišlo mi to ako malý zázrak.

Tak ako trhovisko na nás pôsobilo exoticky, tak sme my pôsobili na domácich. Pristavovali sa a pýtali sa, či nie sme humanitárni pracovníci alebo vojaci. Práve pri vojakoch som ukázal na moje svaly a hneď pochopili, že strelili vedľa. V tom momente sa tváre ešte viac usmiali a na malú chvíľu sme patrili domácim. Striedali sa otázky od tých klasických, že odkiaľ sme prišli, z ktorého kmeňa pochádzame až k údivu, že čo tu robíme.

Domáci nevedeli uchopiť, že sme len turisti

Keď sa dozvedeli, že sme len turisti, tieto slová nevedeli uchopiť. Aj keď to nepovedali, na ich očiach som videl, že čo už sa v ich krajine dá vidieť… Vojna? Hladomor? Beznádej? Rozstrieľané budovy? Alebo je to len roztopaš bohatého západného sveta? Vlastne sa im ani nečudujem. Pozrel som sa na celú situáciu z ich pohľadu. Ako by som sa cítil a vnímal turistov, keby prišli do mojej krajiny, ktorá je zdevastovaná vojnou? Napriek tomu nesúdili, len si povzdychli a pokúšali sa predať svoj tovar.

Foto: Martin Navrátil (Travelistan.sk)

V Mogadišo nenájdete veľa klasických obchodných domov. Všetko sa viac-menej odohráva vonku na takzvaných trhoviskách alebo bazároch. A my teraz smerujeme na najväčší trh nielen v Mogadišo, ale aj v Somálsku. Bakara trhovisko je srdce mesta, ktoré si bije svojím štýlom. Ak ste videli už spomínaní film Čierny jastrab zostrelený, tak práve tu boli zostrelené 2 vrtuľníky americkej armády v roku 1993.

V spleti uličiek s hlinenými a zaprášenými chodníkmi tu prebiehali najťažšie boje. Prečo vlastne píšem o vojne v minulom čase? Ešte aj dnes, keď je situácia pokojnejšia, tu vybuchujú bomby. Dôvod? Teroristická skupina Al Shabab , ktorá si v meste robí čo chce, aj keď tu hliadkujú jednotky africkej únie a UN.

Nerád porovnávam krajiny s inými, ale trhovisko Bakara bolo moje najnebezpečnejšie miesto, ktoré som navštívil. Ešte dnes tu vidíte pozostatky vyhorených amerických a pakistanských tankov. Do toho prirátajte domy, ktoré sú prevŕtané guľkami a zásahmi protipancierových.

Vojnu je tu cítiť vo svojej surovej podobe

V mojej hlave sa preháňajú rôzne myšlienky a predstavujem si, čo by som robil na strane domácich, keby som tu žil. Nie, aj keď som tu, neviem si to predstaviť. Moje nič nehovoriace uvažovanie preruší obrázok hrajúcich sa detí na ulici. Tie deti sú všade rovnaké. Vedia si nájsť miesto na svoju zábavu. U nás doma je to povedzme pieskovisko či sídlisko, tu sa hrajú medzi zničenými budovami a odpadkami.

Môj pohľad ešte viac upúta plagát, ktorý piktogramami oznamuje domácim, aby sa nechytali neznámych vecí. Dôvod? Nevybuchnuté a nástražné bomby. Takto si predstavujem peklo na zemi.

Foto: Martin Navrátil (Travelistan.sk)

Keď toto všetko vidí Ali a ako so mnou lomcujú emócie, prikáže šoférom, aby išli na nejaké pekné miesto. „Chcem vám ukázať aj nezničené miesto,“ povedal. Na otázku, že kam smerujeme, Ali odpovedá, že k sídlu prezidenta. Lenže ani tam sa nedá dostať len tak. My doma na Slovensku môžeme hocikedy prísť do prezidentských záhrad a pohybovať sa, ako sa nám zachce.

Tu? Potrebuješ asi 10 rôznych povolení a poznať niekoho, kto ťa tam zoberie. V tomto momente som rád, že som našiel fixera, ktorý ma sprevádza. On totiž pozná plukovníka somálskej armády, ktorý sa za nás zaručí. Čím sme bližšie k sídlu prezidenta, tým je kontrolných stanovíšť viac a viac.

Už hneď pri prvom musí vystúpiť naša osobná stráž a dostávame do daru tú prezidentskú. Ostrí chlapíci, ktorí orlím zrakom blúdia po okolí a vyhodnocujú situáciu. Ani neviem, či sa mám smiať, alebo plakať.

Scény ako z klasického béčkového hollywoodskeho filmu, len s tým rozdielom, že toto sú živé kulisy, kde sa strieľa ostrými a reálne aj niečo hrozí. Zrazu zastavujeme a plukovník sa rozhodol, že nám ukáže národné divadlo. Možno si poviete, čo je na tom niečo výnimočné, ale keď sa dozviete z úst plukovníka, že posledná hra sa tu uskutočnila pred mesiacom a ďalšia bude za štvrť roka… Padne vám sánka nielen z tejto informácie, ale aj z prázdnych polorozpadnutých miest. Ali nám chcel ukázať niečo pekné a nezničené, ale aj tu je vidieť pozostatky vojny.

Plukovník ukazuje so svojou paličkou z balkóna divadla zničený parlament, banku a tam naľavo aj pomník, ktorý tiež drží silou vôle. Plukovník nám dovoľuje fotiť a ja tak môžem v pokoji loviť obrázky.

Fotím ako o dušu a skúšam zachytiť atmosféru okamžiku. Nie, nedarí sa mi to, lebo moje myšlienky nie sú utriedené a z pocitu chvíľkovej slobody sa neviem dostať. Napriek tomu narazím na zelenú plochu na obzore. „To vyzerá ako park!“ skríknem od radosti a plukovník profesorky prikývne. „Chcete sa tam ísť pozrieť?“ pýta sa. Ani nestačím odpovedať a stojíme pred parkom, z ktorého ide zas len smútok.

Celý park je obohnaný vysokým železobetónovým múrom a nad ním čnie asi 5 guľometných hniezd. „Sem si chodí odpočinúť somálska smotánka,“ povie plukovník a s radosťou nám ukazuje túto zónu pokoja a kľudu. Áno, pokoj tu vládne, len ten pocit, že tam vonku je vojna a džungľa, je desivý. Bohatí Somálci tu sedia nad kávou a veselo štebotajú. Ich deti sa nehrajú s odpadkami ako 99,9 percent iných detí, ale na krásnom zelenom trávniku. Dostávam ďalšiu emočnú paľbu, ktorú neviem uchopiť. Až neskôr doma zistím, že tieto smutné príbehy ma doma dobehnú.

V Mogadišu som sa cítil ako na horskej dráhe. Emócie mnou lomcovali v šialených kadenciách. Negatívne vnemy sa striedali s pozitívnymi, nestíhal som ich všetky vstrebávať. Ešte ani teraz tak trochu nechápem, čo sme videli a zažili. Lenže sem človek nejde na dovolenku a nemôže očakávať, že bude mať zážitky ako v Thajsku alebo na Kube. Tu sa stretáva s každodennou surovosťou.

Poobede som išiel s Alim, odrazu zaznel výbuch a pocítili sme tlakovú vlnu. Ali sa len neurčito pozrel a nevzrušene povedal: „Bomba.“ Len tak, akoby sa nič nedialo. Lenže keď vyrastáte celý život tak, že stále niekde vybuchujú bomby, aj si zvyknete. Táto bomba ohlásila, že útoky sa po troch mesiacoch znova obnovili. V ten večer ešte zaznel ďalší výbuch, bolo počuť streľbu a mesto sa zas zobudilo do ďalšej neistoty.

Martin Navrátil precestoval viac ako 160 krajín sveta. Jeho blog Travelistan.sk je zdroj základných informácií pre všetkých cestovateľov
0
Uložiť článok
Komentovať