Radek navštívil „najdivokejšiu krajinu sveta“: Prespával som aj u miestnych a platil im ryžou. Po zotmení som nevychádzal

Český cestovateľ RadeCzech navštevuje netradičné destinácie, kam sa mnoho bežných smrteľníkov bežne nedostane a snaží sa ich spoznávať a ukazovať čo najautentickejšie. Aj preto fanúšikovia jeho videá na YouTube milujú. Neraz pritom ale musí vykročiť z komfortnej zóny, no odmenou sú výnimočné stretnutia s ľuďmi a objavenie nevšedných miest. Také bolo aj jeho dobrodružstvo pri návšteve Papuy-Novej Guiney, o ktorej sa hovorí ako o „krajine nečakaného“ alebo vzhľadom na jej málo preskúmané oblasti dostáva prezývku aj „posledná nepoznaná krajina“. 

Keď dobrodruh RadeCzech v Papue-Novej Guinei zistil, že jeho vnútroštátny let má meškanie štyri dni, rozhodol sa zdolať svoju plánovanú trasu pozemnou dopravou. Trochu sa natiahla a prejsť ju mu trvalo od pondelka do piatka. „V priebehu tých nocí som naspal tak 8 hodín, do Mount Hagenu som prišiel riadne vyšťavený,“ priznáva Radek.

V Papue nazrel aj do života miestnych kmeňov a ako hovorí, najlepšou časťou jeho dobrodružstva bolo spoznávanie ľudí. „Musíte si k nim nájsť cestu, ale stojí to rozhodne za to.“ 

Od nášho posledného rozhovoru si navštívil viacero zaujímavých destinácií ako Pakistan, Indonéziu alebo Papuu-Novú Guineu, ktorú si vo svojom videu nazval „najdivokejšou krajinou sveta“. Prečo si sa sem rozhodol vybrať?

Áno, od tej doby som navštívil pár ďalších zaujímavých krajín a jednou z nich bola Papua-Nová Guinea. Čo sa týka divokosti v Papue, tá je tam z mojej skúsenosti takmer na každom kroku – od miestnej prírody, pretože veľkú časť Papuy tvoria stále neprebádané pralesy, cez dopravu, ktorá bola najviac namáhavá, akú som zažil, a to som cestoval 21 hodín na vlaku so železnou rudou cez Saharu minulé leto, až po ľudí, ktorí v sebe majú zakorenené stovky rokov žitia v kmeňoch, ktoré boli často úplne odrezané od vonkajšieho sveta.

V čom si videl najväčšie rozdiely po prechode cez indonézsku hranicu?

Indonézska strana Novej Guiney v zásade pôsobí podobne ako PNG, ale je tam veľmi cítiť prichádzajúci vplyv z Jakarty. Oproti tomu PNG je viac surová.

Medzi najzásadnejšie rozdiely by som zahrnul o dosť menšiu organizovanosť, násobne vyššie ceny ubytovania a jedla a všeobecne menší turistický komfort. Čo sa týka pozitívnej zmeny, tou je určite jazyk, nakoľko v PNG je oficiálnym jazykom angličtina, takže komunikácia nebola z jazykového hľadiska problém.

Z ľudského aspektu je to už iný príbeh, pretože miestni sú strašne nedochvíľni a nedá sa veľmi veriť napríklad dohodnutej schôdzke na pevný čas. Ďalším veľkým šokom bolo náboženstvo, pretože oproti moslimskej Indonézii sú v PNG drvivou väčšinou kresťania, takže k nám majú o niečo bližšie.

Koľko času si v PNG strávil?

Celkom som tam strávil 22 dní, teda som mal čas túto krajinu preskúmať.

Prešiel si hromadnou dopravou od pobrežia cez hory až do hlavného mesta Port Moresby. Prečo si si zvolil túto trasu? Ako prebiehala cesta a čo bolo na nej najnáročnejšie? Čo si máme predstaviť pod hromadnou dopravou v PNG?

Keď som začínal kvôli prekročeniu pozemnej hranice v meste Vanimo, ktoré sa nachádza na samotnom západe krajiny, povedal som si, že chcem aspoň na časť cesty použiť hromadnú dopravu, pretože tak sa najlepšie spoznáva každá krajina.

Časť cesty som však pozemne absolvoval nedobrovoľne, pretože som si zarezervoval letenku z mesta Wewak do vysočiny, avšak let bol omeškaný o štyri dni, čo je v PNG úplne normálne, tak som nechcel strácať zbytočne čas a tento úsek som prešiel za pomoci hromadnej dopravy alebo PMV (Public Motor Vehicle).

Čo sa týka fungovania PMV, je to veľmi jednoduché. Vyráža sa, až keď je dopravný prostriedok plný, čo občas znamená počkať pokojne aj 8 hodín v kuse a potom tráviť noc niekde na ceste vedľa autobusu. Je to dosť chaotické, vyčerpávajúce, avšak pre miestnych každodenným chlebom.

V jednom zo svojich videí hovoríš, že Papua-Nová Guinea ťa zlomila. Povedal si si to práve po absolvovaní pozemnej cesty do vysočiny. V čom bola najviac vyčerpávajúca?

Keď sa dostaneme na začiatok tejto štvordennej cesty, tak z pôvodného plánu stráviť dva dni na ceste sa cesta natiahla od pondelka až do piatkového rána.

V pondelok sme nemohli vyplávať preto, že nebol benzín, takže sme vyplávali až na ďalší deň ráno, ale po celom dni plavby kapitán zistil, že nám opäť dochádza benzín, a tak som prespával na ostrove. Toto lodné dobrodružstvo skončilo nasledujúci deň okolo poludnia, avšak nastal ďalší problém, a to, že som čakal až do večera na kamión, ktorý nás celú noc s množstvom prestávok viezol do ďalšieho mesta, odkiaľ som potom išiel celý deň a časť noci do našej finálnej destinácie Mount Hagen.

Najhoršie na tom bolo, že mi všetci tvrdili, že prídeme o dosť skôr, tak som sa tešil na sprchu a mäkkú posteľ, ktorá ale niekoľko nocí akosi nebola možná. Celkom som v priebehu tých troch nocí naspal tak 8 hodín, do Mount Hagenu som prišiel riadne vyšťavený.

Dostal si sa aj do kontaktu s miestnymi kmeňmi. Ktoré z nich si videl?

Áno, práve v papuánskej vysočine som sa dostal do kontaktu s týmito kmeňmi, ale úprimne som možno čakal niečo trochu iné. Bolo to veľké divadlo na turistov, navyše dosť drahé. Spočívalo v tom, že muži z určitého kmeňa si obliekli svoje tradičné kostýmy, potom tancovali a hovorili niečo o svojej histórii a kultúre. Bolo to zaujímavé, ale rozhodne to malo od autenticity ďaleko. Väčšina z nich bežne vo všedné dni chodí do práce, školy a tak ďalej. Toto majú len ako privyrobenie si.

Na druhú stranu, je to zrejme jediný spôsob, ako môžu udržať svoje korene a kultúru v dobe globalizácie stále pri živote. A to ešte pred necelými 100 rokmi boli celkom odrezaní od okolitého sveta a žili tradične.

Ako vyzerá všedný život miestnych ľudí, ktorých si bežne stretával? Čomu sa venujú?

Veľa ľudí je v PNG nezamestnaných, starajú sa o svoju záhradu, zbierajú zemiaky, chodia na lov a príležitostne si privyrábajú na nejakých brigádach. Takto to chodí na vidieku, v mestách má prácu viac ľudí.

So zvyšujúcim sa príjmom je pre nich ľahké prepadnúť alkoholu, ktorý je v PNG veľmi rozšírený a je to veľký problém. Veľa ľudí prepije a prefajčí svoje výplaty hneď po zmene. Určite sa nájdu aj výnimky, ale z mojich skúseností nie sú Papuánci práve najzdatnejší v šetrení peňazí. Ono sa vlastne nie je čo čudovať, keď veľa z nich ešte pár desaťročí dozadu poznalo len výmenný obchod alebo platenie mušľami, vtáčím perím, prasatami…

Ako sa správali k tebe? Cítil si sa niekedy v ohrození? Alebo si bol svedkom nejakej nebezpečnej situácie?

Čo sa týka Papuáncov k mojej osobe, nemôžem povedať ani jedno negatívne slovo – ľudia sú veľmi nápomocní a otvorení, niekedy až príliš. Napríklad, keď som cestoval v PMV, vždy mi ponúkli to najlepšie miesto alebo mi hovorili, kam nemám chodiť, pretože to tam nie je bezpečné a sú tam zlí ľudia – bezpečnostná situácia v PNG totiž nie je najlepšia.

Osobne som sa v ohrození necítil, ale napríklad kúsok odo mňa sa odohrala kmeňová bitka, kde lietali šípy a oštepy, alebo bola uzavretá cesta – z dôvodu bitky mačetami dvoch miestnych mužov.

Bola táto cesta finančne náročná? Čo bolo najdrahšie?

Určite ide o jednu z finančne náročnejších krajín, aké som navštívil. PNG je násobne drahšia než susedná Indonézia. Ak nepočítam letenky, ktoré sú samy osebe drahé, tak napríklad ubytovanie je v PNG veľmi drahé. Najlacnejšie izby v guesthouse, čo je väčšinou len malá izba s posteľami a spoločná sprcha, začínajú na 400 Kč (približne 16,60 eura) na osobu a hotel pod 1000 Kč (41 eur) nezoženiete. A to musíte brať do úvahy, že som cestoval s kamarátom, teda sa náklady vždy rozložili medzi nás.

Pouličné jedlo začína od 50 Kč (2 eur) za porciu, jedlo v reštaurácii vás vyjde od 250 Kč (10 eur) vyššie.

Na akých miestach si prespával? Aký je teda pomer ubytovania a jeho ceny?

Pár nocí som prespával u miestnych ľudí, čo bolo vo finále jedno z najlepších ubytovaní, nakoľko som im zaplatil ryžou, krekrami a tuniakom, ktorého som pre nich kúpil v obchode a bolo to. Aj keď bolo ubytovanie veľmi primitívne, drevený dom so slamenou strechou, tak mali sieť proti komárom, ktorá sa rozhodne hodila.

Čo sa týka platených ubytovaní, prespával som len v guesthousoch a poslednú noc som si teda doprial trochu luxusu v Hiltone, ktorý mal štandardnú úroveň, povedal by som.

Guesthousy boli 50/50, niektoré boli absolútne príšerné – teplo ako v saune bez klimatizácie, veľa špiny a švábov –, ale niektoré celkom ušli. PNG je rozhodne krajinou, kde majú najhorší pomer cena/kvalita, aký som kedy zažil. 

Bolo niečo, čoho si sa najprv obával, a ukázalo sa, že nebol dôvod?

Úprimne, mal som veľký strach z prepadnutia a všeobecne z bezpečnostnej situácie, ktorá rozhodne nie je ideálna, ale nebolo to také zlé, ako som predpokladal. Treba spomenúť, že po zotmení som prakticky nevychádzal, pokiaľ to bolo možné, pohyboval som sa s miestnymi ľuďmi a nechodil som na žiadne pochybné miesta.

Chcel si si urobiť vlastný názor na Papuu-Novú Guineu. Aká je realita tohto miesta? V čom sa líši od informácií, ktoré nájdeme na internete?

Je to veľmi drsná krajina, ktorá vám nedá nič zadarmo, ale ak znesiete trochu diskomfortu a vyrazíte s otvoreným srdcom, môže vám toho podľa mňa veľa ponúknuť. Rozhodne nie je taká extrémne drahá, ako sa uvádza na internete, aj keď je určite drahšia. Tiež sa tam dá cestovať bez sprievodcu, na internete sa takmer všade uvádza, že sólo cestovanie je nemožné.

Najlepšou časťou ale boli ľudia. Musíte si k nim nájsť cestu, ale stojí to rozhodne za to. Iba ma trochu mrzelo, že sa tam dosť vecí točí len okolo peňazí.

Čo bolo v Papue-Novej Guinei najdrsnejšie? V čom bolo toto miesto extrémnejšie ako iné, ktoré si navštívil? Je jej povesť jednej z najnebezpečnejších krajín na svete pravdivá?

Drsné bolo cestovanie cez nespevnené cesty s minimálnou infraštruktúrou a tiež celková atmosféra. Človek sa často musí pohybovať práve kvôli bezpečnosti so svojimi kontaktmi, ktoré však nie je pre otvorenosť miestnych zas až také ťažké získať. Muž z mesta X vám odporučí bratranca z mesta Y a hneď máte kontakt, prípadne aj ubytovanie, pokiaľ niečo málo zaplatíte alebo prinesiete jedlo.

Určite išlo o najnebezpečnejšiu krajinu, v ktorej som zatiaľ bol. Situácia je tam stále premenlivá – všetko je v poriadku a behom sekundy sa to môže zmeniť.

Ako hodnotíš spoznávanie tohto miesta a s akými pocitmi si odchádzal?

Rozhodne to stálo za to, bol to obrovský zážitok. Ešte som nenavštívil krajinu, ktorá by mala takú bohatú kultúru – cez 850 unikátnych jazykov a stovky kmeňov hovoria za všetko. Bohužiaľ, postupom času tieto veci rýchlo miznú.

Ale keď som sedel v lietadle smerom na Filipíny, úprimne som si trochu vydýchol a povedal si: Radko, zvládol si to!

Otvoriť galériu (5)

Pozri aj:

Kača precestovala Irak: Najväčším mýtom je, že celý vyzerá ako vojnová zóna. Pohostinnosť ľudí bola…