Samuel Sloboda je 22-ročný Slovák, ktorý už takmer rok žije v Karibiku na malom ostrove Svätá Lucia. V súčasnosti je podľa jeho vedomostí pravdepodobne jediným slovenským obyvateľom tohto miesta. Nie je to však len o plážach s palmami. Prezradil nám, čo ho sem priviedlo, ako sa tu v skutočnosti žije a v čom je život na ostrove najviac odlišný od toho, ktorý poznáme v Európe či na Slovensku.
správy od nás budete mať ako prví.
Svätá Lucia je ostrovný štát vo východnej časti Karibiku. Ostrov má rozlohu 616 kilometrov štvorcových a žije tu približne 185 000 obyvateľov. Ide údajne o jeden z najikonickejších ostrovov Karibiku. Spája nádherné pláže, vodopády, tropickú prírodu, no je aj sopečnou krajinou. Aký je tu však bežný život, nákupy a práca?
Ako ste sa ocitli na ostrove Svätá Lucia? Prečo práve toto miesto?
Úprimne? Ani dnes neviem úplne vysvetliť, prečo práve Svätá Lucia. Jediné, v čom som mal jasno, bolo to, že po dokončení štúdia chcem odísť zo Slovenska a začať nový život v anglicky hovoriacej krajine. Najskôr som si myslel, že mojím vysnívaným miestom budú Spojené štáty. Navštívil som Miami a očakával som, že práve tam nájdem miesto, kde budem chcieť zostať. Nestalo sa však. Necítil som sa tam tak, ako som si predstavoval.
Potom som prvýkrát priletel na Svätú Luciu. Znie to zvláštne, no už po pristátí som mal pocit, akoby som sem patril. Atmosféra ostrova, príroda, pokoj a ľudia vo mne vyvolali pocit domova, ktorý som inde necítil. Čím dlhšie som tu zostával, tým viac som si uvedomoval, že práve tu chcem žiť. Dnes, s odstupom takmer roka, viem, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote.
Aké vnímate pozitíva a negatíva?
Samozrejme, život tu nie je taký, ako si ho veľa ľudí predstavuje z dovolenkových fotografií. Nie je to iba o plážach, palmách a slnku. Medzi najväčšie pozitíva určite patrí pokojnejší životný štýl, nádherná príroda a ľudia, ktorí sú vo väčšine prípadov veľmi priateľskí a ochotní. Veľkým darom pre mňa bolo aj to, že som si tu našiel priateľku a postupne som získal pocit, že mám na ostrove druhý domov.
Na druhej strane som zažil aj veľmi náročné chvíle, ktoré ma naučili pozerať sa na život v cudzej krajine úplne inak. Jednou z najťažších skúseností bolo, keď som bol v noci v hlavnom meste zbitý a okradnutý. Bola to situácia, ktorú by som si pred odchodom zo Slovenska nikdy ani len nepredstavil. V tej chvíli som si naplno uvedomil, že som tisíce kilometrov od domova a musím sa spoliehať sám na seba. Bola to skúsenosť, ktorá mi ukázala, že život v zahraničí nie je iba o krásnych miestach a nových zážitkoch, ale prináša aj situácie, ktoré človeka preveria.
Veľkým rozdielom v porovnaní s Európou je aj infraštruktúra. Na Slovensku berieme ako samozrejmosť, že máme elektrinu, tečúcu vodu alebo internet vždy, keď potrebujeme. Tu to tak nie je. Niekedy neviete, či na druhý deň pôjde elektrina, voda alebo internet. Práve takéto situácie ma naučili vážiť si veci, ktoré som predtým považoval za úplnú samozrejmosť. A verte mi, keď ste týždeň bez vody, úprimne sa potešíte, keď ju znovu pustia. Napriek všetkým týmto skúsenostiam však prevažujú pozitíva. Tento rok ma naučil samostatnosti, trpezlivosti a tomu, že vystúpiť zo svojej komfortnej zóny môže človeku úplne zmeniť život.
Ako tu vlastne vyzerá taký bežný život?
Môj bežný deň je podobný ako kdekoľvek inde. Pracujem, vybavujem každodenné povinnosti, nakupujem, varím, trávim čas s priateľkou a jej rodinou. Rozdiel je v tom, že namiesto panelákov a rušných ulíc ma obklopuje tropická príroda a more. Najväčším pozitívom je podľa mňa pokojnejší životný štýl. Ľudia sa tu menej ponáhľajú a viac si vážia čas strávený spolu.
Iná je aj bezpečnosť. Keď tu človek žije dlhšie, začne vnímať aj veci, ktoré turista vôbec nezažije. Pamätám si momenty, keď som večer kráčal domov a z diaľky bolo počuť streľbu z neďalekého geta. Prvýkrát to bol obrovský šok, dnes to vnímam skôr ako pripomienku, že každá krajina má aj svoju druhú stránku.
Čo vás na živote na tomto mieste najviac prekvapilo?
Najviac ma prekvapili samotní ľudia a ich prístup k životu. Pred príchodom som mal v hlave určitú predstavu o Karibiku, ale realita bola úplne iná. Čakal som možno väčší odstup, pretože som cudzinec a navyše Európan, ale opak bol pravdou. Veľmi ma prekvapilo, ako rýchlo ma miestni prijali medzi seba. Na začiatku som bol pre nich niečo nezvyčajné – mladý Slovák, ktorý prišiel žiť na malý karibský ostrov a nesnaží sa zostať iba v turistických miestach.
Keď som začal cestovať autobusmi, chodiť medzi miestnych ľudí a fungovať podobne ako oni, mnohí boli prekvapení, ale zároveň to ocenili. Veľkou súčasťou toho bola aj moja priateľka a jej rodina. Práve vďaka nim som si ešte viac uvedomil, akí tu dokážu byť ľudia srdeční a otvorení. Jej rodina ma od začiatku prijala medzi seba, nesprávali sa ku mne ako k cudzincovi, ale ako k niekomu, kto tam patrí. Vytvorili mi zázemie a pocit domova v krajine, kde som bol tisíce kilometrov od svojej vlastnej rodiny. Dnes už môžem povedať, že ich nevnímam iba ako rodinu mojej priateľky, ale ako svoju druhú rodinu.
Prekvapila ma aj ich schopnosť užívať si život aj napriek tomu, že nemajú vždy všetko také jednoduché ako ľudia v Európe. Na Slovensku sme často zvyknutí riešiť výkon, peniaze, prácu a stále niekam smerovať. Tu som spoznal ľudí, ktorí si viac vážia čas s rodinou, priateľmi a obyčajné chvíle. Veľa ľudí tu žije v oveľa náročnejších podmienkach, než na aké som bol zvyknutý v Európe.
Nie sú si vždy istí, čo bude na ďalší deň, alebo ako vyriešia určité životné situácie, no napriek tomu si dokážu nájsť dôvod na úsmev, byť si oporou a užívať si život. Práve toto ma veľmi prekvapilo – že spokojnosť človeka nie je vždy iba o tom, koľko má vecí alebo peňazí, ale aj o vzťahoch, rodine a ľuďoch, ktorými je obklopený. Asi najväčším prekvapením pre mňa bolo zistenie, že domov nie je vždy iba miesto, kde sa človek narodí. Niekedy je to miesto, kde si vytvorí vzťahy, spomienky a pocit, že tam patrí.
Hovoríte, že podľa vašich vedomostí ste na Svätej Lucii jediný Slovák, ktorý tu žije. Máte pocit, že sa vám podarilo zapadnúť?
Naozaj som podľa mojich vedomostí jediný Slovák žijúci na Svätej Lucii. Veľkou výhodou bolo, že som sa nesnažil vytvoriť si okolo seba európsku bublinu. Chcel som spoznať skutočný život na ostrove, preto som cestoval verejnou dopravou, chodil medzi ľudí, rozprával sa s nimi a snažil sa pochopiť ich kultúru.
Práve táto otvorenosť mi podľa mňa pomohla rýchlo zapadnúť. Ľudia ocenili, že som neprišiel iba ako turista, ktorý si pozrie krásne miesta a odíde, ale že som mal úprimný záujem spoznať ich život. Dokonca po krátkom čase ma už niektorí ľudia v hlavnom meste začali zo žartu volať „Eminem“ alebo „biely Tupac“. Bolo to úsmevné, ale zároveň to ukazovalo, že ma prijali a prestali ma vnímať iba ako návštevníka z Európy.
Spomínate, že život v Karibiku nie je len o plážach a tropickom počasí, ale že ste sa museli popasovať s rôznymi výzvami a rozdielmi v kultúre a mentalite. Čo bolo pre vás tou najväčšou výzvou? V čom je mentalita obyvateľov Sväte Lucie podľa vás najviac odlišná?
Myslím si, že najväčšou výzvou bolo naučiť sa fungovať v úplne inom životnom tempe. Na Slovensku som bol zvyknutý, že väčšina vecí funguje podľa plánu – keď niečo potrebujete vybaviť, očakávate, že to bude hotové načas. Na Svätej Lucii som sa musel naučiť väčšej trpezlivosti a prijať, že nie všetko ide podľa predstáv.
Veľkým rozdielom je aj mentalita miestnych ľudí. Mám pocit, že žijú oveľa viac prítomným okamihom. Menej sa stresujú tým, čo bude o mesiac alebo o rok, a viac si užívajú to, čo majú dnes. Zo začiatku som tomu nerozumel, no postupne som pochopil, že aj v tom je určitá životná múdrosť. Na druhej strane som sa musel naučiť aj väčšej opatrnosti. Niektoré situácie, ktoré by som na Slovensku vôbec neriešil, tu človek musí brať vážnejšie. Aj to je súčasť života na ostrove a niečo, s čím sa človek postupne naučí žiť.
Aký je tu svet práce? Aký je pomer príjmov verzus výdavkov? Za aké ceny sa tu býva a koľko platia ľudia za bežný nákup potravín?
Svet práce je tu úplne iný ako na Slovensku. Priemerné mzdy sú pomerne nízke, pričom veľa ľudí pracuje v cestovnom ruchu, gastronómii, stavebníctve alebo v službách. Práve preto je pre mnohých veľmi náročné pokryť všetky životné náklady.
Čo ma prekvapilo najviac, je pomer príjmov a cien. Hoci sú platy výrazne nižšie než v Európe, veľa bežných vecí je naopak drahších. Keďže Svätá Lucia je ostrov, veľká časť tovaru sa dováža zo zahraničia, čo sa prirodzene odráža na cenách. Často sa mi stáva, že v supermarketoch vidím ceny potravín vyššie ako na Slovensku.
Mnohí ľudia na Slovensku sa dnes sťažujú na zdražovanie, no až po presťahovaní sem som si uvedomil, aké náročné to môže byť inde. Bežný človek tu môže zarobiť približne 600 eur mesačne, pričom za 50 eur urobíte v supermarkete citeľne menší nákup ako na Slovensku. O to väčší rešpekt mám k miestnym ľuďom, ktorí napriek tomu dokážu uživiť svoje rodiny a často si navzájom pomáhajú.
Bývanie sa, samozrejme, líši podľa lokality. Luxusné apartmány určené pre turistov môžu stáť tisíce eur mesačne, no miestni ľudia bývajú oveľa skromnejšie. Nie je nič nezvyčajné, že pod jednou strechou žije viac generácií. Aj napriek finančným ťažkostiam mám pocit, že miestni ľudia sa menej naháňajú za materiálnymi vecami a oveľa viac si vážia čas strávený s rodinou a priateľmi. Práve to je jedna z vecí, ktorú som sa od nich naučil.
Na Slovensko to nemáte na skok. Aká je cesta, keď chcete navštíviť rodinu na Slovensku?
Cesta na Slovensko rozhodne nie je otázkou niekoľkých hodín. Keď som na Svätú Luciu letel prvýkrát, absolvoval som trasu Košice – Zürich – Miami – Svätá Lucia. Už vtedy som si uvedomil, že presťahovať sa na druhý koniec sveta nie je len o kúpe letenky, ale o dlhej ceste cez viacero krajín a kontinentov. Aj keď som sa vracal na Slovensko, čakala ma podobne náročná cesta. Zo Svätej Lucie som letel do Miami, odtiaľ do Zürichu, následne do Viedne, potom do Košíc a odtiaľ ešte autom do Detvy na strednom Slovensku.
Nemôžem si len tak povedať, že cez víkend pôjdem domov za rodinou. Každá návšteva si vyžaduje dôkladné plánovanie, viac prestupov, veľa hodín cestovania a nemalé finančné náklady. Medzi Slovenskom a Svätou Luciou je približne 10-tisíc kilometrov, takže samotná cesta je zážitkom. Na druhej strane to nevnímam ako negatívum. Práve vďaka týmto cestám som mal možnosť navštíviť krajiny a mestá, do ktorých by som sa možno inak nikdy nedostal. Každá cesta mi priniesla nové skúsenosti a ukázala mi ďalší kúsok sveta.
Vravíte, že ide o ostrov, o ktorom mnoho Slovákov takmer nič nevie. Ako by ste Svätú Luciu popísali vy? Čo máte na ostrove najradšej? Aké jedlo je tu najlepšie a aké najkrajšie miesto ste videli a zažili?
Myslím si, že aj keď dnes už veľa Slovákov o Svätej Lucii aspoň niečo počulo, väčšinou si ju spájajú najmä s luxusnými dovolenkami, rezortmi a plážami. To je však len malá časť toho, aká Svätá Lucia v skutočnosti je. Keď sa ma opýtate, ako by som tento ostrov opísal ja, pravdupovediac ani neviem. Je to podobná otázka, ako keby ste sa ma opýtali, ako by som opísal Slovensko. Po takmer ročnom pobyte tu už veľa vecí beriem ako úplnú samozrejmosť.
Ako niekto z malého mesta Detva si dnes už ani neuvedomujem, aké výnimočné je bývať pár minút od mora, alebo že mi po stenách bytu bežne behajú malé jašterice. To, čo by turistom pripadalo exotické, sa pre mňa stalo každodennou súčasťou života. Svätá Lucia je podľa mňa nádherný ostrov s úžasnou prírodou, bohatou kultúrou a veľmi priateľskými ľuďmi, ktorí sú hrdí na to, odkiaľ pochádzajú.
Ak sa ma niekto opýta na najkrajšie miesto na ostrove, úprimne neviem odpovedať. Stačí, aby som vyšiel z domu, a už vidím tropickú prírodu, palmy a výhľady, ktoré by na Slovensku pôsobili ako z pohľadnice. Krásnych miest je tu toľko, že vybrať jedno jediné je pre mňa takmer nemožné.
A jedlo? Tu sa dostávame k podobnej situácii. Miestnu kuchyňu som si veľmi obľúbil a niektoré jedlá mi dokonca chuťou pripomínajú Slovensko. Veľkým prekvapením pre mňa bol plantain. Keď som ho videl prvýkrát, bol som presvedčený, že je to obyčajný grilovaný banán. Až neskôr som zistil, že plantain a banán sú dve úplne rozdielne veci.
Dodnes dúfam, že moja mamina ma nepočúvla a po našom telefonáte neskúsila hodiť klasický banán na panvicu s olejom, keď som jej nadšene rozprával, aké je to výborné. Veľmi som si obľúbil aj jedlá ako lambi, green fig salad či rôzne pokrmy z čerstvých rýb. Oveľa častejšie ako na Slovensku jem aj jahňacie mäso. Myslím si, že práve miestna kuchyňa je jednou z vecí, cez ktoré človek najlepšie spozná kultúru krajiny.
Naopak, vedia miestni, že nejaké Slovensko existuje? Vedia, odkiaľ ste, ak poviete, že zo Slovenska?
Záleží na tom, koho sa opýtate. Keď som na Svätú Luciu prišiel prvýkrát, niektorí miestni si zo mňa robili žarty, že som tajný agent z Ruska, pretože nikdy predtým nepočuli jazyk, akým rozprávam. Pre nich boli slovanské jazyky niečo úplne neznáme.
Na druhej strane som stretol aj ľudí, ktorí presne vedeli, kde Slovensko leží, a niektorí ho dokonca navštívili. Dodnes si pamätám, keď sa ma jeden taxikár opýtal, odkiaľ som. Odpovedal som, že zo Slovenska a on ma úplne zaskočil, keď mi povedal, že už bol v Bratislave. Priznám sa, že takú odpoveď som na malom karibskom ostrove naozaj nečakal.
Niektorí teda o Slovensku nikdy nepočuli, iní presne vedia, kde sa nachádza. Myslím si však, že je to úplne prirodzené. Som si istý, že keby ste sa dnes opýtali náhodných ľudí na Slovensku, či vedia, kde leží Svätá Lucia, veľká časť z nich by tiež nevedela odpovedať. A vôbec im to nemožno vyčítať. Práve takéto stretnutia ma naučili, že svet je oveľa menší, než sa na prvý pohľad zdá. Nikdy neviete, koho stretnete alebo kto vás prekvapí tým, že pozná krajinu, z ktorej pochádzate.
Vidíte na tomto mieste aj svoju budúcnosť? Ako sa po presťahovaní na ostrov zmenilo vaše vnímanie Slovenska? A naopak, čo by vám zo Sväte Lucie najviac chýbalo?
Moje vnímanie Slovenska sa vlastne nijako nezmenilo. Stále to bude krajina, kde som sa narodil, vyrastal a kde žije moja rodina. Slovensko bude vždy mojím domovom a myslím si, že to sa nikdy nezmení. Zároveň si však uvedomujem, že druhý domov som si našiel aj na Svätej Lucii. Uvedomil som si to najmä v období, keď som musel ostrov na určitý čas opustiť pre rekonštrukciu bytu.
Myslel som si, že mi bude chýbať len priateľka, no veľmi rýchlo som zistil, že mi chýba úplne všetko. Chýbalo mi more, tropická príroda, miestni ľudia, ich mentalita, jedlo, každodenný život aj obyčajné maličkosti, ktoré som dovtedy bral ako samozrejmosť. Vtedy som si uvedomil, že domov nemusí byť len jedno miesto. Je možné mať domov aj v dvoch krajinách.
Má to však aj svoju odvrátenú stránku. Keď som na Svätej Lucii, chýba mi moja rodina na Slovensku. A keď som bol na Slovensku, najviac mi chýbala moja priateľka, ale aj život, ktorý som si na ostrove vybudoval.
Čo sa týka budúcnosti, tú nechávam jednoducho budúcnosťou. Neviem, čo sa stane o rok, o päť rokov, ani kam nás s mojou priateľkou život zavedie. Radšej sa snažím žiť prítomným okamihom a vážiť si to, čo mám dnes. Nikto z nás predsa nevie, čo prinesie zajtrajšok alebo budúci mesiac. Ak by ste mi pred dvoma rokmi povedali, že raz budem žiť na malom karibskom ostrove, budem mať priateľku zo Svätej Lucie a budem si tu budovať svoj život, asi by som vám odporučil, aby ste prestali brať drogy.
Život ma však naučil, že niekedy sa tie najlepšie veci stanú práve vtedy, keď ich vôbec neplánujete. Preto budúcnosť nechávam otvorenú a nechávam sa prekvapiť tým, kam ma život zavedie. Na Svätú Luciu som neprišiel hľadať raj. Prišiel som hľadať nový život. A našiel som oveľa viac, než som čakal.
Navštívili sme nádherné historické mestečko, výhľady sme dostali zadarmo. Na deň vám tu stačí 32 eurNajnovšie články
Nahlásiť chybu v článku