Novinár Pavol Knapko sa spojil s bývalým detektívom a spoločne v novej knihe s názvom Príbeh detektíva – Hon na sériového vraha Ondreja Riga spísali detaily z pozadia prípadu. Ako sa ho detektívovi a jeho kolegom podarilo dolapiť, nám priblížil aj v rozhovore. Ale išlo len o jeden z mnohých prípadov, s ktorými sa Vachálek stretol počas svojej kariéry. Exkriminalista poznal bratislavské podsvetie dôverne: od mafiánskych špičiek až po známych sériových vrahov.
Jozef Vachálek vyšetroval vraždu Petra Steinhübela alias Žaluďa, rovnako ako vraha Jozefa Slováka. Bol tiež svedkom osudného vstupu Mikuláša Černáka s kamarátom Jánom Kánom na prezídium, a bol priamo na mieste aj krátko po výbuchu auta s Tutim a Papasom. Detonáciu počul z jedálne.
Nazreli sme spolu pod pokrievku známych mien z podsvetia a položili mu otázky, ktoré zaujímajú väčšinu Slovákov. Bývalý kriminalista odhalil, ako skutočne prebieha vyšetrovanie na oddelení vrážd. Priblížil, v ktorom prostredí videl najviac brutality a ktorý incident podľa neho ukončil éru divokých 90. rokov. Jeho odpoveď vás možno prekvapí. Na záver sme sa spolu pozreli aj na postavu Mikuláša Černáka. Vachálek otvorene hovoril o búrlivých časoch Slovenska a podelil sa o svoj pohľad na dnešnú krimiscénu.
Tá sa od dôb jeho odchodu do civilu radikálne zmenila… ale v čomsi zostáva rovnaká.
Vedeli by ste opísať, ako vyzerá vyšetrovanie na oddelení vrážd v praxi?
Bolo to ako skladanie puzzle. Taká mravčia práca: vypočúvanie, snaha prísť na to, kto, s kým, kedy, čo. V 90. rokoch sme si takýmto spôsobom museli zmapovať všetko, aby sme vedeli, že ak dôjde k nejakému vyrovnávaniu účtov, za kým máme vyraziť.
Ďalej je nutné povedať, že na žiadnom prípade nepracuje kriminalista sám. Vždy je to tímová práca.
Pracuje kolektív a za vyriešenie prípadu nesie každý zodpovednosť. Ak sa prípad nepodarí vyriešiť v krátkom čase, je po istej dobe (tri mesiace alebo pol roka) pridelený konkrétnej dvojici kriminalistov, ktorá ďalej pokračuje v práci za účelom zistenia páchateľa. Medzitým väčšinou dôjde k novému trestnému činu vraždy – a zase tam idú všetci, celé oddelenie, čo najviac síl, aby sa to čo najrýchlejšie objasnilo, aby sa lievik čo najviac zúžil, jednotlivé verzie povylučovali a aby sa smerovalo k páchateľovi čo najrýchlejšie.
Ja som mal takto pridelenú napríklad vraždu Petra Steinhübela, známeho ako Žaluď. Na tom som robil 20 rokov. Napriek všetkému sa mi to nepodarilo.
V ktorom kriminálnom prostredí ste sa stretávali s najväčšou mierou brutality? Bolo to v domácich trestných činoch, v mafiánskych doťahovačkách alebo niekde inde?
V tej dobe bolo pre mňa najviditeľnejšie a najkrvavejšie práve bratislavské podsvetie.
Vzniklo z bývalých vyhadzovačov, zápasníkov, taxikárov či chlapcov z diskoték, ktorí mali k tomuto prostrediu akosi bližšie. Vznikali také ochranárske skupiny – dokonca boli registrované a organizované legálne ako zapísané podniky. Bola to clona pre výpalníctvo.
A súperilo sa o všetko, z čoho boli peniaze. Boli to súboje o územia, o teritóriá vo veľkých mestách, najmä o podniky, kantíny, parkoviská… Boli to veľké trenice.
Brutalita bola v tej dobe veľmi demonštratívna: výbuchy áut, vraždy na verejnosti… Alebo odrezaná hlava nájdená v kvetináči na námestí v Dunajskej Strede.
Musím však dodať, že v tej dobe nebola komunikácia s policajtmi taká blízka. Všetko sa muselo odobriť, pretože každému išlo o krk. Neskôr to šlo ľahšie, ale vtedy boli veľmi spätí a informácie odovzdávali len veľmi ťažko. Veľa tých prípadov zostalo dlho, dlho neobjasnených, až kým neskôr nezačali rozprávať jeden na druhého.
Ako sa počas rokov menil vzhľad a povaha samotného násilia?
V začiatkoch to bolo surovejšie. Bolo to najmä o rozšírení strachu, nielen medzi sebou, ale aj medzi bežným obyvateľstvom, predovšetkým v podnikateľskom prostredí. Všetko, čo vzbudzovalo rešpekt, obavy a strach, im hralo do karát.
Neskôr sa zločinecké skupiny poučili. Stali sa nenápadnými, aby nevzbudzovali prílišnú pozornosť a záujem polície. Násilie nevymizlo, skôr prešlo do nižšej formy – zastrašovanie, vytváranie psychického nátlaku a podobne.
Dnes je násilie stále prítomné, ale tiché a chladné.
Prejavuje sa formou vojen o finančné toky, kompromitujúceho materiálu, podsúvania dezinformácií… Len ľudia už v spoločnosti nevidia toľko krvi.
Ak by ste si mali vybrať iba jeden, ktorý incident by ste označili za symbolický koniec „búrlivej“ mafiánskej éry na Slovensku?
Za pozornosť by stál prípad vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej.
Prečo práve tento incident? Lebo práca Kuciaka poukazovala na prepojenie mafiánskych skupín medzi podnikateľmi a politikmi. A teda na to, čo mnohí videli ako nový typ mafie – fungujúcej nielen cez výpalníctvo či násilie, ale aj cez ekonomiku, dotácie či byrokraciu.
Ich vražda vyvolala masívne protesty verejnosti, krízu vo vládnej koalícii a silný tlak na reformu spoločnosti. Vtedy došlo aj k výmene predsedu vlády Roberta Fica, ktorého nahradil náš terajší prezident.
Koniec mafiánskych skupín a mafie na Slovensku však ešte nie je. Teraz však fungujú v skrytejšej forme. Nejaké ponaučenie tam určite prebehlo, prešlo to do akejsi novej fázy. Teraz vedia, že robiť ramená sa nenosí. A kto je rozumný, toho život je o to pevnejší.
V dnešnej spoločnosti panuje určitá preinformovanosť. Ak chcete, nájdete návod na všetko, vrátane „správnej“ exekúcie vraždy. Myslíte, že to má vplyv na rafinovanosť zločinu? Sú dnes zločinci prefíkanejší? Alebo robia stále dookola tie isté chyby?
Záleží na tom, o akých zločincov ide – či je to organizovaná skupina alebo sólový hráč. V organizovanej skupine sa na zločin pripravuje. Tam je veľa hláv, veľa rozumu, veľa podnetov, a aj tých zistení, „internetov“ a podobne. Tam sa oni medzi sebou poúčajú. Používajú skrytejšie formy, šifrujú to medzi sebou, používajú falošné identity…
Ak by ste sa chystali niekoho odstrániť vy – „chudáčik“ sólový hráč, pripraviť sa na to viete tiež. Príprava na vraždu je ďalším typom a tiež má svoje štádiá. Čiastočne sa dá poučiť o tom, ako na to, aby sa na vás nedošlo. Lenže spolu s tým prichádza aj moment rozhodovania. Také to: „Aha, čo ma za to čaká. Je mi to treba, nie je mi to treba?“
Dochádza tam k súboru otázok a k správnej odpovedi sa často dôjde vyraďovacou metódou.
Vydavateľstvo INTEREZ MEDIA prináša na knižný trh jedinečný true crime román, aký na Slovensku ešte nebol. Kniha Príbeh detektíva – Hon na sériového vraha Ondreja Riga z autorskej dielne Jozefa Vachálka a Pavla Knapka vás zavedie priamo do srdca vyšetrovania najznámejšej a najbrutálnejšej série vrážd po roku 1989.
Dozviete sa odpovede na otázky:
- Ako prebiehalo vyšetrovanie, ktoré písalo dejiny slovenskej polície?
- Čo cíti detektív, keď sa ocitne tvárou v tvár sériovému vrahovi?
- Ako sa rodila éra DNA analýz a forenzných prelomov?
- A akú stopu zanechal prípad Riga v spoločnosti aj v duši tých, ktorí ho vyšetrovali?
Po prečítaní tejto knihy už nikdy nebudete pozerať na 90. roky rovnako – a možno ani na samotnú prácu kriminalistov.
Zakúpiť si ju môžete v kníhkupectvách Panta Rhei a Martinus.
Ale je tu ešte jedna skupina: tá skratová. Také to, keď muž zabije ženu, alebo družka partnera… Tí sú na tom najhoršie a zároveň sa najľahšie objasňujú. Takých sme väčšinou ani neriešili. Nechávali sme to na okresoch, nech si to vybavia oni. Väčšinou zistenie páchateľa trvá len chvíľočku, kým sa páchateľ prizná.
A čo sa týka opakovania tých istých chýb, aj dnes sú nimi arogancia a pocit neohrozenosti.
Presne to sú veci, ktoré polícia potrebuje, aby sa dostala do podhubia trestnej činnosti.
Stále sa stretávame so zradami, s únikmi informácií, s ľuďmi, ktorí potom prehovoria… Dnes však pribudla digitálna stopa a informácie, ktoré sa z nej dajú vytiahnuť aj po niekoľkých rokoch. Po tejto stránke to majú kriminalisti jednoduchšie. Za mojej éry to bolo síce prácnejšie, ale v istom zmysle aj stabilnejšie. Tie dôkazy proste držali viac na nohách.
V roku 2017 ste povedali, že Mikuláš Černák má „šťastie, že je v base“. Ako ho vnímate dnes po rokoch – po filmoch, medializácii a snahách o jeho prepustenie?
V roku 2017 som tým asi myslel to, že ak by bol na slobode, niekto by si ho za všetky tie prípady určite našiel.
Ja som Mikuláša Černáka osobne nevypočúval. Naposledy som ho videl presne v ten deň, keď sa prišiel prihlásiť. Vychádzal som vtedy z budovy na Vajnorskej, z prezídia, bol tam aj s tým Kánom. Na druhý deň o tom už písali aj novinári.
Čo sa týka snahy o jeho prepustenie, neviem si predstaviť, že sa tým súd vôbec zaoberá. Ale musí. Zo zákona.
Môj pohľad na Černáka sa však po rokoch vôbec nezmenil.
Nielen ja, ale aj ľudia v mojom okolí si kladú otázku, ako môže niekto, kto spáchal toľko brutálnych vrážd, vyjsť na slobodu. Verí vôbec niekto tomu, že sa tento niekoľkonásobný chladnokrvný vrah dokáže napraviť a zmeniť svoje myslenie?
Môže tam byť pokojne aj sto rokov: tie gény ho z toho myslenia nepustia. A to, čo sa teraz deje, je len hranie formy, celá tá organizácia, posudky… Dozvedel som sa, že vo väznici kolujú informácie o tom, že Černák mal počas výkonu trestu aj nejaké tresty, o ktorých vedenie neinformovalo. Prečo, táto otázka by mala smerovať na vedenie väznice, keď sa podpísalo pod také super hodnotenie – čo je za tým?
Čo by ste v kontexte jeho novozískanej „slávy“ odkázali ľuďom, ktorí v tej dobe neboli priamo v teréne?
Čo sa týka obáv z jeho prepustenia, odrážajú potrebu pocitu bezpečia a dôvery v právny systém. Pocit, že by to „takto malo byť“.
Zároveň to však zvyšuje riziko, že verejnosť začne vnímať mafiánov ako „antihrdinov“, nie ako ľudí, ktorí za sebou zanechali obete a zničené životy. Chcel by som verejnosť požiadať, aby podporovala inštitúcie, ktoré chránia spravodlivosť.
Dôvera vo vyšetrovateľov, kriminalistov, súdy, ale aj v novinárov a obete, je súčasťou občianskej zodpovednosti.
Patria do toho aj novinári, hoci niekedy pracujú trochu nad rámec, a to nemusí polícii vždy vyhovovať. Občas sú tak trochu vynášačmi informácií… Takíto vynášači informácií sa však nájdu aj v radoch policajtov a ešte si od mafiánov nechajú za ne aj zaplatiť, robia hanbu policajnému zboru.
Napriek tomu verejný tlak a pozornosť môžu pomôcť pri spravodlivom rozhodovaní. Netreba vychvaľovať tých, ktorí rozšírili strach; treba sa sústrediť na obete, fakty a na to, aby sa história neopakovala.
Najnovšie články
Nahlásiť chybu v článku