foto: Wikimedia

/ 340 / PetraSus
Odvážny muž do koncentračného tábora nie len dobrovoľne prišiel, ale podarilo sa mu odtiaľ aj ujsť.

Sú ľudia, ktorí v rámci dobrovoľníckej činnosti podávajú bezdomovcom v útulkoch jedlo. Iní dvíhajú telefóny pre rôzne spoločnosti. A potom sú tu ľudia ako poľský armádny kapitán, Witold Pilecki. Počas Druhej svetovej vojny sa dopočul o hrozivých veciach, ktoré sa dejú za bránami Auschwitzu. Ani on, ani protinacistické poľské hnutie to však nevedeli naisto. Vedeli však, že to musia zistiť.

Keď sa hľadal dobrovoľník, telom a mysľou pokojný človek, Witold Pilecki dvihol ruku a súhlasil s tým, že do koncentračného tábora dobrovoľne pôjde. Ráno, 19. septembra 1940 vyšiel 39 ročný Pilecki na ulicu vo Varšave práve v čase, keď Nemci zajímali Poliakov. V ten deň zajali vyše 2000 ľudí, medzi nimi aj Pileckeho. Bol šokovaný okamžitým vplyvom davovej psychózy. Neskôr poznamenal, že ľudia sa správali ako dobytok pod vedením pastiera.

wikipedia.org

Akonáhle sa spolu s davom dostal do tábora, začal sa skutočný horor. Nebolo to bežné väzenie ani obyčajný zajatecký tábor. Bolo to niečo omnoho horšie. Pilecki sa vyjadril: „Spolu so stovkami iných ľudí som sa dostal do kúpeľne. Tu sme museli všetko odovzdať do vriec. Ostrihali nám vlasy, zbavili nás ochlpenia na tele a ostriekali nás studenou vodou. Dostal som ranu do sánky ťažkou tyčou. Vypľuvol som dva zuby a opäť som krvácal. Od tej chvíle sme boli len čísla. Ja som mal číslo 4859.“

Spočiatku tvorili Poliaci veľkú časť populácie v tábore. Boli zabíjaní verejne, často nesmierne brutálnym spôsobom. Pilecki však bol určený na ťažkú prácu, vykladal a nakladal kamene z vozov. Je možné, že práve z tých kameňov boli postavené plynové komory a krematórium.

Čoskoro Pilecki zistil, že prídely jedla, ktoré väzni dostávali, by udržali človeka nažive len šesť týždňov. Strážnik mu povedal, že ak by niekto prežil dlhšie, znamenalo by to, že jedlo kradol. A trestom za krádež bola smrť. Witold si začal uvedomovať, že prekročil pekelné brány.

wikipedia.org

Aj keď mu smrť dýchala na krk každý deň, dokázal zorganizovať sieť poľských zajatcov, ktorí mu pomáhali. Dozerali si navzájom na dávky jedla, na prácu a pomáhali Pileckemu dostať listy k jeho nadriadenému. Niekedy mali listy všité do oblečenia, ktoré niesli do mesta na pranie. Kým sa však list dostal k poľskej armáde, mohlo to trvať až štyri mesiace.

Poliaci si mysleli, že Pilecki sa nedožije prvej správy. On však prežil a v roku 1942 jeho sieť tvorilo už 500 spoluväzňov. Ich cieľom bolo zorganizovať povstanie v čase, keď by poľské hnutie prišlo na záchranu. Bohužiaľ nevyzeralo, že sa také niečo v dohľadnej dobe stane. Poliaci Pileckeho správam neverili. Odmietali prijať informácie o hrôzach, aké sa diali v Auschwitze. Tie boli také extrémne, že si hnutie myslelo, že Pilecki zrejme len preháňa.

wikipedia.org

Pilecki vydržal v tábore tri mučivé roky, posielal hnutiu správy s informáciami, už však ďalej nemohol znášať mlčanie a nečinnosť byrokracie. Veril, že dokáže svojim spoluväzňom pomôcť, ak pôjde hnutie presvedčiť osobne. V apríli v roku 1943 sa mu po rokoch utrpenia podarilo z Auschwitzu ujsť. Vykĺzol pod rúškom noci, keď dvere do kuchyne, kde pracoval, ostali na moment nestrážené.

V poslednej správe napísal: „Lietali za nami guľky. Je ťažké popísať slovami, ako rýchlo sme utekali. Rozrážali sme vzduch na zdrapy rýchlymi pohybmi našich rúk.“

Pozri aj: Vypichovanie očí, sťahovanie z kože a odrezávanie končatín. Najhorší koncentračný tábor histórie nebol Osvienčim a nezabíjali v ňom Nemci, no vie o tom len málokto

all-that-is-interesting


Komentovať (0)