Liečiteľ Richard Shiffer mal mať „zázračné“ schopnosti, tvrdil, že vie odstrániť chorobu z tela, čítať myšlienky a na sklonku života mal dokonca transcedovať na úroveň Boha. Lenže aj „božská bytosť“ mala svoje slabosti. Aby utíšila väzenie ľudského tela, potrebovala si dopriať rýchle autá a hodiny hrania hier na Playstation. „Prišlo mi to doslova pod jeho úroveň,“ spomína Lucie. „Myslím si, že mal v tomto veľké šťastie – že sme mu to napriek všetkému naozaj hltali.“
O kutnohorskej sekte sa na Slovensku hovorilo najmä v súvislosti so smrťou vodcu Richarda Shiffera a s následným súdnym procesom s dvoma ženami.
Ak chcete zistiť viac o súde, pozrite si náš článok na tomto odkaze. Dnes sa mu venovať nebudeme. Namiesto toho sme sa spojili s bývalou členkou Luciou Strachovou, ktorá vystupuje na platforme Zmagořená. Pod vplyvom liečiteľa bola so svojou rodinou celých 18 rokov a všetko skončilo až v momente, keď Richard umrel.
Otvorených bolo mnoho tém, ktoré bežne zostávajú nevypovedané. Lucie opísala, ako sekta fungovala – ako často sa stretávali, aké pravidlá museli dodržiavať, a kam až siahal vodcov vplyv. Prezradila, prečo členovia vodcovi verili, ako dokázal manipulovať ľudí, prečo o ňom takmer nikdy nehovorili a dokonca aj to, akí známi mu prekážali – a prečo chcel, aby sa od nich izolovali. Odpovedala aj na otázku, či zohrala úlohu jeho charizma, a vysvetlila, ako dokázal získať na svoju stranu aj prakticky zmýšľajúcich mužov.
Čo ťa viedlo k rozhodnutiu, že si založíš profil a začneš šíriť svoje skúsenosti s ostatnými?
Z veľkej časti to boli komentáre k tomu súdu, ktorý prebiehal – aký je to „bizár“, „ako sa to môže stať“, že všetci títo ľudia musia byť hlúpi.
Ja som si však neustále hovorila, že musia spoznať kontext – že by to bolo iné, keby ste ho poznali. Tiež v tom figurovali tie dve ženy, ktoré sa v tejto súvislosti spomínajú o dosť viac. Mala som pocit, že im toho veľa dlžíme. Chcela som to aspoň trochu odčiniť a prerozprávať celý ten súvis, aby potom mali buď väčšiu podporu, alebo aby sa aspoň vyhli takýmto komentárom.
S akým zámerom si väčšinou chodila na stretnutia s Richardom?
Liečenia neboli vecou dohody, ale samozrejmosť. Tam som chodila každý týždeň vo vopred stanovený čas a základným naratívom bolo, že je to kvôli liečeniu nejakej choroby. Samozrejme, väčšinou sa tam riešila skôr tá psychika alebo život človeka.
Keď som sa k nemu vrátila po dlhšom čase, stále som mala pocit, že je to zo zdravotných dôvodov, ale chytená som tam už bola psychicky – chcela som si zlepšiť životnú úroveň, a to zdravie bolo pre mňa skôr takou samozrejmosťou: „Hoci nie som na liečení, naša rodina je pod ním, a preto sa nám nemôže nič stať.“
Predpokladám, že Richard vám nedal do ruky zoznam s vecami, ktoré sú tabu, ale isté veci sa zrejme opakovali. Bol v tomto ohľade konzistentný, alebo sa jeho požiadavky neustále menili?
Nie, zoznam sme naozaj nedostali. V procese rokov sa to veľmi menilo. Človek niekedy fakt úplne nevedel – občas sa stalo, že nám odporučil knihu, a prostredníctvom čítania si mal člen vyhľadávať veci sám. Bolo to dosť nepodchytené, nehmatateľné.
Vlastne si nikdy nevedela, čo presne je zlé, a často si si to len domýšľala.
Občas bol schopný odpovedať na to isté jednej osobe jednu vec, druhej niečo iné. Potom si sa s tou osobou rozprával a okamžite vznikol pocit, že ten druhý je totálne vymletý, pretože mu nerozumel, pričom ten druhý si o tebe myslel asi úplne to isté.
Rovnaký zostal naratív toho, že nefajčíme, nepijeme, o drogách a liekoch asi ani nemusím začínať. Určite to však nedodržiaval každý. Obzvlášť tí, ktorí k nemu nemali až tak blízko, ale najskôr nerobili toľko problémov, si doma určite zafajčili, alebo sa napili. On si ich tam aj tak nechával, vzal od nich 500 českých korún a oni zase išli svojou cestou.
Ak ťa prepustil, tak to väčšinou zahŕňalo aj iné dôvody. Na druhú stranu, ak si sa k nemu chcela dostať bližšie, tam si si už takéto veci dovoliť nemohla. Tieto veci museli odpadnúť v momente, keď si prenikal do užšieho kruhu.
Mám pocit, akoby v tom nemal systém ani Richard.
(smiech) Nie, to vôbec. Práve to, že on si to upravoval podľa toho, ako sa mu to práve hodilo. Raz za čas ho chytila nejaká téma, tak sa jej chvíľu venoval – raz to bola práca na vnútornom dieťati, o mesiac niečo iné. Raz si niečo prečítal, potom reagoval na to, čo šlo práve v televízii. Myslím si, že mal práve v tomto veľké šťastie, že sme mu to napriek všetkému naozaj hltali.
To si potom spätne človek pospája a sám tomu nerozumie.
Ale my sme mali v tom bode v hlave takú veľkú tmu, že sme si často ani nepamätali, čo bolo pred dvoma rokmi.
Moja mama má tmu dodnes – pamätá si svoje detstvo, ale celú tú dobu osemnástich rokov si nepamätá skoro vôbec. Takže to občas ani zvláštne nebolo, keď on za dva roky kompletne zmenil prístup, pretože ty si o tom vlastne ani nevedela.
Čím dokázal presvedčiť teba? Sálala z neho nejaká veľká múdrosť, charizma? Čo bolo rozhodujúcim faktorom takého toho: „Áno, tento človek je ten, ktorému ja chcem dôverovať“?
Nedávno som reagovala na jeden reel, kde influencer robil rozhovor s liečiteľom. V komentároch ľudia stále opakovali, že ten chlap vyzerá úplne normálne, vôbec nie ako nejaký „ezo praktik“. Tak by som to opísala aj ja. Samozrejme, veľa spravilo moje presvedčenie, že ma dokáže liečiť – a že ma lieči.
Ale rozhodlo asi to, že Richard bol taký „strýko odvedľa“.
Dokázal pritiahnuť aj chlapov, ktorí neboli nijako spirituálne orientovaní, skôr praktickí – vojaci, policajti. Im to vôbec neprišlo proti srsti, lebo pri nich sedel práve „strýko odvedľa“. Praktik, ktorý mal hlúpe vtipy, čudný smiech a celkovo pôsobil ako niekto, koho si absolútne nepredstavíš pod pojmom ezoterik.
@luciestrachova‼️ Richard, léčitel a vůdce kutnohorské sekty, nás učil, že rodina neznamená nic. Pro duchovní rozvoj člověka je důležité se od rodiny odprostit. Udělat za předchozím životem tlustou čáru. 💔 ,,Nemám žádnou rodinu, nemám nikoho.” opakovala jsem stále a stále dokola, přestože jsem v místnosti byla úplně sama. Postavila jsem před sebe krabici s rodinnými fotkami. Nebylo jich moc, už když jsem se stěhovala z domu, nechtěla jsem mít moc vzpomínek, které by mi “jen otravovaly myšlenky”. Do ruky jsem si vzala nůžky a pečlivě odstříhávala všechny ty osoby, které pro mě dříve znamenaly celý svět. Máma, sestra, táta, teta, babička, děda. Části fotek padaly na zem. Někdy mi zbyla v ruce fotka velká asi jen jako nehet u palce. I když jsem se bránila, jak jen jsem mohla, slzy se mi kutálely po tvářích. Nešly zastavit. I teď po letech cítím, že některé vztahy už člověk neslepí – stejně jako tyhle fotografie.♬ původní zvuk – zmagorenaa
Bol vyrovnaný, meditujúci, ale zároveň s tebou riešil technológie, telefóny, hrával hry na hracej konzole. Jednoducho normálny „týpek“, ktorého chceš, keď vstupuješ do duchovného sveta – a nechceš žiadneho ezo tvora v štýle Bali, meditácia a zvláštne rúcho. Z tohto stereotypu sa totálne vymykal a práve tým podľa mňa dokázal nachytať hromadu ľudí, ktorí potrebovali niekoho „normálneho“. Aj mňa tie veci, ktoré mi v úvode vadili, neskôr začali k nemu približovať. „Tiež je to len človek, takže môže mať hlúpe vtipy. Hlúpa som ja, ak chcem, aby bol totálne dokonalý a vyzeral ako Ježiš.“
Bol jednoducho taký bežný. Ľudský.
Veľmi vďačná vec do nadpisov v médiách je, že vám Richard „čítal myšlienky“. To je už tisíckrát omieľané. Ja by som sa rada spýtala, čo sa dialo v tvojom vnútri, ak sa v tvojej hlave blysla nejaká pochybnosť. Bála si sa, že to počul?
Pamätám si dokonca aj konkrétny moment. Bolo to práve v tom prechodnom období, ešte predtým, než som sa presťahovala do Kutnej Hory. Trvalo niekoľko mesiacov, kým som sa dokázala naladiť na tú vlnu, že ho beriem úplne vážne. Stále vo mne zostával ten racionálne premýšľajúci človek – a, samozrejme, aj kritika. Čo je na tom celé vtipné – vo väčšine článkov, ktoré o mne vyšli, je hneď v úvode napísané, že som verila, že je Boh.
To bola jediná vec, ktorej som naozaj nikdy neverila.
Tá myšlienka ku mne dorazila od iného člena práve v takom medziobdobí – že sa vraj niečo zmenilo, nejaká situácia na planéte či čo, a on prebral vedenie a teraz je Bohom. Vtedy, hoci som v tom celom bola až po uši, ma to zasiahlo fakt zle. Hovorila som si, že to je už asi trochu veľa, aby som to prijala. Doslova ma to naštvalo. Pýtala som sa, prečo také niečo vôbec hovorí, keď to vo mne vyvoláva myšlienky, ktoré nechcem mať. (smiech)
Samozrejme, hneď prišla snaha zbaviť sa týchto pochybností, pretože som vedela, že sa to dozvie. Zažila som ľudí, ktorí boli kvôli takýmto myšlienkam vyhodení. Takže som sa bála. Ale tá myšlienka, že je Boh, to už bolo na mňa proste príliš. Jasné, energie existujú, niekto môže pokojne aj riadiť Zem…
… ale prišlo mi hrozne bizarné, že práve ja by som mala mať toľké šťastie a práve ja som narazila na toho jediného človeka, ktorý riadi celú zemeguľu.
Druhý taký moment bolo asi to Playstation. Bolo proste strašne čudné, že mal potrebu tráviť čas hraním hier. Ja, čím viac som bola v tom, tým viac som bola v prírode, v meditácii. A doslova mi vŕtalo v hlave, ako môže on stále hrávať hry. Prišlo mi to doslova pod jeho úroveň.
To sa ti teda nečudujem, veď je to vyslovene neautentické. Neviem si predstaviť mnícha, ktorý je po uši zahĺbený v joge, meditácii a v duševnom svete a mastí do toho doma hry na PS-ku.
(smiech) Že? Presne tým smerom som sa začala uberať, čím hlbšie som v tom bola. Ani hracia konzola, ani tie rýchle autá mi vôbec nedávali zmysel. Veď sa tu napájame na prírodu, plávame do iných sfér – odpojiť sa od týchto vecí by malo byť vyslovene intuitívne.
Vychádzalo mi to aj zo všetkých tých rozvojových knižiek, ktoré nám dával. Predsa nebudem zahlcovať prírodu autami a hrať hry. To je strašne povrchné! Alebo nie?
Potom, samozrejme, prišlo vysvetlenie: že on tým utišuje svoju „ľudskú stránku“. Že on, chudáčik, niekde v noci lieta, všetko rieši, pomáha – a potom si to musí nejako vykompenzovať. A že tými autami a hrami utíši to, čo potrebuje, pretože je zaseknutý tu s nami.
A znovu tam bola vhodená vina: kto si ty, že si vôbec dovoľuješ o tom premýšľať? Ty si predsa pod ním.
Že ja nemám hovoriť, aký má byť. Mám byť len vďačná.
Rátam, že medzi tými, ktorých nevyhodil, musel vzniknúť veľký pocit exkluzivity. Vznikal následne aj nejaký pocit konkurencie? Dialo sa napríklad, že ste sa navzájom predháňali a donášali na seba, ak sa niečo nedodržiavalo, aby ste si u Richarda získali väčšiu priazeň?
Všetci sme sa navzájom kontrolovali a „Veľkým bratom“ bol v podstate každý z nás. Nepamätám si, že by som donášala priamo Richardovi, ale vyčítali sme si veci navzájom. Na tú kontrolu už jeho ani nebolo treba. Stačilo si sadnúť a začať hovoriť, kto robí niečo zle a s čím mu treba pomôcť. Určite však tie veci, ktoré sa o mne dozvedal, mohol vedieť aj od rodiny alebo iných ľudí, s ktorými som bola v kontakte.
View this post on Instagram
Tá konkurencia medzi nami bola veľká, rovnako aj súťaživosť. Išlo o to, kto sa k nemu dostane bližšie, kto má našliapnuté správnym smerom. Menilo sa to každý týždeň – každý z nás si prešiel dobrým aj zlým obdobím. Všetci sme boli motivovaní byť tí najlepší – nielen pred ním, ale aj medzi sebou.
Od Richarda to síce bolo nepríjemné, ale stokrát lepšie, než keď si oproti mne sadla mama, sestra alebo niekto ďalší a začal mi vysvetľovať, že im Richard odkázal, nech sa so mnou porozprávajú, lebo „to už fakt nejde“. To sa reálne stávalo. A keď som počula, že mi môžu pomôcť, lebo majú vlastnú skúsenosť, bolo to asi úplne najhoršie.
Vtedy si cítila, že si pod tým členom. A to si nechcela.
Dodnes mám preto príšerný pocit, keď počujem, že mi chce niekto „pomôcť“. Keď mi dnes niekto povie, aby sme si spolu sadli a môžem sa mu vyrozprávať, chytím alergickú reakciu. Pochádza to z tej doby, zo situácie, keď sa nad teba povyšoval iný člen a ty si bola tá, kto je menej.
Mala si v okolí aj nejakého člena, ktorý bol pre teba zdrojom inšpirácie? Osobu, na ktorú si sa chcela podobať a bola pre teba tak trošku vzorom?
V určitej dobe to bola určite moja sestra. Chcela som ju napodobniť a závidela som jej, pretože dokázala preniknúť do užšieho kruhu. Mala som pocit, že jej názor berie viac aj moja rodina – pretože ak ťa berie Richard, berú ťa aj ostatní. Myslím si, že viac než to, či niekto plní jeho odporúčania, išlo o to, čo o ňom Richard povie, či sa ho dotkne alebo či naňho žmurkne. To bolo rozhodujúce.
Mohla si si minulý týždeň zafajčiť alebo nevypiť instant (proteínový nápoj), ale ak ti on povedal, že je to v poriadku, alebo ťa objal – a toho druhého nie –, úplne to stačilo.
Mne napríklad vravel, že nemusím robiť kľuky. Všetci síce robili kľuky, aby si budovali pevnú stavbu, ale ja som vraj nemusela – pretože mne stačí piť instant. Vysvetľoval mi, že práve u mňa to nejde do tuku, ale rovno do svalu. (smiech) A to je presne jeden z tých bizárov. Všetci ostatní vraj priberú. On mi desať rokov tvrdil, že musím robiť všetko tak ako ostatní – a zrazu som nemusela a aj tak som mala mať rovnaké výsledky. Dokonca mi určitú dobu zakazoval aj proteín, vraj z neho priberiem. A potom zase, že mi úplne stačí len proteín a cvičiť nemusím.
Nahlásiť chybu v článku