K Slovenskej národnej galérii sme zvykli chodiť priamo od Dunaja. Situácia sa však zmenila, z Hviezdoslavovho námestia sme zamierili k ošarpaným garážam. Nebyť ľudí, ktorí postupne prúdili tým istým smerom ako my, a zelenej, tak veľmi dobre známej vlajky trčiacej z jednej zo striech polorozpadnutej budovy v tieni národnej galérie, dalo by sa spochybniť, či sme na správnom mieste.
Tam, kde sa konali tlačové konferencie zamestnancov národnej galérie i vyhlásenia platformy Umenie nebude ticho!, tam, kde na bráne jednej z garáží stále do očí udiera nápis „Neberte nám kultúru“, sa presunuli umelci aj odborná obec. Spoločne na Námestí Karola Vaculíka vytvorili Slobodnú národnú galériu.
„Umenie je vystrčené na okraj, aj keď jeho miesto by malo byť v národnej galérii. Odborníci a umelci sa stretli pri garážach, ktoré sú symbolom dnešnej doby a ukazujú, čo sa deje s kvalitou a odbornosťou. Je to zároveň dôkaz toho, že sa nevzdávame a ideme ďalej,“ povedala pre interez Ivana Šáteková, jedna z hlavných tvárí protestov Umenie nebude ticho!
Slovensko prichádza o umenie
Medzi ľuďmi pri garážach je cítiť nádej, zvedavosť, vzájomné pochopenie, spolupatričnosť. „Kultúra prežije,“ zaznie niekoľkokrát. Tie slová sa krútia v otvorenom priestore a pri pohľade na prázdnu národnú galériu, ktorá sa týči nad garáže, znejú výstižne.
Pravda je však taká, že i keď kultúra prežije, a umelci nepotrebujú žiadnu inštitúciu na to, aby mohli ďalej tvoriť, pracovať a vystavovať svoje diela, štát postupne stráca jednu z najvzácnejších pripomienok toho, kým sme.
„Kultúra prežije, ale je otázne, v akej podobe. A nebude to ten štát, ktorý sa ňou môže pýšiť. Umenie je silným vývozným artiklom, ktorým by sme sa mohli prezentovať v zahraničí, ale Slovensko to ešte stále nepochopilo,“ upozorňuje Šáteková.
Dodáva, že z jej okolia už odišlo niekoľko umelcov. Zamierili do susednej Českej republiky, a ďalší sa chystajú tiež. „Keď krajina nepodporuje umenie a kultúru, bude o ne prichádzať. Staneme sa Slovenskom bez kultúry, no ja si nie som istá, či bez nej môžeme fungovať.“
Nechali si svoju vlajku
Keď do Slovenskej národnej galérie po, v poradí druhom výberovom konaní, keďže prvé ministerka kultúry Martina Šimkovičová zrušila, nastúpil Juraj Králik, urobil dva kroky takmer okamžite. Zastavil hodiny v budove na čase 10:00. A zvesil zelené vlajky, ktorých pôvodnou úlohou bolo označovať hlavný vstup do galérie a prisľúbiť návštevníkom, že prichádzajú do otvorenej inštitúcie.
Vlajka sa totižto v posledných mesiacoch stala symbolom kultúrneho odboja. Objavila sa na protestoch, na tričkách i odznakoch. Keďže ju z budovy na Riečnej ulici odstránili, objavila sa na Námestí Karola Vaculíka. „Neudupete tú trávu, ona zasa vyrastie inde,“ odkázal autor diela Braňo Matis.
Zelená zástava trčí z garáže. Derie sa cez strechu a všetkým signalizuje, že sú na mieste, ktoré patrí otvorenosti, demokracii, slobode, kultúre a umeniu.
Našla sa busta
Už viac ako dva týždne je jednou z najhorúcejších tém busta Cecílie Gonzagy, ktorá je zrejme dielom renesančného umelca Donatella. Tú zo SNM – Spišské múzeum v Levoči v sprievode kukláčov odniesol generálny tajomník služobného úradu Lukáš Machala.
Šéfka kultúry viackrát prízvukovala, že busta je v poriadku, že ju preniesli v utajenom režime v sprievode kukláčov, aby ju niekto neukradol, a že všetky podrobnosti sa včas dozvieme. Spočiatku verejnosť nevedela, kde sa dielo nachádza, napokon sa ukázalo, že by malo byť v jednej z budov patriacich ministerstvu vnútra. Túto informáciu ani jeden z rezortov oficiálne nepotvrdil.
Po včerajšej návšteve Slobodnej národnej galérie však môžeme povedať jediné – busta sa našla! Tá prvá, so zaviazanými očami, kričí spoza mreží o pomoc. A tá druhá čaká v garáži. Vidieť ju, keďže je vzácna, je možné len prostredníctvom priezoru na garážových dverách s nápisom „Neberte nám umenie“.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ivana Šáteková to vysvetľuje tým, že budova je v zlom stave a pre návštevníkov by bolo nebezpečné, aby sa v priestore garáže pohybovali. Preto sa rozhodli sprístupniť len priezor. To, že sa za ním nachádza busta, už zariadili okolnosti. „Je to reakcia na situáciu. Celé je to symbolom toho, ako všetko nefunguje.“
Odpočet, alebo „trapasy krátkej histórie jednej inštitúcie“
Koncom mája mal byť v Slovenskej národnej galérii odprezentovaný verejný odpočet za rok 2024. Napriek tomu, že sa ho nový generálny riaditeľ zúčastnil, verejnosť ani Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky sa nič nedozvedeli. Králik totižto uviedol, že sa k tomuto obdobiu vyjadriť nevie, keďže inštitúciu neviedol. Ľudí odkázal na osoby, ktoré v tom čase na čele galérie stáli. Na otázky odmietol odpovedať.
Odpočet bol preto odprezentovaný 12. júna v priestoroch Slobodnej národnej galérie Veronikou Němcovou z platformy Otvorená Kultúra! (OK!). Začala personálnymi čistkami naprieč kultúrnym sektorom v auguste 2024. V tom čase bol bez udania dôvodu odvolaný riaditeľ Slovenského národného divadla Matej Drlička. O deň neskôr, 7. augusta, bola odvolaná aj riaditeľka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá.
Němcová pripomenula, že to prišlo v čase, keď v galérii prebiehal vnútorný audit rezortu kultúry, ktorého výsledky verejnosť stále nepozná. MK SR dodatočne uviedlo dôvody Kusej odvolania – manažérske zlyhania a nevhodný výber umelcov.
Za Alexandru Kusú sa postavili Vysoká škola výtvarných umení (VŠVU) aj Vysoká škola múzických umení, zamestnanci národnej galérie, takmer všetky galérie na Slovensku, české galérie i britský veľvyslanec na Slovensku. Takmer 500 odborníkov z celého sveta žiadalo jej návrat. Nasledovali masové protesty, petícia kultúrnej obce, ktorá chcela odvolanie Martiny Šimkovičovej. Kultúrna obec vstúpila do štrajku.
Keď Němcová vymenúva míľniky, ktorými umenie a kultúra za posledný necelý rok prešli, a spomína na troch poverených riaditeľov, ktorí sa v národnej galérii vystriedali, v tvárach ľudí na námestí sa značí zdesenie, hnev a miestami aj ironické úškľabky. Na bývalých zamestnankyniach je vidieť dojatie a smútok. Zazrieme tam však aj kúsok úľavy a nádeje.
Čo robia bývalé tváre galérie?
Scéna pred nami sa mení. Veroniku Němcovú striedajú tri niekdajšie zamestnankyne galérie – Alexandra Tamásová, Gabriela Kisová a Zuzana Dzurdzíková. Sedia a čakajú na nové a nové kolo otázok – „Ako sa máte?“, „Kde teraz pracujete?“, „Čo bolo pre vás bodom zlomu, kedy ste si povedali, že odchádzate?“, a napokon – „Plánujete sa do Slovenskej národnej galérie ešte vrátiť?“
Miestami ťažko hľadajú slová. Všetky tri však tvrdia, že sa už majú lepšie, že sa zo situácie, ktorej od augusta 2024 čelili, otriasli. Tamásová od mája pracuje na VŠVU, Kisová v Goetheho inštitúte a Dzurdzíková v ZOO Bratislava. „Zo zoo do zoo. Toto je ale veľká terapia,“ hovorí s úsmevom. Na otázku, či využíva poznatky z krízovej komunikácie, ktoré nadobudla v galérii, odpovedá: „Dnes som kričala na pána, aby nefajčil na naše opice. Spomenula som si pritom, ako som kričala na Jaroslava Niňaja. Ale snažím sa byť slušná.“
Miestami vtipné situácie a výroky však striedajú aj hlboké zamyslenia a smutné spomienky. „Bolo to jedno z mojich najťažších rozhodnutí. Bola som v úplnej agónii. Napokon som si ale uvedomila, že tá SNG, v ktorej som, už nie je tou SNG, ktorú milujem,“ spomína Tamásová.
Kisová rozdelila obdobie od odvolania Alexandry Kusej na tri časti: „Keď prišiel Anton Bittner, mala som pocit nespravodlivosti. Keď sa tu ubytoval Miloš Timko, doľahol na mňa hnev. A keď nastúpil Niňaj, prišla úzkosť, uvedomila som si, že to už nedám,“ hovorí.
Všetky tri však otázku, či sa do národnej galérie ešte niekedy vrátia pracovať, nechávajú otvorenú, i keď na ňu nevedia hneď odpovedať. „Nádej zomiera posledná,“ odkazuje Dzurdzíková.
Nahlásiť chybu v článku