Henrieta Balázsová / /
V rámci projektu Chuť žiť vám prinášame další skutočný príbeh, z ktorého vás zamrazí. Tento vyrozprávala Eliška, ktorá trpí anorexiou.

Bola som normálne, jednoduché dievča. Moje detstvo bolo fajn. Mala som kamarátov a úžasnú rodinu. Bola som šťastná, nič ma netrápilo. Mojím najväčším problémom bolo to, kedy pôjdem vonku za kamarátmi, a aký film si dneska pozriem. Cítila som, že mám všetko. Nič mi v živote nechýbalo.

Momentálne navštevujem tretí ročník na strednej škole. Hovorí sa, že stredná škola je ten najlepší čas vášho života. Máte si užívať, porušovať pravidlá, nájsť si priateľov na celý život… Cítim sa byť oklamaná. Ani jeden z troch rokov, čo som na strednej, nespĺňa tieto požiadavky. Nemám priateľov, za ktorých by som dala ruku do ohňa, nemám ani jednu veselú spomienku.

V prvom ročníku ma do svojej pasce chytili depresie. Zo začiatku som im nevenovala zvláštnu pozornosť. Brala som to ako niečo, čím si prechádza asi každý teenager a čakala som, že to prejde samo. No namiesto toho, aby depresie zmizli, stupňovali sa. Nedokázala som ich zastaviť.

Dostala som sa do druhého ročníka a zároveň… začala so sebapoškodzovaním. Rezanie, strach zo spoločnosti, stres, úzkosti, uzavretie sa do seba, strach zo života… Bála som sa ísť spať, pretože som nevedela, či sa zobudím; bála som sa vstať, lebo vôkol mňa bol svet, ktorý ma nenávidí. Neraz som mala myšlienky na samovraždu. Boli to veľmi ťažké časy.

Ako som spomínala na začiatku, bola som dieťa ako každé iné. Samozrejme, nevyzerala som ako žiadna modelka, no nikto ma nemohol opísať ako škaredú či tučnú. Bola som tak akurát.

Photo by Seth Macey on Unsplash

Niekedy koncom septembra, z viacerých dôvodov, o ktorých zatiaľ nechcem rozprávať, som sa začala v zrkadle vidieť inak, ako doteraz. Áno, vždy som chcela mať ploché brucho a štíhle nohy. Ale povedzme si, ktorá baba nie? Napriek tomu som sa mala rada takú, aká som. Nevadilo mi to. Nevšímala som si ostatných, čo o mne vravia, alebo naopak, ako vyzerajú oni. Nepozerala som sa na to, akú veľkosť oblečenia si kupujem, alebo to, aké číslo ukazuje váha. Nemala som komplexy: keď som chcela niečo zjesť, či už sladké alebo slané, dala som si to. Jednoducho som žila.

V skratke, nastala zmena a anorexia ma vtedy prvýkrát pohltila do svojich hlbín asi najhlbšie ako len mohla. V zrkadle som sa vnímala tučná a nedokonalá. Všade po sociálnych sieťach boli baby, ktoré boli krásne štíhle a mali neskutočné ploché bruchá. Ich nohy boli chudé, s dostatočnými medzerami medzi stehnami. Posadol ma pocit, že som pre spoločnosť nedokonalá a musím sa zmeniť.

Začíname. V hlave som mala plán, ako dosiahnem svoj cieľ. Mala som premyslený návod na vlastný „zdravý životný štýl“. Najskôr som vynechala väčšinu sacharidov, napokon pečivo. Po istom čase zase mäso a výrobky z neho, mlieko a všetky mliečne výrobky. Dostala som sa do situácie, že som odmietala čokoľvek zjesť. Zo zdravého životného štýlu sa stal presný opak.

Stále som sa vnímala tučná, prestala som jesť a ešte som k tomu začala cvičiť. Mojou stravou sa stal maximálne jeden nízkotučný jogurt, prípadne jablko. Všetko, čo som zjedla, som, samozrejme, v trojhodinovom cvičení spálila.

Nebol deň, kedy by som necvičila. Dokázala som makať aj viackrát za 24 hodín. Ničila som sa, nevládala som, ale cvičiť som neprestala. Čoskoro na mne bolo vidieť zmeny a ľudia vraveli ako krásne som vyzerám, aká som štíhla. Povzbudilo ma to k tomu, aby som pokračovala. Sebecky som túžila počuť, ako ma chvália. Napokon som dosiahla svoje a anorexia ma dostala na váhu pod 38 kíl. Išlo mi o život.

freestocks.org

S chudnutím prišli aj zmeny nálad. Živila som v sebe nehorázny hnev na všetko okolo seba. Každý naokolo mi začal liezť na nervy a nedokázala som viesť ani obyčajnú konverzáciu. Odtiahla som sa od rodiny, kamarátov a spoločnosti ako takej.

Život vo mne sa niekam stratil. Doma som bola na každého hnusná, drzá, a keď som cvičila a náhodou mi niekto prišiel do izby, surovo som ich so slovami ,,vypadni“ či ,,zmizni“ vyhodila von. Trápila som ich. Trápila som seba, rodinu, kamarátov…

Spomínam si, ako som v tom období prišla zo školy, vystúpila som z autobusu a nemala som síl prísť domov. Nedokázala som prejsť 1 kilometer. Nevládala som chodiť.

Našťastie prišiel zlom v podobe rána, kedy som bola taká slabá, že som nevedela vstať z postele. Uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku a musím to zmeniť. Pochopila som, že takto nemôžem žiť ďalej. Nazbierala som všetky sily, ktoré som v sebe ešte mala. Postavila som sa a šla za rodičmi. Padla som na kolená, rozplakala sa a žiadala ich o pomoc. Zašli sme k lekárke, následne k psychologičke a tá nás poslala za psychiatrom, lebo na môj prípad nestačila.

Musím priznať, že psychiater aj psychologička mi veľmi pomohli. No čo je dôležité, VY ste jediný človek, ktorý vám skutočne pomôže. Musela som si uvedomiť, že to musím chcieť ja sama, a že musím nájsť v SEBE silu poraziť anorexiu.

Išlo to ťažko. Na rozdiel od iných, pre ktorých je chudnutie najväčšia prekážka, pre mňa je nesmierne ľahké. Pribrala som asi dve kilá a v mojej hlave nastali komplikácie. Nechcela som to. Za pár dní som sa teda vrátila späť na začiatok. Plakala som a opäť som túžila schudnúť.

V mojom príbehu musím spomenúť ešte jednu osobu a tou je moja milovaná mamka. Dávala mi toľko síl, povzbudenia a stále ma ťahala hore. Vždy, keď som to potrebovala, prišla a zachránila ma. Nikdy nedovolila, aby som sa utopila.

Photo by Travis Bozeman on Unsplash

Premýšľala som a bola som pevne rozhodnutá, že toto nie je život. Chcela som byť aká som bola, chcela som sa smiať, baviť sa, užívať si. Chcela som tráviť čas s rodinou, milovať ich a opätovať im lásku, ktorú dávajú oni mne. Chcela som opäť chodiť von s kamarátmi a jesť bez toho, aby som mala nejaké výčitky, alebo aby som po jedení musela ísť okamžite cvičiť.

Jedlo, cvičenie, kalórie. Nie je vôbec jednoduché sa z anorexie dostať. Vaša hlava vám to nedovolí. Na nič som nemala náladu, zabudla som, ako sa žije. Musela som urobiť prvý krok. Chcieť sa z toho dostať. Po tomto mi uzdravovanie išlo o niečo lepšie. Musela som byť silná – a bola som, pretože som pri sebe mala rodinu, ktorá ma podržala.

Už prešiel nejaký čas, a stále nie som v poriadku. Od začiatku som vedela, že to nebude ľahké a že to bude trvať dlho. No nevzdám sa a verím, že jedného dňa sa to podarí. Moje nechty a vlasy budú zdravé ako predtým, modriny po tele zmiznú, prestanú sa tvoriť rany po rukách. Príde mi menštruácia.

Obmedzila som cukor, telo si vytvorilo protilátky a spôsobilo naň alergiu. Tlieskam si. Chcela som schudnúť a schudla som – za akú cenu? Do stávky som dala svoje zdravie. Opýtajte sa sami seba: čo je viac, dokonalá postava, alebo život?

Za osemnásť rokov prežitých na tomto svete som už veľa zažila. Dotkla som sa temnoty, viem čo je to viesť súboj so smrťou. No rozhodla som sa pokračovať v ceste – a nájsť stratený zmysel svojho bytia.

Autorka článku: Eliška


Pozn. redakcie: Znenie textu je pôvodné a príbeh nebol pre zachovanie autenticity redakciou nijakým spôsobom upravený ani editovaný. 


Pri liečbe PPP pomáha aj písanie. Ak sa chcete vypísať z toho, čo prežívate, svojím príbehom môžete zároveň ukázať ostatným, že v tom nie sú sami a môžete tým tiež prispieť k uvedomeniu, čo PPP skutočne znamenajú. Napíšte nám na [email protected] a my váš príbeh (anonymne alebo pod menom) zverejníme na blogu Chuť žiť za spolupráce so Psych.sk. Ďakujeme.

Pozri aj: „Ako 8-ročná som si zaťahovala opasok, až som mala odreniny.“ Mladá, iba 17-ročná Valentína ešte stále trpí anorexiou, no napriek tomu rozbieha celoslovenský projekt Chuť žiť

Projekt Chuť žiť sa venuje poruchám príjmu potravy (PPP), respektíve anorexii a bulímii. Cieľom projektu Chuť žiť je vyvolať diskusiu a vrátiť PPP do povedomia, lebo je to vážna, aktuálna téma, ktorú treba riešiť.
0
Komentovať (0)