Petra Sušaninová / /
Zrejme neexistuje človek, ktorý by mal neustále nasadené ružové okuliare.

Väčšina z nás je neustále pripravená na novú výzvu a na ďalší problém, ktorý by sa mohol vyskytnúť. Nad dobrými vecami premýšľame s istým strachom, pretože očakávame, že šťastie nevydrží príliš dlho a stane sa niečo, čo nás opäť potrápi. Toto je dôvod, prečo si náš mozog vždy nájde niečo, nad čím sa môže sužovať.

Niekedy nezáleží na tom, ako veľmi sa snažíme, zdá sa, že problémy si vždy nájdu cestu späť do nášho života. Vedci z Harvardu si myslia, že na vine je spôsob, akým náš mozog spracováva informácie. Napríklad, ojedinelý jav zrazu vidíme akosi častejšie.

Predstavte si napríklad, že sa na vašom sídlisku zriadi susedská hliadka. Pridá sa k vám sused, ktorý sa práve prisťahoval. Alarm spustí len vo vážnych prípadoch, napríklad keď uvidí niekoho kradnúť. Susedská hliadka funguje efektívne a krádeže sa tak vyskytujú čoraz menej. V takom prípade by ste si zrejme pomysleli, že susedská hliadka poľaví a už nebude taká ostražitá.

Opak je však pravdou, susedská hliadka nebude o nič menej ostražitá, aj keď počet krádeží klesne. Práve naopak, experiment dokázal, že ľudia boli oveľa viac podozrievaví a všímali si kohokoľvek, kto náhodne prešiel okolo. Tento jav sa nevzťahuje len na susedskú hliadku a krádeže. V niektorých situáciách sa zdá, že problém nikdy nezmizne. Nie je tak však preto, že by sa skutočne nedal vyriešiť ale preto, že ľudia v procese zmenia definovanie daného problému.

unsplash.com

Prečo sa takéto niečo deje a ako je možné problém vyriešiť, keď podvedome neustále meníme jeho definíciu? V ďalšom experimente sa vedci rozhodli, že účastníkom ukážu počítačom vygenerované fotografie a požiadajú ich, aby vybrali tie tváre, ktoré im pripadajú najviac ohrozujúce. Tváre boli vedcami starostlivo vyberané tak, aby mali jedinci možnosť vidieť tváre od úplne neškodných až po mimoriadne hrozivé.

Ak počet ponúknutých vygenerovaných tvári klesol, neznamenalo to, že klesol aj počet účastníkmi vybraných tvárí, ktoré popísali ako ohrozujúce. Došlo totiž k zmene definície toho, čo je za hrozivé považované. Zrazu im tak pripadali hrozivé aj tie tváre, ktoré predtým považovali za neškodné.

Po niekoľkých ďalších experimentoch začali vedci uvažovať o tom, či sa tento jav týka len vizuálnych podnetov, alebo ovplyvňuje aj iné modality. Aby tvrdenie overili, požiadali skupinku účastníkov, aby si prečítali výsledky série experimentov a rozhodli, či je daný experiment etický alebo neetický. Ukázalo sa, že výsledky boli rovnaké aj v tomto prípade. Keď mali účastníci k dispozícii menej experimentov, hodnotili ich prísnejšie, ako keď ich mali k dispozícii väčšie množstvo.

unsplash.com

Prečo dochádza k takémuto skreslenému hodnoteniu? Vedci si myslia, že náš mozog vníma nové informácie v kontexte tých starých. Namiesto toho, aby sa náš mozog zameral na to, čo vníma práve teraz, porovnáva súčasný vnem s tými, ktoré sme ako hrozivé alebo neškodné vnímali predtým. Takto totiž využíva menej energie. Vedci to prirovnávajú k tomu, keď viete presne povedať, ktorý člen vašej vzdialenej rodiny je najvyšší, netušíte však, koľko presne meria.

Takýchto „skratiek“ sa dopúšťame takmer v každej oblasti života a nadobúdame dojem, že hrozba nikdy celkom nepominie. Ako takémuto spôsobu myslenia zabrániť? Na to sa vedci ešte stále pokúšajú prísť, efektívnou cestou je však napríklad presné definovanie kategórií. V prípade susedskej hliadky by to bolo presné definovanie toho, čo je za hrozbu považované, kedy volať policajtov a kedy nie a podobne.

Pozri aj: 7 vecí, ktoré by ste mali mať na pamäti, ak ste až príliš pohltení svojimi problémami

sciencealert
Všetko začína v tvojej hlave
0
Komentovať (0)