Väčšinou sa zajakavosť prejaví ešte v predškolskom veku. Prejavuje sa opakovaním a predlžovaním hlások, napätím, tikmi a grimasami a s tým súvisiacimi nepríjemnými pocitmi frustrácie a napätia. Spôsobujú ju odchýlky v centrálnej nervovej sústave, prostredie, trauma a mnoho iných podnetov. Výskum zajakavosti sa hýbe vpred míľovými krokmi. Všetky výskumy sa však už dnes uskutočňujú v medziach etiky. To sa ale jednoznačne nedá povedať o príšernom výskume zajakavosti Wendella Johnsona z roku 1939. 

Výskum trval od januára do mája 1939 a odohral sa v Davenporte v Iowe. Zúčastnilo sa ho 22 detí, sirôt vo veku od 5 do 15 rokov. Ani jednému dieťaťu neoznámili skutočný účel výskumu, deti preto verili, že sa zúčastňujú obyčajnej rečovej terapie. Johnsonovi vypomáhala študentka Mary Tudorová, ktorá pracovala pod jeho supervíziou. Skúmala možnosť odstrániť rečové nedokonalosti detí.

U detí hneď na začiatku experimentu zisťovali výskumníci aj hodnotu ich IQ a to, či je dieťa ľavákom, alebo pravákom. Polovica detí bola podrobená pozitívnej rečovej terapii a polovica negatívnej. U časti detí Tudorová zámerne spôsobila vznik rečovej vady. Následne im však tvrdila, že ich reč je v poriadku, nepotrebujú terapiu a z prípadných nedostatkov neskôr vyrastú, bez ohľadu na to, čo tvrdia iní. Potom skúmala, či nastali zmeny.

Časť detí trpela rečovými vadami už pred začiatkom experimentu. Tudorová spolu s ďalšími piatimi študentmi testovali deti tak, že počúvali ich reč a hodnotili ju na škále od 1 po 5, pričom 1 značila zlý rečový prejav a 5 reč bez vád. Niektorým deťom povedali, že ich reč je naozaj zlá a vykazuje mnoho príznakov počiatku zajakavosti. Požiadala ich, aby využili silu vôle a urobili všetko pre to, aby sa zajakávaniu vyhli, a aby nikdy nehovorili, pokiaľ nebude ich reč správna. Opäť skúmali vplyv tohto tvrdenia na ich reč.

V jednej zo skupín sa nachádzalo 12 detí s normálnou plynulosťou reči. Šiestim z nich bolo povedané, že ich reč nie je vôbec normálna, že sa začínajú zajakávať a je nutná okamžitá náprava. Druhá polovica z 12 detí dostala pochvalu za ich peknú výslovnosť a rečovú plynulosť.

V záverečnej správe sa Tudorová vyjadrila, že niekoľko detí, ktorým tvrdila, že sa začínajú zajakávať a ich reč je zlá, takmer úplne prestalo hovoriť, a to napriek tomu, že predtým s hovorením problém nemali a vyjadrovali sa plynule. Niektoré deti pociťovali takú mieru frustrácie a strachu, že budú hovoriť nesprávne, že si začali ubližovať. U detí nastali problémy aj v škole, odmietali recitovať, boli úzkostné a napäté.

Po skončení experimentu sa Tudorová ponúkla, že sa bude do sirotinca vracať a pokúsi sa odstrániť negatívne následky. Nech bol výskum myslený akokoľvek dobre, následky na deťoch sa jej však odstrániť nepodarilo, čo v roku 1940 napísala aj v liste Johnsonovi.

Mnoho výskumníkov ostalo zdesených, keď zistili, že Johnson a Tudorová experimentovali s deťmi, a ešte k tomu so sirotami, len aby potvrdili svoje hypotézy. Tudorová napríklad verila, že zajakávanie je spôsobené cerebrálnou nerovnováhou, čo znamená, že ak sa niekto narodil ako ľavák, bol však nútený používať pravú ruku, konflikt spôsobil vznik rečovej vady. Johnson tejto teórii veľmi neveril, nechal však Tudorovú deti testovať.

Výsledky experimentu neboli nikdy oficiálne zverejnené, pretože Johnson sa bál, že si pokazí reputáciu. Dôkazom jeho existencie je však Tudorovej výskumná práca.

Experiment bol vykonaný na pôde Iowskej univerzity, ktorá sa za tento počin v roku 2001 ospravedlnila a šiestim sirotám bolo v roku 2007 vyplatené odškodné vo výške takmer 830 tisíc eur. Peniaze ani ospravedlnenie však nedokážu kompenzovať celoživotné následky spôsobené niekoľkými mesiacmi experimentovania.

Napriek tomu však univerzita tvrdí, že poznámky z tohto experimentu sú najrozsiahlejším, vedecky potvrdeným zdrojom informácií o zajakavosti, a že Johnson bol vôbec prvým vedcom, ktorý videl, aké dôležité je venovať sa tejto problematike.

Pozri aj: 6 psychologických experimentov, ktoré dopadli úplne inak, než by ste očakávali

detskarec