Záber z filmu Pán múch (1990), Foto: MovieStillsDB

V rodnej Tonge ich už považovali za mŕtvych. Po 18 mesiacoch sa však vrátili domov.

Román Pán múch bol prvým dielom držiteľa Nobelovej ceny za literatúru Williama Goldinga. Fiktívny príbeh o skupine chlapcov, ktorí sa na opustenom ostrove pokúšajú vybudovať demokratickú spoločnosť, ponúka detailný pohľad na ľudskú spoločnosť aj jej najhoršie vlastnosti. Ale vyzeralo by to tak aj v skutočnosti? Naozaj by vodcom sfanatizovaní chlapci roztrhali Simona? A zabil by Roger Piggyho len preto, že chcel, aby mu vrátili okuliare, ktoré mu ukradli? Skutočný príbeh z roku 1965 ukazuje, že zrejme nie.

„Moje meno je Stephen. Je nás tu šesť a sme tu už asi 15 mesiacov,“ povedal jeden z chlapcov, potom ako prvý zo skupiny doplával k lodi Petra Warnera. Objavil ich celkom náhodou, nakoniec sa ukázalo, že na ostrove strávili o tri mesiace viac ako si sami mysleli. Fascinujúci príbeh prežitia z tongského ostrova Ata vo svojom článku pre The Guardian a čoskoro vydanej knihe pripomína holandský reportér Rutger Bregman.

Bolo to takmer ako v Goldingovom románe, akurát presne naopak. Nikto nezomrel, spoločným úsilím a s poriadnou dávkou šťastia všetci prežili. Spoločne so vzájomnou pomocou prežili na pustom ostrove uprostred Paciku poldruha roka. A to len preto, že im v škole nechutilo jedlo, ktoré dostávali, a tak sa rozhodli uloviť na mori nejaké vlastné.

Záber z filmu Pán múch (1990), Foto: MovieStillsDB

Ušli priamo zo školy

Sione, Stephen, Kolo, David, Luke a Mano. Najstarší mal 16 rokov, najmladší len 13. Študovali na prísne katolíckej internátnej škole v hlavnom meste Tongského kráľovstva Nuku’alofe a existujú dve verzie ich obrovského dobrodružstva. Svojmu záchrancovi Petrovi Warnerovi povedali, že zo školy odišli pre hrozné jedlo. Rybársku loď si mali požičať preto, aby mohli nachytať nejaké ryby a konečne sa dobre nejesť. Rutger Bregman vo svojom článku na The Guardian ale hovorí o inej motivácii. Tínedžeri sa jednoducho nudili, na ukradnutej lodi chceli doplávať na Fidži alebo dokonca na Nový Zéland.

Nech už to bolo akokoľvek, po „požičaní si“ lode plán šestice chlapcov rýchlo stroskotal. Ako na svojom webe píše Alvaro Cerezo, ktorý sa s jedným zo stroskotancov stretol a už toto leto vydá o ich príbehu svoj dokumentárny film, dobrodružná výprava skončila ešte v prvú noc. Počas silnej búrky sa loď poškodila, vietor strhol plachty a odtrhol aj kormidlo. Cez palubu navyše putovali aj zásoby jedla. Šestica chlapcov ostala na otvorenom mori len o vode, navyše s ťažko poškodeným plavidlom.

Trvalo 8 dní, kým šestica chlapcov uvidela na horizonte pevnú zem. Ich loď mala byť v tom čase v prakticky nepoužiteľnom stave. S použitím trosiek z lode chlapci k ostrovu plávali približne 36 hodín. Ostrov, na ktorý sa stroskotancom podarilo dostať, sa nazýva Ata. Nachádza sa viac ako 320 km juhozápadne od ostrova Tongatapu, ktorý je hlavným a najväčším ostrovom Tongského kráľovstva. Ak by na ostrov skupina stroskotancov doplávala o storočie skôr, boli by zachránení. Od roku 1863 však na ostrove nikto nežil. Polovicu obyvateľov uniesli otrokári, zvyšných tongský kráľ presťahoval na ostrov Tongatapu.

Kuchyňa, záhrada a stráž

A tak šestica chlapcov ostala uväznená na neobývanom ostrove celých 18 mesiacov. Prvý mesiac chlapci žili v ručne vyhĺbenej jaskyni, alebo skôr akejsi nore na pobreží ostrova. Neskôr sa im však podarilo objaviť pozostatky osídlenia, ktoré 100 rokov pred nimi opustili poslední obyvatelia ostrova Ata. Ich životná situácia sa tak výrazne zlepšila. Dokonca sa im podarilo rozrobiť oheň, ktorý podľa vlastných výpovedí dokázali udržiavať viac ako rok.

Šesť maloletých stroskotancov sa na pustom ostrove živila hlavne divou hydinou, hľuzami rastliny taro a banánmi. S pomocou dutých kmeňov stromov dokázali zachytávať dostatok dažďovej vody, ktorá im okrem iného slúžila aj na pitie. Pracovali v dvojiciach, pričom si striedali rozdelené služby v kuchyni, v záhrade a na stráži.

Záber z filmu Pán múch (1990), Foto: MovieStillsDB

Pri každom spozorovaní lode na obzore oceánu tínedžeri na ostrove zapálili signálny oheň. Zbytočne. Nakoniec sa rozhodli, že sa z ostrova pokúsia vyplávať sami. Postavili provizórnu plť a v domnení, že počas plavby zablúdili smerom k ostrovu Samoa vyplávali smerom na juh. Ich plť sa však neďaleko pobrežia rozpadla a chlapci doplávali späť na ostrov. Našťastie. Ak by sa im podarilo plaviť z ostrova Ata južným smerom, vydali by sa na otvorený oceán.

Záchrany sa stratení chlapci dočkali až v septembri 1966. Stroskotancov si na ostrove všimol už spomínaný kapitán Peter Warner. Šestica školákov bola medzičasom v Tongskom kráľovstve už dávno považovaná za mŕtvych. Príbeh o ich návrate sa objavil aj v austrálskych novinách, za nasledujúce desaťročia bol objektom viacerých dokumentárnych filmov a rôznych reportáží.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )