V zamestnaní si musíme nastaviť hranice: Expertka na pracovné vzťahy radí, ako si pýtať vyšší plat

Pracovné prostredie sa v posledných rokoch výrazne mení a spolu s ním aj očakávania zamestnancov aj zamestnávateľov. Mnohí ľudia dnes čelia rastúcemu tlaku na výkon, pribúdajúcim úlohám či nejasne nastaveným hraniciam medzi pracovným a súkromným životom.

Čoraz častejšie sa preto otvárajú témy ako vyhorenie, toxické pracovné vzťahy, neschopnosť povedať „nie“ alebo strach otvorene komunikovať so šéfom. Mnoho zamestnancov sa zároveň ocitá v situácii, keď síce cítia, že niečo nie je v poriadku, no nevedia presne pomenovať problém ani nájsť riešenie.

Práve preto je dôležité hovoriť o tom, ako má vyzerať zdravé pracovné prostredie, kde je hranica medzi bežnými požiadavkami a preťažením a ako sa postaviť k situáciám, ktoré už dlhodobo negatívne ovplyvňujú psychiku aj výkon. O týchto témach sme sa rozprávali s Annou Hudákovou, odborníčkou na firemnú kultúru, leadership a riadenie ľudí, ktorá má dlhoročné skúsenosti z medzinárodného HR prostredia.

Vo svojej práci sa venuje rozvoju lídrov, tímov aj organizácií a pomáha nastavovať prostredie, v ktorom môžu ľudia fungovať efektívne a zároveň si zachovať rovnováhu. V rozhovore vysvetľuje, ako rozpoznať varovné signály, nastaviť si hranice a komunikovať tak, aby to neviedlo ku konfliktom.

Ako spoznať zdravé pracovné prostredie

Pracovné prostredie nemusí byť ideálne, aby bolo zdravé. Podľa Anny Hudákovej je kľúčové najmä to, ako sa v ňom človek cíti „Zdravé prostredie je také, keď chodíme do práce radi a baví nás to, proste ideme s tým pocitom, že možno sa až nemusíme tešiť, ale je nám príjemne a nemáme žiadne zvieranie žalúdka,“ vysvetľuje.

Dôležitým ukazovateľom nie sú len benefity či deklarované hodnoty, ale najmä realita každodenného fungovania. Rozhodujúce je, ako sa riešia konflikty, aká je spätná väzba a či majú ľudia priestor vyjadriť svoj názor. Inak povedané, nejde o to, čo firma deklaruje, ale čo skutočne žije.

Konflikty sú pritom prirodzenou súčasťou práce. Rozdiel je v tom, či sa riešia vecne, alebo sa presúvajú do osobnej roviny. Práve tam sa podľa nej začína lámať hranica. „Ak ide napríklad o zvýšený hlas alebo agresívnejšie správanie, na to nie je miesto na pracovisku,“ upozorňuje s tým, že základom by mala byť elementárna slušnosť a otvorená komunikácia. Zdravé prostredie by malo byť podporujúce a oceňujúce, aj keď je práca náročná a sprevádzaná stresom či tlakom na výkon.

Problém nastáva vtedy, keď sa negatívne správanie stáva dlhodobým štandardom. Jednorazový skrat sa môže stať, no mal by byť nasledovaný ospravedlnením a snahou o nápravu. Za varovné signály považuje najmä opakované obviňovanie, manipuláciu, sarkazmus, znevažovanie či zadržiavanie informácií. Takéto prostredie je podľa nej vyčerpávajúce a len ťažko sa mení. „Pokiaľ sa to nedá korigovať, volila by som radšej odchod,“ dodáva. Kľúčová otázka je jednoduchá. Prostredie by vás malo podporovať a rozvíjať, nie dlhodobo vyčerpávať a stresovať.

Kde je hranica medzi bežnou požiadavkou šéfa a tým, čo už nie je v poriadku

Hranica medzi tým, čo je prirodzená súčasť práce, a tým, čo už ide nad jej rámec, nebýva vždy jasne daná. Ako vysvetľuje Hudáková, formálne by mala vychádzať z pracovnej zmluvy alebo z náplne práce, no v praxi ide skôr o dohodu medzi nadriadeným a zamestnancom o vzájomných očakávaniach.

„V dnešnej dynamickej dobe sa veľa vecí mení, takže nie je potrebné to fixovať, ale je dôležité vymedziť základné povinnosti a zodpovednosti a mať ich vyjasnené,“ približuje. Práve preto má význam priebežne si tieto očakávania spresňovať a komunikovať.