Plán výstavby prečerpávacej vodnej elektrárne Málinec – Látky vyvoláva čoraz väčší spor medzi politikmi, odborníkmi aj miestnymi obyvateľmi. Vláda projekt vo februári schválila ako významnú investíciu, čo znamená, že štát môže urýchliť jeho prípravu a zároveň získať silnejšie nástroje pri nakladaní s pozemkami v dotknutom území. Práve to však vyvoláva obavy medzi ľuďmi v regióne Podpoľania, ktorí sa obávajú zásahov do vlastníckych práv aj neistoty o budúcnosť svojich domov a hospodárstiev.
Opozičné hnutie Progresívne Slovensko preto požiadalo generálneho prokurátora Maroša Žilinku, aby preveril zákonnosť rozhodnutia vlády. Poslankyňa Tamara Stohlová tvrdí, že pri vyhlásení nebol dostatočne preukázaný verejný záujem a zároveň chýba štúdia realizovateľnosti, ktorá by mala potvrdiť, či je projekt právne, technicky a ekonomicky uskutočniteľný. Podľa nej ide o výnimočný režim, ktorý môže výrazne zasiahnuť do práv vlastníkov pozemkov, a preto musí byť podložený jasnými dôkazmi o spoločenskom prínose.
Kritika politikov aj environmentálnych organizácií
Projekt kritizujú aj ďalší politici a environmentálne organizácie. Michal Kiča zo strany Demokrati upozorňuje, že argument ministerstva o potrebe štatútu významnej investície kvôli geologickým vrtom je podľa neho sporný, keďže tieto kroky umožňuje už existujúca legislatíva. Podľa kritikov môže rozhodnutie viesť k právnym sporom a zároveň obmedziť vlastníkov pozemkov, keďže na dotknutých parcelách môže vzniknúť ťarcha zapísaná v katastri.
Klimatická koalícia zároveň upozorňuje, že Slovensko stále výrazne zaostáva v rozvoji obnoviteľných zdrojov energie. Podľa koordinátorky Dany Marekovej by štát mal najskôr systematicky podporovať rozvoj veternej, solárnej či geotermálnej energie a až následne riešiť veľké energetické úložiská. Podľa nej projekt prečerpávacej elektrárne v tejto lokalite nie je citlivý voči prírode ani miestnym komunitám. Ministerstvo životného prostredia vedené Tomášom Tarabom kritiku odmieta. Tvrdí, že všetky zákonné podmienky na vyhlásenie významnej investície boli splnené a projekt je dôležitý pre energetickú bezpečnosť Slovenska a stabilitu prenosovej sústavy.
Obavy miestnych ľudí aj širšia diskusia o vodných projektoch
Diskusia o Málinci sa však nevedie len na politickej úrovni. Silné reakcie vyvoláva aj medzi miestnymi obyvateľmi, ktorí upozorňujú na neistotu spojenú s projektom a na možné vplyvy na ich životy, majetok či podnikanie v regióne. Projekt zároveň otvoril širšiu debatu o tom, ako sa na Slovensku plánujú veľké vodné stavby, ako sa o nich komunikuje s miestnymi komunitami a či majú ľudia v dotknutých regiónoch dostatok informácií.
O plánovanej elektrárni, jej možných dôsledkoch aj reakciách ľudí z Podpoľania sme sa rozprávali s Martinou Paulíkovou, ekologičkou a manažérkou na ochranu vôd z WWF Slovensko, ktorá je zároveň dobrovoľníčkou iniciatívy Slatinka. V roku 2022 získala ocenenie Biela vrana.
V rozhovore vysvetľuje, prečo projekt vyvoláva medzi miestnymi silné obavy, aké otázky podľa nej zostávajú nezodpovedané a prečo sa v diskusii často spomína aj historický prípad plánovanej priehrady Slatinka.
Keď sa objavila téma prečerpávacej elektrárne Málinec, zažili ste déjà vu v súvislosti so Slatinkou?
Ani nie, lebo tam bola história trochu iná. Slatinka bola naplánovaná už v roku 1954, keď sa vytipovávali profily vhodné z geografického a geologického hľadiska a až potom sa dodatočne hľadal dôvod alebo účel priehrady. To znamená, že keď som sa prvýkrát dozvedela o Slatinke, bolo to v roku 1993, vtedy už bola veľmi dlho plánovaná, bola vo všetkých možných dokumentoch a vedelo sa o nej dosť veľa.
Vedelo sa, aká veľká má byť, aká vysoká, pokiaľ by siahala voda, či sú tam zosuvy a podobné veci. Za tie roky už teda bolo veľa vecí preskúmaných. V porovnaní s tým bola prečerpávačka Málinec niečo, čo prišlo úplne z ničoho. O takom projekte nikto nikdy nepočul, že by mala byť prečerpávačka na vodárenskej nádrži Málinec.
Keď sa to objavilo minulý rok vo februári, bol to naozaj šok a začalo sa zisťovať, čo, ako, odkiaľ, pokiaľ – ale doteraz sa toho veľa nevie. Čiže zo sociálneho hľadiska je to možno podobné, je to veľká infraštruktúrna stavba, ktorá už v etape čiary na mape ovplyvňuje miestnych ľudí, ale zo širšieho a z komplexnejšieho hľadiska sú to dve odlišné situácie.
Slatinka bola projekt, o ktorom už v čase, keď som sa s ním stretla, bolo známe veľmi veľa, a prečerpávačka je projekt, o ktorom v podstate doteraz nie je známe takmer nič.
Takže pri tej Slatinke bolo potrebné dlhodobo to skúmať a mali o tom dosť štúdií oproti tomuto, čo teraz zažívame, áno?
Vtedy plánovanie fungovalo iným spôsobom. Neohlásili, že ideme robiť významnú investíciu bez toho, aby to celé preskúmali. Nie je to len o tom, že nakreslíte nejakú škvrnu na mape. Takáto stavba sa musí celá naplánovať, od výstavby až po to, aký bude mať vplyv pri výstavbe.
Predstavte si tisícky nákladných áut, ktoré budú jazdiť okolo nejakých domov, ten materiál treba niekam odviezť, niekam uložiť. Čiže príprava takýchto infraštruktúrnych stavieb je relatívne sofistikovaná a komplexná vec.
Vedeli by ste bežnému človeku priblížiť príbeh Slatinky, o ktorej sme už hovorili? My sme sa téme už dávnejšie venovali, mali sme aj reportáž z miesta, kde ešte žijú ľudia, ktorí nikdy neodišli.
V prípade Slatinky ide o historickú záležitosť. Po druhej svetovej vojne štátni plánovači vzhľadom na rozvíjajúcu sa ekonomiku a hospodárstvo prešli celé Československo a vytipovali miesta, kde by mohli stáť priehrady, teda kde sa to hodí z hľadiska geológie a geografie, že tam nie sú nejaké zlomy alebo niečo podobné v podloží.
Všetky tieto priehrady nakreslili do mapy a začali sa pripravovať územia na to, že tam raz tie priehrady budú. Takto bola napríklad nakreslená aj priehrada Veľký Zvolen. Mnohí ľudia ani nevedia, že vo Zvolene mala byť priehrada, kde by priehradný múr stál tak, že by bolo zatopené aj dnešné sídlisko Západ, a to skoro až po námestie, lebo tam je jednoducho vhodné miesto, kde by sa dala priehrada ľahko postaviť.
Samozrejme, pri niektorých takýchto zvláštnych stavbách protestovali odborníci, takže sa napokon z plánu vyškrtli. Slatinka však zostala v plánoch stále. Vodohospodári veľakrát hovoria, že je to také hrozienko v koláči, že sa tam tá priehrada veľmi hodí. Preto bola stále zakreslená v plánoch a postupne sa pripravovala aj dedina, ktorú mala táto priehrada zatopiť, teda Slatinka, odtiaľ pochádza aj názov.
Postupne sa tam obmedzovali služby, zrušila sa škola, obchod, vlaková zastávka, lekár. Dedina napríklad stratila samostatnosť a pričlenila sa k oveľa väčšej obci Zvolenská Slatina, ktorá by bola nad plánovanou priehradou. Čiže všetko sa pripravovalo na to, že dedina dožije. Menilo sa využitie a hospodárenia na pozemkoch. Napriek tomu však nebol jednoznačne stanovený účel plánovanej nádrže. My sme spätne podľa dokumentov narátali 17 rôznych účelov tejto priehrady.
Vždy to mala byť najmä voda, úžitková voda, teda akumulačná nádrž, ale nebolo jasné, kto by tú vodu vlastne potreboval. Napriek mnohým rokom prípravy sa stavba nikdy nezrealizovala, štát ju nepostavil, a potom sa zistilo, že ani nie je ten, kto by ju využíval. V roku 2022 vláda povedala, že štát nebude pokračovať v tejto príprave.
Tí ľudia, ktorí sa odtiaľ vtedy odsťahovali, tak už teraz nemajú veľmi čo spraviť, však?
Tam to bolo trochu nešťastné. V roku 1989, ešte pred revolúciou, boli domy vykúpené a vyvlastnené. Ľudia vtedy často ani nevedeli, čo to znamená, že vykúpené, vyvlastnené, jednoducho podpísali zmluvy – veľká väčšina z nich. Dostali nejaké peniaze a potom hneď, ako v novembri prišla revolúcia, tie peniaze stratili hodnotu.
Ja si to trošku pamätám, mala som vtedy 14 rokov. Pamätám si napríklad, že na bicykel sa čakalo dva roky. Aj keď ste mali peniaze, nevedeli ste si kúpiť byt, auto alebo niečo podobné, na všetko sa čakalo.
Moja babička robila v stavebninách a čakalo sa aj na hocijaké obkladačky, nieže ešte na také, aké ste chceli. Čiže aj keď niekto dostal povedzme v marci 1989 za dom 80 000 korún, dnes je to asi 3 000 €, v podstate si za ne nič nekúpil.
Prišiel november 1989, a teda peniaze stratili hodnotu. Tí ľudia potom bývali vo svojich rodičovských domoch, ale už v podstate v nájme. Dnes je to asi tak, že polovica ľudí sú starousadlíci, respektíve ich rodinní príslušníci, a polovica sú novousadlíci, ale aj tí tam bývajú už 20 alebo 30 rokov.
Okrem desiatich domov sú však všetky stále štátne. Tých desať domov je takých, že buď boli ľudia vyvlastnení a potom im ich vrátili, pričom oni vrátili peniaze, alebo si niektorí domy vysúdili späť. Veľká väčšina je však stále v rukách štátu.
Myslíte si, že existuje šanca, že by sa dedina ešte niekedy opäť zaľudnila a fungovala ako normálna obec so službami?
Áno, zastávka je na hlavnej ceste, autobusy do dediny nezachádzajú, ale už je to lepšie. Po roku 2020 sa to trochu zlepšilo. Už aj sneh sa odhŕňa, máme dokonca aj triedený odpad, obec prebrala aj osvetlenie, lebo doteraz sme ho prevádzkovali my ako občianske združenie.
Teraz ho už prevádzkuje obec, čiže niektoré veci sa zlepšili. Problém je, že ľudia si nemôžu uviesť trvalý pobyt, štát im na to nedá súhlas. Čiže oni tam bývajú, ale formálne sú tam akoby na rekreácii, tak by som to nazvala. Nemajú tam trvalý pobyt, čo je škoda aj pre obec, lebo z nich nemá dane. Sú stále vedení niekde inde. Ľudí tam žije možno okolo 30, možno aj viac, ale oficiálne možno desať – ani neviem, kto všetko tam má trvalý pobyt.
Čo sa týka budúcnosti, je to ťažké, lebo naša legislatíva je nastavená tak, že keď je niečo nadbytočný majetok, v tomto prípade to, čo štát vykúpil na vodné dielo, ktoré sa nezrealizovalo, tak to sa najprv ponúkne iným štátnym orgánom, potom samosprávam, potom napríklad štátnej ochrane prírody alebo niekomu podobnému, a až potom sa o to súťaží.
To znamená, že tí ľudia by museli súťažiť s niekým z Bratislavy, kto by povedal, že dá napríklad 100 000 eur za domček a bude tam chodiť na chalupu. Tí miestni však nemajú financie na to, aby súťažili v takej aukcii. Preto sa toho boja.
Je veľmi pravdepodobné, že bude potrebné prijať nejaký špeciálny postup, nehovorím rovno zákon, ale možno nejaký špeciálny mechanizmus, ktorým by sa to vrátilo ešte pôvodným ľuďom, ktorí žijú, respektíve ich rodinám. Ľudia sa zatiaľ snažia ísť aj do súdnych sporov, lebo máme prípady, keď napríklad bolo šesť vlastníkov a len štyria podpísali, dvaja už boli mŕtvi a neprebehlo ešte dedičské konanie.
Kataster to teda nezapísal v prospech štátu a tí ľudia si znovu otvorili dedičské konania a dostali sa k tomu späť. Vrátili peniaze, ktoré dostali, čo je dnes v podstate smiešna suma, okolo 3 000 €, a majú dom späť. Čiže je to citlivé a ľudia sa boja, že im to zoberú nejakí zbohatlíci z Bratislavy, tak to poviem.
Teraz by som sa presunula k Málincu. Už od začiatku tento projekt vyvoláva silné reakcie. Začalo sa to ako pomerne tichý nápad ministra Tarabu, ktorému mnohí najskôr neverili. Kritizovala ho verejnosť aj odborníci, ale dnes to vyzerá tak, že projekt sa stáva realitou. Už bol schválený ako významná investícia, takže štát získa predkupné právo na pozemky a výstavba by sa mohla začať aj bez súhlasu majiteľov. Ako sa na to pozeráte vy?
Veľmi som z toho nešťastná, a to aj z vodohospodárskeho hľadiska, lebo prečerpávačky niekde budú musieť byť. Myslím si, že skôr či neskôr bude musieť byť nejaká prečerpávačka postavená, pretože je to dobrý spôsob vyrovnávania energetických výkyvov v sieťach.
Ak však niekto príde bez akejkoľvek komunikácie s miestnymi ľuďmi a vymyslí niečo takéto, navyše na pitnej vode, to sa často zabúda, že on chce prečerpávať pitnú vodu, od ktorej je závislých viac ako 60-tisíc ľudí, tak to, prirodzene, vyvolá obrovské zdesenie medzi samosprávami, medzi bežnými ľuďmi a medzi tými, ktorí tam žijú.
Nie je to žiadna osada s piatimi chatkami, ako sa o tom niekedy hovorilo. Sú tam ľudia, ktorí sa tam rozhodli žiť, buď tam majú rodiny, rodné domy po starých rodičoch, alebo si tam kúpili statok a normálne tam žijú, hospodária a živia sa tým aj s deťmi.
Máme tam napríklad prípad jednej dámy, respektíve jednej rodiny, ktorá pochádza z oblasti Tichého Potoka na východe Slovenska. Tam mala stáť vodárenská nádrž a stále je to v nejakých plánoch. Ona tam mala pozemky po rodičoch a veľmi chcela mať farmu, kde by pestovala bylinky a živila by sa výrobou kozmetiky a podobných produktov. Vedela však, že v Tichom Potoku to bude vždy neisté – čo bude ďalej, tak všetko popredávala a kúpila si pozemky na Čechánkach, lebo je tam čisto, produkty by boli zdravé a nikdy tam nič nebolo plánované.
Založila tam farmu, levanduľovú, vysadila damascénske ruže a ďalšie veci. Je to veľmi ťažká práca, celé to tam rozbehnúť. A práve keď sa jej to konečne začalo vracať, zrazu jej povedia, že tam bude priehrada. Pre mňa je to úplne neuveriteľné. Človek by mal pocit, že v dnešnej dobe sa takéto veľké infraštruktúrne stavby budú plánovať inak, že sa bude vysvetľovať, hovoriť s ľuďmi, zvažovať všetko možné a rozhodnutia budú informované a založené na poznatkoch, nie na tom, že si to niekto politicky vybaví a vyhlási za významnú investíciu.
Je podľa vás takáto elektráreň vôbec potrebná?
Ťažko sa odpovedá na to, či je potrebná práve táto konkrétna elektráreň, o ktorej hovorí pán minister, lebo tam je obrovský rozptyl. Ten výkon, o ktorom rozpráva, je od 800 do 2400 MW. To je obrovský rozdiel.Toto by podľa mňa malo robiť ministerstvo hospodárstva, teda povedať, aký výkon vlastne potrebujeme, povedzme 800 MW a do roku 2050 ďalších 600 MW, a potom to riešiť.
Nie som energetik, mám to z tejto strany len naštudované, ale aj teraz, keď sa schvaľovala významná investícia, kritizovala to napríklad organizácia SAPI, ktorá sa venuje obnoviteľným zdrojom.
Hovorili, že takúto obrovskú stavbu jednoducho nepotrebujeme, že nemáme toľko potreby na vyrovnávanie. Aj z bezpečnostného hľadiska sa uvádza, že je lepšie mať niekoľko menších stavieb, menších prečerpávačiek, než jednu obrovskú, lebo dnes je vojna, sú tu rôzne bezpečnostné riziká, terorizmus a podobne. Rozum teda hovorí, že radšej niekoľko menších, ako jednu takúto obrovskú. Paralelne sa ukazuje aj to, čo pred rokom nebolo až také známe. Na Slovensku máme jednu veľkú prečerpávačku, na Čiernom Váhu, a niekoľko menších.
Niektoré ľudia ani veľmi nevnímajú, že fungujú na podobnom princípe, napríklad Ružín. Aj Vážska kaskáda funguje na systéme prečerpávania, že sa dá voda púšťať aj späť hore. A Čierny Váh sa teraz modernizuje, zvyšuje sa jeho účinnosť. Ale nie tak, že sa povie 2400 MW, je v tom strašne veľa peňazí a ide sa to plánovať. Od ministerstva hospodárstva som v tomto smere zatiaľ nepočula nejakú aktívnu úlohu. A práve sem smerovali aj výhrady pri významnej investícii, aj Banskobystrický samosprávny kraj spochybňoval, prečo to vôbec rieši ministerstvo životného prostredia a nie ministerstvo hospodárstva. Odpoveď v podstate znela, že lebo chceme. Neboli tam nejaké vecné argumenty, prečo to má robiť práve rezort životného prostredia.
Táto vláda má často svojský štýl rozhodovania. Prečo si podľa vás minister na projekte tak veľmi zakladá?
Myslím si, že ide o peniaze, jednoducho peniaze. Veľa sa hovorí aj o tom maďarskom prepojení. Sú tam dve roviny. Jedna je politická, to nikto z nás nevie, to sú len dohady, náznaky a podobné veci. Pravdou však je, že Maďari majú dosť malý potenciál vyrovnávať obnoviteľné zdroje. Majú veľa solárnych zdrojov a nemajú to čím vyrovnávať. Keď svieti slnko, vzniká nadvýroba a treba ju niekam ukladať.
Zároveň je tu Gabčíkovo. Táto vodná elektráreň je postavená ako prietočná priehrada. V praxi to funguje tak, že približne 80 % vody z Dunaja ide do umelého kanála, pretečie cez turbíny a potom sa odpadovým kanálom vracia späť do Dunaja.
Problém je, že tú vodu tam prakticky nemajú ako pustiť inak než cez turbíny alebo cez plavebné komory. Nie je tam klasický výpust ani iný kanál, ktorým by vodu mohli pustiť mimo turbín. Keď je elektrina drahá, turbíny generujú veľmi vysoký zisk. Keď je však elektrina lacná, situácia sa otočí. Vtedy dokonca musia platiť za to, aby niekto tú elektrinu odoberal.
Čiže funguje neustále.
Presne tak. A práve na tento problém by mala reagovať prečerpávacia elektráreň. Keď turbíny musia fungovať a elektrinu nemajú kam umiestniť, alebo ju nedokážu predať, dokonca za jej odber platia, tak by sa prebytky mohli ukladať pomocou prečerpávacieho systému. Spomínajú sa aj sumy približne 150 miliónov eur ročne, ktoré by takto mohli súvisieť s týmito stratami alebo nákladmi, hoci ja osobne to neviem presne overiť. V každom prípade ide o veľké peniaze.
Preto sa hľadal vhodný profil, kde by mohla byť takáto prečerpávacia elektráreň, ktorá by ukladala energetické prebytky z Gabčíkova. Do celej veci vstupuje aj ďalší faktor. Okolo Gabčíkova je stále otvorený spor na Medzinárodnom súde v Haagu. Súd v minulosti povedal Slovensku a Maďarsku, aby sa dohodli, ako budú projekt riešiť.
Maďarsko dlhodobo tvrdí, že Slovensko využíva väčšinu vody na výrobu energie a že Maďari z toho v podstate nič nemajú. Preto sa objavovali aj náznaky, že by sa tento dlhodobý spor mohol uzavrieť napríklad tak, že časť elektriny by sa poskytovala Maďarsku. V takom prípade by sa do systému mohla zapojiť aj prečerpávacia elektráreň, o ktorej sa hovorí v súvislosti s riekou Ipeľ.
Môže to byť jeden z dôvodov, prečo sa projekt presadzuje. Minister to však neskôr odmietol s tým, že to už nie je na stole. Či to platí alebo neplatí, nevieme. Ak sa pýtate, prečo na to minister tak tlačí, myslím si, že dôvodom sú financie. A možno aj to, že v jeho okolí nie je nikto, kto by povedal, aby sa na chvíľu zastavili a projekt premysleli. Takýmto postupom sa totiž môže zničiť vhodný profil ešte skôr, než sa začne seriózna diskusia o tom, či je projekt reálny a čo s ním robiť.
Stretli ste sa osobne s obyvateľmi Podpoľania? Ak áno, aké argumenty tam zaznievali?
Som s nimi v kontakte. Hneď ako sa to objavilo v medzirezortnom pripomienkovom konaní, vedeli sme, že sa niečo chystá. Máme napríklad veľmi citlivý prípad jednej panej z Málinca. Jej rodina bola vyvlastnená, keď sa staval Málinec ako vodárenská nádrž. Ona sa potom vydala a presťahovala sa do Slatinky.
O niekoľko rokov jej dom zobrali aj tam. Patrili medzi tých, ktorí boli vyvlastnení, ale po revolúcii sa im podarilo získať dom späť. Táto rodina ma oslovila hneď na začiatku. Hovorili, že museli odísť kvôli vodnej nádrži na pitnú vodu, bolo to ťažké, ale zmierili sa s tým. A teraz majú pocit, že tú pitnú vodu chce niekto zničiť ďalším projektom.
To bol môj prvý moment, keď som si uvedomila, čo sa deje. V lete sme zorganizovali aj pochod zo Slatinky do Čechánok, aby sme symbolicky prepojili tieto miesta. Vtedy sme ešte netušili, že o pol roka sa situácia tak vyhrotí. Vyhlásenie významnej investície totiž znamená, že štát získava predkupné právo na pozemky. Po vydaní osvedčenia sa to zapíše do katastra ako ťarcha. To znamená, že ľudia nemôžu svoje pozemky predať nikomu inému.
Majú hypotéky, majú záväzky a zároveň ani nevedia, či sa projekt vôbec zrealizuje. Štúdia realizovateľnosti ešte ani nie je hotová. Môže sa ukázať, že projekt nebude možný, alebo bude úplne iný. Napriek tomu sú už teraz obmedzení čiarami na mape. Ľudia sú preto nahnevaní a čoraz častejšie hovoria, že sa s nimi z ministerstva nikto nerozpráva. Nikto neprišiel a nič im nevysvetlil. Na začiatku prišli len zástupcovia Vodohospodárskej výstavby, ale miestni hovoria, že chcú vysvetlenie priamo od ministerstva. Najsilnejší pocit, ktorý tam teraz prevláda, je pocit, že sa rozhoduje o nich bez nich.
Dalo by sa to opísať ako beznádej?
Nie, to určite nie. Pripravujú žaloby na Ústavný súd aj na Správny súd, pretože aj proces vyhlásenia významnej investície podľa nich neprebehol správne. S nimi to nikto ani neprerokoval. Minister prišiel, oznámil rozhodnutie a odišiel. Trvalo to možno dve minúty. Bola som tam osobne, pretože sme k tomu dávali odbornú pripomienku.
Ľudia teda nemajú pocit beznádeje. Skôr majú pocit nespravodlivosti. Navyše ide o región, kde je veľa voličov súčasnej koalície. Sú to bežní ľudia, ktorí hospodária, majú kone, sady alebo včely. Aj keď tam niektorí nebývajú trvalo, majú tam rodičovské domy a starajú sa o pozemky. Napríklad pán Lašák tam má rodičovský dom, ktorý si nedávno opravil. Často tam zaznieva otázka, ako je možné, že sa niečo také deje v dnešnej dobe.
Vyzerá to tak, že aj niektorí starostovia idú proti svojim vlastným občanom. Myslíte si, že v tom môže byť aj finančná motivácia?
Projekt sa priamo týka piatich obcí: Hriňová, Detvianska Huta, Cinobaňa, Látky a Málinec. Samotná lokalita je v katastri obce Látky. Pripomína mi to situáciu pri Slatinke. Látky ako obec sú vlastne za kopcom a priamo sa ich to netýka, ide skôr o menšiu časť komunity. Zo spomínaných piatich obcí sú za projekt iba dve, Látky a Málinec. Hriňová, Detvianska Huta a Cinobaňa sú proti.
Minister to však prezentuje inak. Zapojil širší mikroregión Podpoľania, kde je asi 17 obcí, aj také, ktoré sú desiatky kilometrov ďaleko a s Málincom nemajú nič spoločné. Keď som sa pýtala starostov, prečo podpísali memorandum, dozvedela som sa zaujímavú vec: niektorí sa boja, že im minister zastaví projekty. Ide o kanalizácie, vodovody alebo protipovodňové opatrenia, ktoré financuje ministerstvo životného prostredia.
Ak by starosta povedal, že memorandum nepodpíše, pretože je to nespravodlivé voči ľuďom z Čechánok, môže sa stať, že jeho obec nedostane peniaze na projekty. A v niektorých prípadoch sa to aj stalo. Napríklad Hriňová memorandum nepodpísala a minister následne vyhlásil, že obec už nič nedostane. Nemyslím si preto, že motiváciou bola vidina veľkých peňazí. Skôr to bol obyčajný strach z pomsty zo strany ministra.
Teraz sa vrátim k plánu. Sú v tej oblasti nejaké vzácne biotopy alebo chránené územia?
Nie, chránené územia tam nie sú. Čo sa týka biotopov, ide o typickú kultúrnu krajinu, teda krajinu, ktorá bola vždy využívaná ľuďmi. Zároveň sa tam nachádzajú fragmenty divočiny, ktoré sú veľmi pekne zachované. Práve štruktúra a mozaika tejto krajiny je cenná. Mnohé chránené a veľmi vzácne druhy rastlín sú napríklad viazané na lúky, ktoré musia byť spásané alebo kosené. Na Slovensku o ne prichádzame, pretože dnes sa takto krajina obhospodaruje už len málokde.
Nie je tam prales ani niečo podobné, hoci sa tam nachádzajú aj divoké lesné časti a naozaj nádherné obrovské buky, aké som inde nevidela. Ide teda o mozaiku spoločenstiev, ktoré potrebujú aj ľudskú činnosť, napríklad lúčne spoločenstvá. Veľmi pekná je aj pramenná oblasť Smolnej a Chocholnej.
Sú to potoky, ktoré sa vlievajú do Ipľa. Nachádzajú sa tam krásne mokrade a rašeliniská. Táto oblasť nie je detailne preskúmaná z hľadiska výskytu konkrétnych druhov rastlín a živočíchov, ale je prakticky isté, že sa tam nachádzajú chránené druhy. Už keď človek prechádza rašeliniskom, vidí, že ide o vzácne druhy, ktoré by inde mali len malú šancu prežiť.
Moja ďalšia otázka sa trochu vracia k tomu, čo ste už načrtli. Na Podpoľaní sa organizovalo viacero protestov, napríklad aj ten 40-kilometrový pochod, ktorý ste spomínali. Ľudia tým dali jasne najavo svoj názor, najmä keď sa s nimi nikto nechcel stretnúť. Mal by podľa vás takto vyzerať celý proces? Máme sa pripraviť na to, že takto sa budú veci robiť? Ako to vnímate?
Všeobecné trendy, bohužiaľ, naznačujú, že ochota diskutovať, konfrontovať názory a argumentovať faktami sa zmenšuje. V minulosti existovali rôzne konzultácie, okrúhle stoly alebo ministerskí úradníci chodili vysvetľovať miestnym komunitám či samosprávam, čo sa ide robiť, prečo sa to ide robiť a prečo je to potrebné.
Mám však pocit, že dnes začína prevládať móda silových rozhodnutí presadzovaných bez diskusie. Možno je to aj dobou, v ktorej žijeme. Keď politici vidia, že podobné rozhodnutia sa dejú inde vo svete, môžu nadobudnúť pocit, že ich nikto nebude kritizovať.
Povedia si, že miestni ľudia aj tak nič nezmôžu a jednoducho ich prevalcujú. Myslím si však, že ľudia sa za roky demokracie naučili postaviť sa za svoje práva a požadujú odpovede. Pred rokom 1989 by možno sklonili hlavu a povedali by si, že nemajú na výber.
Ľudia sa kedysi mohli báť, že prídu o zamestnanie alebo že ich deti nebudú môcť študovať. Dnes sa však ľudia častejšie ozvú. Aj keď sa stále stáva, že odborníci sa neozvú. Veľmi s tým bojujeme, pretože mnohí vodohospodári alebo akademici sa boja, že prídu o granty alebo o zamestnanie. To sa dnes naozaj deje. Miestni ľudia sa však v tomto smere neboja.
Je to však tragédia, pretože politici si neuvedomujú, že ak budú riešenia presadzovať silou, ľudia ich neprijmú. A keď príde najbližšia príležitosť, všetko, čo do toho politici investovali, môže skončiť. Minister Taraba tomu venuje roky práce a zapája množstvo odborníkov z rôznych úradov, z Výskumného ústavu vodného hospodárstva aj z Vodohospodárskej výstavby. Keď však už nebude ministrom, ktorýkoľvek ďalší minister to môže zastaviť, napríklad preto, že projekt nie je finančne krytý.
Je mi ľúto aj tých odborníkov, ktorí projekt modelujú a počítajú. Mnohých z nich poznám a nie sú to žiadni egomaniaci, ako ich niekedy ľudia označujú. Sú to múdri ľudia, ktorí dostanú úlohu a riešia ju ako matematický problém. Modelujú, počítajú rovnice a hľadajú riešenia. Keby však pracovali na projektoch, ktoré sú naozaj užitočné, myslím si, že by z toho spoločnosť získala oveľa viac než z presadzovania takýchto stavieb.
Čo by ste povedali na vyhlásenie ministra Tarabu, že elektráreň Málinec spraví z Podpoľania jeden z najbohatších kútov krajiny?
Stačí ísť na Čierny Váh a pozrieť sa, ako funguje prečerpávacia elektráreň. Areál je ohradený a nedá sa tam kúpať ani rekreovať pri samotnej stavbe. Dávalo by mi to zmysel iba v prípade, že by sa tam už nepočítalo s pitnou vodou. Ak by sa tá nádrž preklasifikovala a nebola by zdrojom pitnej vody, potom by sa okolie dolnej nádrže dalo využiť na rekreáciu.
Dnes je však prísne chránené, pretože všetko by mohlo skončiť v nádrži s pitnou vodou. Ak by to nebola pitná voda, viem si predstaviť, že by tam vznikla rekreačná oblasť, hotely alebo turistická infraštruktúra. Ale s pitnou vodou to podľa mňa nejde dokopy. Možno sa tým vraciam k tomu, čo som hovorila už na začiatku. Neviem, kto radí ministrovi, alebo či si to zle vyhodnotili, ale takýto spôsob komunikácie podľa mňa nie je šťastný.
Myslíte si, že sa Málinec ešte podarí zachrániť? Dá sa toto rozhodnutie zvrátiť? Je možné, že keď sa projekt začne rozbiehať, táto vláda už nebude pri moci.
Zatiaľ jediné rozhodnutie je to, že ide o významnú investíciu. To má veľmi zásadný dosah na miestnych ľudí a na ich možnosti využívať svoj majetok a nehnuteľnosti. Čo sa však týka samotnej realizácie, zásadné rozhodnutia ešte nepadli. Nemáme napríklad štúdiu realizovateľnosti, ktorá by mala byť prvým krokom.
Mala by ukázať, či je projekt vôbec technicky a priestorovo uskutočniteľný. Predpokladám, že nejaké výsledky už asi majú, pretože si neviem predstaviť, že by projekt tlačili ďalej, keby im úplne nevychádzal. Aj keď v dnešnej dobe je možné všetko. Nemáme ani posúdenie vplyvov na životné prostredie. Projekt je v rozpore s územným plánom obcí aj regiónu, pričom územný plán je základným podkladom pre rozhodnutie, či sa na danom mieste vôbec môže stavať priehrada. Je to tiež v rozpore so strategickými dokumentmi. Neviem si predstaviť, ako by chceli dodržať harmonogram, podľa ktorého by sa okolo roku 2030 mala začať výstavba. Považujem to za veľmi rizikové a osobne to vnímam ako nešťastné rozhodovanie o veľkom infraštruktúrnom projekte.
Existuje aj Medzinárodná komisia pre výstavbu veľkých priehrad (ICOLD). Na Slovensku máme Slovenský priehradný výbor, ktorý je jej členom. Na ich stránke sa dajú nájsť detailné informácie o priehradách, od výšky až po konštrukciu priehradného telesa. Táto organizácia má aj metodiky, ako by sa mali takéto projekty presadzovať. Patrí k nim komunikácia s miestnymi komunitami, vysvetľovanie vplyvov a otvorená diskusia.
Aj z tohto pohľadu je súčasný postup problematický. Ak by bola prečerpávacia elektráreň naozaj nevyhnutná, postupovalo by sa vedeckým a transparentným spôsobom. Predložili by sa argumenty a vysvetlilo by sa miestnym ľuďom, prečo musí ich čiastočný záujem ustúpiť verejnému záujmu. Keď sa to takto nerobí, môže to znamenať, že tie argumenty jednoducho neexistujú, alebo sa nad tým nikto poriadne nezamyslel.
Keď sa vrátim k Slatinke, veľa starších ľudí mi hovorilo, že by z dediny odišli, keby im niekto jasne vysvetlil, že je to potrebné. Tak ako pani Beňová odišla z Málinca, pretože vedela, že ide o pitnú vodu. Bolo to pre ňu veľmi bolestivé, ale prijala to ako väčšie dobro. Myslím si, že aj dnešní ľudia by boli schopní prijať podobné rozhodnutie. Nie sú fanatici, ktorí by za každú cenu stáli vo svojich domoch do poslednej chvíle. Problém je, že im nikto ani nepovedal, čo by tým väčším dobrom vlastne malo byť.
Áno, môže to byť aj demotivujúce, keď vidia, ako skončili podobné projekty v minulosti. Ľudia sa vysťahovali a nakoniec sa nič nestalo.
Presne tak. A zároveň vidia aj Málinec, odkiaľ museli ľudia odísť kvôli pitnej vode. A teraz sa im zrazu hovorí, že tá pitná voda vlastne ani nebola taká dôležitá. Je to dosť neuveriteľné.
Budúcnosť projektu je stále otvorená
Hoci vláda už projekt zaradila medzi významné investície, samotná výstavba elektrárne zatiaľ nie je istá. Projekt ešte musí prejsť viacerými kľúčovými krokmi, medzi ktoré patrí napríklad vypracovanie štúdie realizovateľnosti, posúdenie vplyvov na životné prostredie či zosúladenie s územnými plánmi dotknutých samospráv.
Práve tieto procesy môžu podľa kritikov ukázať, či je projekt technicky uskutočniteľný, ekonomicky zmysluplný a aké dosahy by mal na región Podpoľania aj na miestnych obyvateľov. V hre je pritom nielen energetika a veľká infraštruktúrna investícia, ale aj otázka, ako sa na Slovensku rozhoduje o projektoch, ktoré môžu zásadne ovplyvniť životy ľudí v konkrétnych regiónoch.
Nahlásiť chybu v článku