Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)

Slatinka je plná príbehov obyčajných ľudí a neobyčajných úradných postupov.

V 50. rokoch tu žili asi tri stovky obyvateľov. Potom prišlo rozhodnutie, ktoré navždy zmenilo ich životy. Nová vodná nádrž mala Slatinku navždy pochovať pod vodou. Po viac ako šesťdesiatich rokoch sa tak ale stále nestalo. Niektorí sa do svojich domov po štátnom vyvlastnení už nikdy nevrátili, iní zas Slatinku napriek nátlaku nikdy ani neopustili.

Neďaleko za Zvolenom schádzame v ostrej odbočke z hlavnej cesty smerujúcej do Lučenca. Kto prehliadne malú tabuľu so smerovníkom, cestu do Slatinky si na hlavnom ťahu zrejme ani nevšimne. Za železničným priecestím však už cestu lemujú mladé vysadené stromčeky – prvé známky toho, že Slatinku sa napriek desaťročia trvajúcim snahám vymazať z mapy nepodarilo.

Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)

Šesť desaťročí útlaku

Po prvýkrát sa o to pokúsili v roku 1954. V Štátnom vodohospodárskom pláne Československej republiky sa objavil projekt vodného diela Slatinka, ktoré malo zatopiť 12 kilometrov dlhé údolie rovnomennej rieky, ako aj po nej pomenovanú obec. O dva roky neskôr bola Slatinka vyhlásená za zánikovú obec a úrady zakázali výstavbu nových domov. V tom čase tu žili asi tri stovky obyvateľov a len pár kilometrov od ich domovov vznikala Môťová – vyrovnávacia nádrž, ktorá mala byť súčasťou vodného diela Slatinka.

Projekt vodného diela Slatinka, foto: Vodohospodárska výstavba

Prešli dve desaťročia a zániková obec pomaly vymierala. Zákaz výstavby vyhnal mladých, ktorí sa roztrúsili do susedných obcí a miest. Na začiatku 70. rokov však napriek tomu v Slatinke žilo viac ako 270 obyvateľov. Potom však bola obnovená ešte tvrdšia verzia stavebnej uzávery, ktorá zakazovala opravovanie a modernizáciu domov. Slatinku sa z máp formálne podarilo vymazať v polovici 80. rokov, kedy bola pričlenená k Zvolenskej Slatine. V tom čase tu žilo už len okolo 180 ľudí. V rovnakom roku začali vo Veľkých Kozmálovcoch s výstavbou nárazovej nádrže. Na zozname tak ostala už len posledná – akumulačná, ktorá mala Slatinku navždy pochovať pod vodou.

Archívne fotografie, foto: Združenie Slatinka
Archívne fotografie, foto: Združenie Slatinka

Na prelome 80. a 90. rokov 20. storočia sa pre obyvateľov Slatinky rozpútava byrokratické peklo. Ich pozemky sú vykupované a vyvlastňované, niektoré ostávajú naveky nevysporiadané. Na iných parcelách zas dodnes domy vlastní štát, ktorý však často nie je vlastníkom pozemkov, na ktorých stoja a záhrad, ktoré ich obklopujú.

V roku 1989 je príprava výstavby akumulačnej nádrže Slatinka zastavená z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Na prelome tisíročí napriek tomu obyvateľov Slatinky vysťahovali.

Našli sa ale aj takí, ktorí svoje rodné domy napriek havarijnému stavu a nátlaku úradov nikdy neopustili. Posledný takýto obyvateľ Slatinky zomrel pred štyrmi rokmi. „Domorodcov“ tak už niet, namiesto toho má však Slatinka niekoľko nových rodín s deťmi, ktoré iný domov, ako ten čakajúci na potopu, nepoznajú.

Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)
Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)

V posledných troch desaťročiach sa projekt neustále obnovuje, padajú nové rozhodnutia, úrady vypracovávajú posúdenia. Spor je jednoduchý: štát chce nádrž, ľudia konečne pokoj. Na vodné dielo nie sú peniaze, dávno neplatia ani dôvody, prečo mala byť vlastne vybudovaná. Kým v 50. rokoch mala slúžiť pre potreby priemyslu, dnes sa vodohospodári oháňajú klimatickou zmenou a potrebou akumulácie vody pre obdobia sucha.

Kedy a či vlastne bude stavba akumulačnej nádrže Slatinka realizovaná, nie je dodnes jasné.

„K ďalšiemu posunu môže prísť až po splnení všetkých náležitostí,  po získaní územného rozhodnutia a stavebného povolenia. Čo nepredpokladáme, že je otázkou najbližších dní,“ odpovedala Vodohospodárska výstavba, ktorá má VD Slatinka na starosti na našu otázku o aktuálnom stave projektu.

Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)

Takmer ju zachránili

V niekdajšej obci, ktorá už šesť desaťročí čaká na zatopenie, sa stretávame s Martinou Paulíkovou. Pôsobí v Združení Slatinka, ktoré vzniklo ešte v roku 1993 ako reakcia občanov v období, kedy projekt vodného diela znovu ožíval. Slatinku sa im takmer podarilo zachrániť. Apelovaním na Ministerstvo životného prostredia sa združeniu podarilo vytýčiť chránené územia so vzácnymi biotopmi, ktoré možno nájsť v údolí rieky. Po ich zapísaní do sústavy chránených území európskeho významu Natura 2000 by vodohospodárom stavbu vodného diela poriadne skomplikovali. Ako však vraví Martina, „vodári a ochranári“ sedia spoločne na jednom ministerstve a návrh chránených území musel „niekto zhora“ na poslednú chvíľu zastaviť.

Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)

Bez osvetlenia aj odhŕňania snehu

V Slatinke dnes žije celoročne viac ako 20 ľudí, ďalší miestne domy využívajú na rekreáciu. Žijú tu nové rodiny, deti, ktoré sa v Slatinke narodili, nájomníci z okolitých miest a obcí, ale aj potomkovia pôvodných obyvateľov. S jedným z nich sa stretávame na dvore jeho rodičovského domu. Narodila sa tu jeho mama aj stará mama, po vysťahovaní sa do naťahovania s úradmi pustil on sám. Rodičia ani starí rodičia po desaťročiach útlaku už na boj s úradmi nemali energiu.

Život v Slatinke má svoje obmedzenia aj výhody, neraz obmedzenia, ktoré miestni koniec-koncov považujú za výhodné. Ľudo vraví, že by bol najradšej, keby na hlavnú cestu smerujúcu zo Slatinky nemusel ani vychádzať. Napriek tomu, musí zájsť autom do mesta na nákup, robí tak ale len raz mesačne. Autobus do Slatinky nechodí, pešo je to do najbližšej krčmy, kostola či potravín o čosi viac ako 2 kilometre.

Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)
Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)

Horšie je to počas zimy. Zvolenská Slatina ešte donedávna posielala odhŕňače snehu len na začiatok Slatinky. Celú ulicu si potom domáci museli odhádzať svojpomocne. Posledné dva roky im však obec pomôže aj tam. Napospas snehovej nádielke ostávajú len tí, ktorí žijú v domoch za riekou. Cez starý most sa totiž ťažká technika nedostane a problémy môžu mať aj väčšie osobné automobily.

Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)

Domácim v mnohom pomáha aj Združenie Slatinka. Ľudo spomína, že to nebolo tak dávno, kedy počas dlhých a tmavých nocí nedovidel ani na susedný dom. Dnes však už Slatinka má aj verejné osvetlenie, ktoré však nezabezpečila Zvolenská Slatina, ktorej je Slatinka súčasťou, ale samotné Združenie.

V bývalej škole zriadili aj knižnicu a pravidelne organizujú rôzne podujatia, vrátane stretnutia pôvodných obyvateľov Slatinky. Mnohí sa vraj po vysťahovaní domov nikdy nevrátili. Stratu domova nesú aj ich potomkovia dodnes veľmi ťažko.

Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)
Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)

Spoločne s Martinou Paulíkovou navštevujeme aj dôchodcu Karola. Narodil sa na Orave, žil v Banskej Bystrici a do Slatinky sa prisťahoval pred viac ako 10 rokmi. Žije v dome na hornom konci dediny ako nájomník s písomným povolením pôvodnej majiteľky v časti, ktorú domáci nazývajú „Bystrický koniec“. Auto nemá, pre všetko potrebné si zájde pešo buď do 2 kilometre vzdialenej Zvolenskej Slatiny alebo prejde ešte raz takú vzdialenosť do Zvolena.

Spomína aj na temnejšie obdobie Slatinky. Ani zabudnutú obec čakajúcu na výstavbu vodného diela neobišli vandalizmus a kriminalita. Vykrádačky domov v časoch, keď o pouličnom osvetlení mohli miestni iba snívať, mali podľa domácich na svedomí obyvatelia neďalekej osady. Karolovmu susedovi zobrali pred rokmi aj dve kozy. Do neďalekej osady sa teda vybrali viacerí obyvatelia Slatinky takpovediac na vlastnú päsť. Na druhý deň sa už kozy pásli opäť na priedomí a postupne skončili aj vykrádačky domov. Od posledného incidentu prešli už dlhé roky.

Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)
Foto: Lukáš Mužla (interez.sk)

Pri odchode zo Slatinky míňame aj niekdajšiu požiarnu zbrojnicu. Pri otvorených dverách práve skupina chlapov sťahuje z kože streleného diviaka. Pozdravia sa a Martina nám s úsmevom hovorí, že Slatinka je snáď jediným miestom na Slovensku, kde poľovníci a ochranári spolupracujú. V sále zriadenej rovno oproti požiarnej zbrojnici si zrejme už čoskoro spravia veľkú hostinu.

Slatinka je dnes plná kontrastov. Na prvý pohľad pokojné miesto, kde akoby zastal čas, za závojom ukrýva desaťročia stále nekončiaceho boja o vlastnú existenciu. Na Martine aj Ľudovi je badať, že sú bojom s úradmi vyčerpaní, no odhodlaní v ňom naďalej pokračovať do momentu, kým nebude projekt vodného diela zrušený a Slatinka zachránená. Alebo kým sa Slatinka nepridá k Slanici, Hámrom, Lavkovu, Riečnici, Podvažiu, Čermiciam, Vyšným Dechtárom, Starine a mnohým ďalším, ktoré pochovali vodohospodárske projekty z druhej polovice 20. storočia.

0
Uložiť článok
Komentovať ( 0 )