Slovensko zažíva netradičnú formu občianskeho odporu. Kriedové odkazy na chodníkoch, ktoré sa objavili po policajnom zásahu voči mladému študentovi, sa stali tichým, no mimoriadne silným symbolom nesúhlasu s tým, ako vláda narába s kritikou.
Kým polícia riešila nápis na chodníku, stovky ľudí po celej krajine začali kresliť vlastné odkazy. Kriedová revolúcia tak získala podobu spontánneho hnutia, ktoré ukazuje, že občania už nemajú chuť mlčať pri prejavoch mocenského zastrašovania.
Najvýraznejší je však hlas mladých. Študenti odchádzajúci z prednášky, kde vystupoval premiér, vyjadrenia solidarity so študentom Murom aj otvorené diskusie na školách ukazujú, že mladá generácia si veľmi dobre uvedomuje, čo znamená sloboda prejavu. A čo všetko ju môže ohrozovať.
Aby sme sa na tieto udalosti pozreli z pohľadu niekoho, kto sa ľudským právam venuje dlhé roky a rozumie kontextu autoritárskych tendencií, oslovili sme Petra Weisenbachera, PhD. Je výkonným riaditeľom Inštitútu ľudských práv, bývalým predsedom Amnesty International Slovensko a spoluzakladateľom Dúhového pochodu Pride Bratislava.
V rozhovore vysvetľuje, prečo považuje kriedovú revolúciu za zdravý občiansky reflex, čo podľa neho symbolizuje čin študenta Mura a prečo je reakcia štátu neprimeraná. Otvorene hovorí aj o tom, aké miesto majú mladí ľudia v obrane demokracie, ako číta výroky premiéra o Nežnej revolúcii a čo si myslí o snahách meniť volebný systém. Upozorňuje na riziká, ktoré vidí v správaní vlády, a pomenúva, prečo môže byť nasledujúce obdobie pre Slovensko kľúčové.
Ako vnímate tzv. kriedovú revolúciu posledných dní?
Je to zdravý prejav demokracie. Adekvátna odpoveď občanov a občianok na neakceptovateľné zneužitie polície na šikanovanie mladého študenta s jasným cieľom zastrašiť a odradiť iných ľudí od kritiky vlády a najmä jej predsedu. Slovo revolúcia je ale, myslím, prisilné. Dúfajme, že tieto aktivity nebudú len krátkodobé, ale pretrvajú v nejakej forme ako odpor voči podobným antidemokratickým a autoritárskym praktikám, ktoré, obávam sa, sa objavia aj v budúcnosti, či už s kriedou alebo inak.
Určite sledujete aj príbeh študenta Mura. Čo pre vás jeho skutky symbolizujú?
Napriek tomu, že nesúhlasím s používaním vulgarizmov vo verejnom priestore, jeho čin vítam. Správanie premiéra Fica a viacerých členov jeho vlády ako aj koalície ako celku, myslím, už prekročilo hranice toho, čo by sme víťazom demokratických volieb mali tolerovať.
Je to forma nenásilného protestu a o to nepochopiteľnejšia je podľa mňa reakcia časti spoločnosti, ktorá mladého študenta odsudzuje. Pritom samotný Fico urážky a osobné útoky opakovane používal a ako verejne činná osoba je povinný, podľa rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, zniesť zvýšenú mieru kritiky ako bežné osoby.
Čo by ste odkázali študentom, ktorí prejavili svoj názor tým, že odišli z prednášky, na ktorej rečnil premiér Fico?
V prvom rade by som sa im chcel poďakovať. Myslím si, že s ľuďmi ako je Robert Fico, nemá najmenší význam diskutovať. Naopak si myslím, že ľuďom, ktorí aktívne obhajujú vojnové zločiny proti našej susednej krajine, šíria nenávisť a snažia sa o porušovanie ľudských práv, by sme nemali ani ruku podať. Koniec-koncov aj na tento prístup máme precedens od jedného študenta.
Takisto spôsob, ktorý študenti a študentky zvolili, považujem za vhodný a na rozdiel od nápisov na chodníku pred popradským gymnáziom im nikto nemôže vyčítať neslušné správanie. Robert Fico je v zmysle ústavy a ďalšej platnej legislatívy predsedom vlády, to však nikomu nedáva povinnosť sa s ním stretávať, na takom stretnutí mlčať, alebo ho donekonečna počúvať.
Je myslím príznačné, že prázdne miesta po študentoch zaujali osoby dovezené stranou Smer, ktoré študentmi vôbec neboli. Ukazuje to na klesajúcu podporu koalície a najmä osoby Roberta Fica. Do volebných miestností však komparzistov už ale navoziť nebude vedieť.
V piatok z úst premiéra zaznel aj výrok, že Nežná revolúcia bola komunistický puč. Čo by ste mu na to povedali?
V prvom rade musím empaticky vyjadriť obavy o mentálne zdravie pána Fica. Nemusíme s ním súhlasiť, ale je to ľudská bytosť a mám pocit, že jeho nepredvídateľné správanie začína pripomínať bývalého amerického prezidenta Bidena, ktorý mal ku koncu svojho mandátu problém spoznať vlastného syna.
Toto vyjadrenie nedáva žiaden zmysel, Robert Fico bol totiž v tej dobe komunistom a nie iba rádovým, bol napojený na vysokopostavené osoby v rámci komunistickej diktatúry. Snaží sa nám teda povedať, že ten puč spáchal on s kamarátmi a chváli sa? Alebo chce tvrdiť, že disidenti, chartisti, ochranári a kresťanskí aktivisti, ktorí tzv. Nežnú revolúciu viedli, boli vlastne v skryte duše komunisti? Naznačuje, že komunisti sú zlí a ublížili Slovensku? Prečo potom sám dlhodobo komunistom bol a dodnes sa za to neospravedlnil?
Čo dnes znamená hlas mladých a ako podľa vás môže ovplyvniť dianie na Slovensku?
Činy mladých ľudí boli vo všetkých zásadných zmenách v modernej histórii našej krajiny aj širšieho regiónu kľúčové. Bez mladých by nepadla totalita v roku 1989 ani by nebol porazený Vladimír Mečiar v roku 1998. Mladí majú obvykle viac času, energie a možností verejne sa angažovať ako ľudia, ktorí musia pracovať, aby uživili rodinu, platili hypotéku a tak ďalej.
Samozrejme, neznamená to, že stredná a staršia generácia by mala alibisticky všetko zvaľovať na mladých. Stav, v ktorom dnes Slovensko je, je aj dôsledkom zlých rozhodnutí alebo pasivity týchto generácii. Som však optimistický v tom, že na protivládnych protestoch od nechválne známej návštevy Roberta Fica u Vladimíra Putina sú hojne zastúpené všetky generácie.
Smer v pondelok zvolal vlastnú akciu, ktorej názov 17. november označili ako Deň rešpektu k inému názoru. Máte pocit, že premiér je ten, kto rešpektuje iný názor a práva občanov neagresívne ho vyjadriť?
Považujem to za prejav cynizmu a hlbokého disrešpektu ako voči iným názorom, tak aj voči občanom a občiankam SR. Napriek tomu, že všetky naše doterajšie vlády mali problém s rešpektovaním iných názorov, ako boli ich vlastné, tie, ktoré viedol Robert Fico, jednoznačne víťazia.
Nechcem na tomto mieste opakovať všetky urážky, ktoré zazneli z úst premiéra Fica alebo jeho blízkych spolupracovníkov, máme to, žiaľ, všetci ešte v pamäti. Rovnako netreba loviť hlboko v spomienkach na útoky voči novinárom, aktivistom a mimovládnym organizáciám, ale dokonca aj voči odborárom a právnikom, ktorí si dovolili verejne povedať iný názor.
Čo si myslíte o tom, ako sa niektoré veci udiali? Napríklad minister Šutaj Eštok mal vyhlásenie k Nežnej revolúcii, sviatku slobody a demokracie a dal ho bez otázok. Prípadne na akciu Smeru mohli prísť len ľudia s pozvánkami, aj keď malo ísť o rešpektovanie iného názoru. Vnímate to ako problém?
Minister Šutaj Eštok je ústavný činiteľ. Člen vlády je podľa môjho názoru povinný odpovedať na novinárske otázky. Ak mu to spôsobuje problémy, môže odstúpiť, koniec-koncov nikto ho nenútil ani kandidovať, ani sa stať ministrom. Ak si strana Smer alebo ktokoľvek iný spraví súkromnú akciu, tak je legitímne, že si vyberajú, koho vpustia dnu.
Samozrejme, ak to nie je za verejné peniaze alebo pod hlavičkou, povedzme úradu vlády. My zasa máme právo si o takejto akcii a ľuďoch, ktorí ju organizujú, myslieť, čo chceme. Ja si napríklad myslím, že sa musia takto skrývať, lebo sa boja a sami veľmi dobre vedia, že sa majú koho báť a aj prečo.
Fico chce presadiť zmenu volebného systému, spomínal to aj včera. Na debate v piatok vyzdvihoval napríklad komunistické režimy. Nie je to prvýkrát, keď sme niečo podobné počuli. Máme mať ako spoločnosť obavy?
Robert Fico ako všetci politici svojimi výrokmi testuje reakciu verejnosti a hranice toho, čo si môže dovoliť. Predpokladám, že to bude tak aj v tomto prípade a nemyslím, že chce zajtra zaviesť diktatúru. Druhá vec je, že takéto vyjadrenia sú už za všetkými hranicami vkusu a slušného správanie.
Človek, ktorý sa dostal k moci v rámci demokratickej súťaže a takúto pozíciu zneužíva na propagáciu antidemokratických praktík, nepatrí ani do parlamentu a určite nie do vlády. Je to, myslím, jasná odpoveď všetkým, ktorí zvažujú, či by mu ešte dali svoj hlas, alebo s ním nejako spolupracovali.
Robert Fico sa podľa všetkého slobodne rozhodol, že nechce rešpektovať demokratické pravidlá, že nechce byť demokratickým politikom a podľa toho by sme sa mali zariadiť. Áno, je to znepokojivé a mali by sme sa pripraviť, že možno bude potrebné vyjsť do ulíc znova a znova, ak si chceme slobodu udržať. V tomto zmysle by nám mohlo byť vzorom Srbsko, kde protestujúci voči autoritárskemu prezidentovi Vučičovi neprestávajú v tlaku ani viac ako rok od vypuknutia protestov.
Slová Petra Weisenbachera, PhD. ukazujú, že to, čo v posledných dňoch sledujeme, nie je len jednorazová reakcia na jeden prešľap moci. Ide o širšie uvedomenie si toho, že demokracia môže slabnúť nenápadne a postupne.
A práve občiansky odpor, kritické myslenie a hlas mladých sú podľa neho tým, čo môže tento trend zastaviť. Kriedová revolúcia tak nie je len o kriedach, ale o tom, že ľudia na Slovensku ešte stále vedia, kde sú hranice slobody, a sú pripravení ich brániť.
Nahlásiť chybu v článku