Filmový svet v slzách: Vo veku 97 rokov zomrel oscarový umelec, zanechal za sebou množstvo skvelých snímok

Nemecko-francúzsky dokumentarista a herec Marcel Ophüls, známy dokumentárnymi filmami ako „Ľútosť a súcit“ (1969) a „Hotel: Konečná stanica“ (1988), zomrel vo veku 97 rokov, informuje TASR podľa správy tlačovej agentúry AFP.

Slávny dokumentarista a herec

Oscarový režisér vo svojich filmoch zničil mýtus o tom, že Francúzsko sa počas druhej svetovej vojny postavilo na odpor nacistickým okupantom. Ophüls, ktorý bol synom slávneho nemeckého režiséra Maxa Ophülsa, „zomrel pokojne 24. mája“, uviedol vo vyhlásení jeho vnuk Andreas-Benjamin Seyfert.

Ophüls otriasol Francúzskom filmom „Ľútosť a súcit“ o okupovanom francúzskom provinčnom meste Clermont-Ferrand počas kolaborantského vichystického režimu. Film zbúral jeden z najznámejších mýtov v krajine – že Francúzsko a Francúzi vždy kládli odpor Nemcom -, a bol zakázaný vo francúzskej verejnoprávnej televízii až do roku 1981.

Prostredníctvom skladačky rozhovorov a kroník sa ukázalo, ako bola kolaborácia s nacistami rozšírená – od obyčajného holiča až po najvyššie spoločenské kruhy. Ophüls však zdôrazňoval, že sa nesnažil hodnotiť Francúzsko, a len pracoval na televíznej objednávke.
Tento viac než štvorhodinový film prilákal do kín davy divákov v čase, keď sa dokumentárne filmy na veľkom plátne premietali len zriedka, a zasiahol celú generáciu.

Život umelca

Ophüls sa narodil ako Hans Marcel Oppenheimer 1. novembra 1927 vo Frankfurte nad Mohanom herečke Hilde Wallovej a režisérovi Maxovi Ophülsovi. Spolu so svojím otcom a filmovými režisérmi Billym Wilderom a Fritzom Langom utiekli do Francúzska a v roku 1941 sa dostal cez Pyreneje do Spojených štátov.

Vyrastal v Hollywoode a v roku 1946 slúžil ako vojenský pridelenec v Japonsku. Po návrate do Francúzska v roku 1950 začínal ako asistent réžie a v roku 1955 pracoval na poslednom filme svojho otca „Lola Montes“.

V roku 1963 sa neúspešne pustil do hraného filmu „Banánová šupka“ s hviezdnym duom Jean-Paul Belmondo a Jeanne Moreauová. Po tom, ako ho najala francúzska verejnoprávna televízia, sa začal venovať dokumentárnym filmom.

Snímka „Hotel Terminus – The Life and Times of Klaus Barbie“ mu v roku 1989 priniesla Oscara za najlepší dokumentárny film. Jeho ďalší dokument „The Troubles We’ve Seen“ z roku 1994 o vojnovom spravodajstve v Bosne bol však neúspechom.

Niekoľko rokov potom strávil v južnom Francúzsku a nepracoval. Jeho návrat s cestopisným filmom „Un voyageur“ v roku 2013 zaplnil kinosály na filmovom festivale v Cannes.

Pozri aj:

Kriminálny psychológ o mafii: Bosovia majú charizmu, nerešpektujú však pravidlá spoločnosti, sú to sociopati