Travelistan: Dvaja Slováci si naplánovali 9 mesačnú cestu za 1 deň. Prešli tak 14 krajín v Ázii, Austráliu a Nový Zéland

Precestovali desiatky krajín a na Slovensko sa vracajú už s myšlienkou v hlave na ďalšie cestovanie. To je cestovateľské duo Travelistan – Marta Rajková a Martin Navrátil.

Ahoj Marta, spolu s Martinom stojíte za zaujímavým projektom Travelistan, ktorý má ľudí nielen inšpirovať, aby vycestovali, ale aj cestovateľom poskytnúť potrebné informácie. Kedy sa vám takáto myšlienka zrodila v hlave? A kam to s projektom chcete až dotiahnuť?

Myšlienka prišla asi pred rokom a pol. Chceli sme ísť cestovať na dlhšie a chceli sme mať popritom aj blog. Hlavný cieľ bol však ten, aby to nebolo len ukazovanie ľudom “aha, tu som bol”, ale aby sme poskytli ľuďom niečo užitočné a odovzdali im svoje skúsenosti. Cestovateľský portál Travelistan bude mať teraz 8. novembra jeden rok, ale vzhľadom na to máme toho už dosť za sebou. Jeden z cieľov je ten, aby ten portál aj zarábal.

Pamätáš si ešte, čo inšpirovalo teba cestovať?

Nemyslím si, že to bola jedna konkrétna vec alebo nejaký zlomový okamih. Vždy som túžila cestovať, aj svoje študijné pobyty som stále spájala s cudzími krajinami a túžila som aj po dlhodobejšej ceste – napríklad akou bola tá posledná 9-mesačná s Martinom. Ale ak mám spomenúť nejakú konkrétnu inšpiráciu, tak možno môjho brata, ktorý je starší a bol ako prvý z nás súrodencov v USA. Vtedy, ešte ako študentka, som si aj ja zaumienila, že tiež tam chcem ísť na celé leto a chcem si splniť sen – Grand Canyon, čo sa mi aj podarilo a potom sa tie sny už len rozrastali. Cestovanie je ako droga.

Čínsky múr
Travelistan

Na festivale Cestou necestou mávame z každého rožku trošku – backpackerov, stopárov, turistov, cestovateľov, pre ktorých je dobrodružstvo oveľa vyššia priorita ako hygiena, ale aj takých, ktorí si sem-tam doprajú luxus a pohodlie. Akým štýlom cestuješ ty?

Moja mama by povedala, že som dievča do voza aj do koča (úsmev). Myslím, že som naozaj tak trošku všetko aj pokiaľ ide o cestovanie. Napokon aj s Martinom cestujeme tak, že nie nevyhnutne najlacnejšie ani najdrahšie, ale skôr čo najrozumnejšie a najpraktickejšie. Počas 9 mesiacov sme napríklad využili lietadlo, ale aj stopovanie, boli sme natlačení v džípoch a v maršrutkách, cestovali sme spacími vlakmi aj sedadlovými celú noc a deň. Spali sme v stanoch týždeň bez sprchy, ale aj v pekných hoteloch. Musím však povedať, že neznášam kufre, takže ak cestujem, tak jedine s batohom. Som teda asi stále v kategórii backpacker.

Keď sa povie dlhodobé cestovanie, väčšina ľudí si predstaví, že dá výpoveď v práci a bude žiť z úspor. Ty však dokážeš zarábať aj na cestách. Aké je to byt digitálnym nomádom?

Nikdy som to práveže nechcela spraviť štýlom – dám výpoveď a žijem z úspor. Mojím snom bolo mať prácu, s ktorou viem zároveň cestovať. Je to veľké šťastie, ale zároveň je to veľmi náročné. Predstavte si, že cestujete celý deň niekam, trkocete sa, ste unavení, spotení. Normálny človek by si šiel oddýchnuť. Ja však myslím na deadline, musím zháňať internet, pracovať a popritom samozrejme riešiť spolu s Martinom našu webovú stránku. Baví ma to, ale nie je to ľahké. Pokiaľ ide o samotnú prácu „digitálneho nomáda“, ani tá sa nedá vždy robiť. Sú miesta, kde nie je vôbec internet, alebo mi to nedovoľuje harmonogram cestovania. Často navštevujeme aj menej známe miesta, a preto dopredu ani nevieme, ako to bude s internetom. Do niektorých krajín, najmä v Strednej Ázii, musíte navyše zadať pri vybavovaní víz presný dátum pobytu. Ak mi do toho príde zákazka, ja si pobyt už nemôžem predlžovať a teda prácu musím odmietnuť. To, čo robím, ma ale veľmi baví a som za to vďačná.

Travelistan – to je duo ty a Martin. Cestujete výlučne len spolu, alebo máte aj každý nejakú tú svoju vysnenú destináciu, kam ste sa vybrali bez partnera?

Travelistan má iba rok. Za ten čas sme cestovali spolu, iba teraz posledný mesiac sme sa rozdelili. Je to z pracovných dôvodov, keďže Martin išiel pracovne do Etiópie a ja som dostala príležitosť vycestovať na Zanzibar. Obaja však uprednostňujeme spoločné cestovanie a spolu sa najbližšie aj chystáme do Nórska.

Koľko krajín ste doteraz spolu navštívili?

Spolu iba okolo 19. Martin však má precestovaných vyše 150 krajín a ja zatiaľ okolo 40.

Kam by si sa ešte chcela vrátiť a kam ťa to už neťahá?

Určite sa chcem vrátiť do Mongolska, Nepálu a Austrálie. Menej ma to ťahá naspäť do Číny, Bangladéšu či Laosu. Neznamená to, že už nikdy viac, vôbec nie. Lenže napríklad taký Laos máme celkom dobre prejdený, a preto uprednostním teraz iné oblasti. Čína a či Bangladéš ma zase až tak nechytili za srdce. Miesta, kam sa chcem vrátiť, mali pre mňa ťažko vysvetliteľné čaro. Skrátka sa tam cítim príjemne a chcem to zažiť ešte raz. S Martinom už plánujeme na jar cestu do Nepálu, pravdepodobne pôjdeme aj trekovať. Treking v Himalájach totiž patril medzi to najlepšie, čo sme za 9 mesiacov zažili.

Austrália
Travelistan

Čo všetko ste stihli pobehať počas 9 mesiacov?

Cestu sme začali na Novom Zélande, potom sme boli asi 5 týždňov v Austrálii a odtiaľ sme išli do Ázie. Naším cieľom bolo ísť viac-menej po trase legendárnej hodvábnej cesty. Podarilo sa nám navštíviť 14 ázijských krajín (Filipíny, Malajziu, Bangladéš, Indiu, Nepál, Thajsko, Kambodžu, Laos, Čínu, Mongolsko, Rusko, Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan) a ak sa podarí, tak sa čoskoro na hodvábnu cestu vrátime a pridáme ďalšie krajiny.

Ako vyzerá také plánovanie dlhodobej cesty? A dá sa to vôbec naplánovať?

Možno to mnohých prekvapí, ale plán vznikol asi za jeden deň. Najmä vďaka Martinovým cestovateľským skúsenostiam, ale aj preto, lebo sme si naplánovali iba zbežný plán krajín a toho, čo chceme vidieť. Patrili do toho najmä niektoré sviatky a festivaly, napríklad Naadam v Mongolsku, čínsky nový rok a filipínsky festival v meste Iloilo. Ostatné sme plánovali cestou. Niektoré sviatky nám iba tak prišli do cesty, takže sme mali aj šťastie. Väčšinu víz sme tiež získavali cestou a ukázalo sa, že je to často aj jednoduchšie a lacnejšie, ako keby sme to vybavovali doma.

Ako vyzeral tvoj ruksak pred odchodom? A čo v ňom nikdy nesmie chýbať?

Mala som jeden veľký batoh a jeden príručný na laptop, nevyhnutnú drogériu a fotoaparát. Môj veľký batoh mal rôznu váhu – od 14 do 20 kíl, niekedy bol, priznávam, až priťažký. Ale človek sa učí aj na vlastných chybách a nabudúce by som jeho obsah ešte zredukovala. Na cestách mi nesmie chýbať laptom kvôli práci a fotkám, nejaká obľúbená mikina a jedny teplé ponožky, bez ktorých nezaspím (smiech).

Čím ťa tak zaujalo Mongolsko, že si sa mu rozhodla venovať prezentáciu na festivale?

Moje obľúbené krajiny sú obľúbenými hlavne preto, lebo sa v nich dobre cítim. Mongolsko som vnímala ako krajinu slobodných, hrdých ľudí s obrovskou láskou k tradíciám, ktoré aj praktizujú. Ja sama som milovníkom folklóru a páčilo sa mi, že v Mongolsku to nebolo nič patriace do minulosti, ale bolo to živé a prítomné medzi ľuďmi. Okrem toho mám veľmi rada kone, ktorých je v Mongolsku viac ako ľudí. Je to nádherný pohľad, ako sa kone voľne pasú na šírych zelených stepiach, sem-tam nejaké biele jurty, kopce, voľnosť. Svojou prírodou a ľuďmi sa – aspoň z môjho pohľadu – vyníma spomedzi ostatných krajín, ktoré som navštívila.

V zozname krajín, ktoré si navštívila, sú aj turisticky vyspelé ako USA či Austrália, ale aj africké či ázijské krajiny, kde nie sú na cudzincov ešte veľmi zvyknutí. V čom bol pre teba najväčší rozdiel pri cestovaní v tak odlišných svetoch?

V prvom rade v západných krajinách nemám nijakú jazykovú bariéru. Na druhej strane práve tá robí cestovanie v Ázii či Afrike zábavnejším. V západných krajinách (kam rátam aj Austráliu či Nový Zéland kvôli sociálono-ekonomickej a právno-politickej situácii) všetko v zásade klape, nemusíte riešiť toľko zádrheľov, veci ako pravidelná doprava či rovnaké ceny sú normálne. V Afrike či Ázii človek viac vystúpi zo svojej komfortnej zóny, viac sa musí prispôsobovať. Najväčšie pozitívum afrických a ázijských krajín oproti západu je ten, že sa ľahšie dostanete do styku s miestnym obyvateľstvom, viac sa naučíte o ich živote, pretože sú často oni sami zvedaví na vás. V západných krajinách tomu často bráni oveľa väčšia anonymita a stráženie si súkromia. Cestujem však rovnako rada kamkoľvek.

Aké výhody má podľa teba sólo cestovanie a v čom je zase lepšie cestovanie vo dvojici?

Sólo cestovanie má pre mňa stále väčšie čaro. Človek si musí všetko vybaviť sám, musí nabrať viac odvahy, musí byť aj pozornejší a opatrnejší. Potom, keď sa to vydarí, tak má aj väčší pocit zadosťučinenia a radosti. Je to dobrodružnejšie a viac sa mi vtedy prihovárajú miestni, čo mám veľmi rada. Na druhej strane, cestovanie vo dvojici je oveľa pohodlnejšie. Môžem viac fotiť, lebo sa nemusím sústrediť na každý organizačný detail a môžem sa aj viac venovať svojej online práci. Organizačné veci sa rozdelia, jeden vybaví to, druhý ono. Okrem toho, človek sa vo dvojici podelí so svojimi zážitkami, takže viem, že je tu minimálne jeden človek, ktorý chápe, aké je to super, čo práve prežívam.

Kazachstan
Travelistan

Radi búrame mýty o tom, že pre ženu je sólo cestovanie nebezpečné. Máš aj ty nejaké typy a inšpirácie pre budúce sólo cestovateľky?

Jasné, že mám! Ale zo skúsenosti viem, že ten, kto má v hlave zaryté, že cestovanie (napríklad aj pre ženu sólo cestovateľku) je nebezpečné, tak ho nič nepresvedčí. Mnohí ľudia sú takí. Ale pre ženy, ktoré sa chcú vybrať na cesty samé, mám veľa rád. Uvediem aspoň zopár. Treba byť milá, ale naučiť sa povedať nie. Byť razantná, ale nie drzá a nepríjemná. Raz v Indii na stanici nás trošku nespravodlivo chceli vyhodiť z čakárne. Tak som sa ohradila a rázne vysvetlila červenému baretovi, že nikam nejdeme. Celá miestnosť stíchla a červený baret so sklopenými ušami odišiel. Martin sa na tom dodnes baví a pripomína mi, ako som ho poslala preč. Dievčatá by sa okrem toho nemali správať výstredne. Často to žiaľ vidím najmä na obliekaní. Moja rada je obliekať sa pekne, ale nie vyzývavo. A tiež nebáť sa, ale byť opatrná. Dvakrát sa spýtať, ak nerozumiem a nechodiť niekam, z čoho nemám dobrý pocit. Aj keby to bolo v skutočnosti v poriadku, nenúťte sa do niečoho, do čoho sa vám nechce. Dôležité je aj dobre si strážiť veci. Mať praktické oblečenie a praktické tašky. Ja napríklad veľmi rada nosím malú tašku pripnutú okolo pása. Mám tak všetky dôležité a potrebné veci vždy pod dohľadom a po ruke.

Iný kraj, iný mrav, iná kultúra, iná legislatíva… zažila si už aj nejaké kultúrne trapasy, nedorozumenia a iné, teraz už vtipné, situácie?

Ako prvá mi napadla Čína. Číňania nevedia po anglicky takmer nič, ak nerátam miesta ako Hong Kong, Shanghai, Macao či Peking. Keď som chcela toaletný papier, tak mi napríklad doniesli uterák a podobne. Raz v reštaurácii na juhu Číny sme chceli na večeru vajíčka so zeleninou a ryžu, ale nevedeli sme to povedať. Na zeleninu sme ukázali prstom, ale vajíčka sme nevideli, takže Martin začal napodobňovať sliepku ako znáša vajce. Čašníčka sa začala smiať, že sa skoro na zemi váľala a spýtala sa Martina, či potrebuje ísť na záchod. Keďže pantomíma nevyšla, ukazoval to isté ďalej. Na to sa nás spýtala, či chceme pivo. To sa smiala už celá reštaurácia, tak som nakoniec chytila pero a papier a nakreslila sliepku a vajce. Čašníčka od radosti vykríkla po anglicky „egg“! Tak som si aj tresla po čele, že tentoraz sme ich podcenili a mohli sme začať najprv po anglicky.

Aké je to byť vegetariánkou na cestách? Ako vyzerá tvoje každodenné zháňanie si niečoho dobrého pod zub?

V krajinách ako India, Bangladéš to nie je problém, vďaka ich náboženstvu a kultúre majú väčšinou bezmäsité jedlá, ktoré mi aj veľmi chutia. Takisto západné krajiny, kam rátam aj Austráliu a Nový Zéland, sú úplne bez problémov. Často nakupujem potraviny v potravinách, pokiaľ mám možnosť si to niekde uvariť. Ťažšie to je v krajinách ako Mongolsko, Rusko, Laos či Stredná Ázia, kde absolútne nerozumejú tomu, prečo nejem mäso. Vtedy sú dni, keď toho veru veľa nezjem, ale vynahradím si to ovocím, ktorého je najmä v juhovýchodnej Ázii veľa. V Rusku sú skvelé trhy so zeleninou, ovocím, syrmi a pečivom, ktoré zbožňujem. Ale do kariet mi hrá aj to, že celkovo nie som veľmi prieberčivá osoba a nevadí mi, keď musím jesť aj niekoľko dní to isté. Keď cestujem na kratšie obdobie, rada si so sebou pribalím do batohu nejakú raňajkovú zmes plnú vitamínov, ktorú stačí len zaliať horúcou vodou, pridať nejaké ovocie a o raňajky mám postarané aj v neprajných podmienkach.

Podľa čoho si vyberáš ďalšiu destináciu? A ak môžeš, prezradíš, kam sa chystáš nabudúce?

V decembri ideme do Nórska. Veľmi rada by som videla a odfotila polárnu žiaru. Malo to byť Martinove prekvapenie pre mňa, ale nevydržal to a vyzradil tajomstvo. A nemám nejaký špecifický systém v tom, kam práve idem. Cestujem tam, kam ma to skrátka vnútorne ťahá, alebo čo by som rada nafotila.

Keby si mala povedať jednu vec, ktorú ti cestovanie dalo a jednu, ktorú vzalo – ktoré by to boli?

Dalo – rozhľad o živote vo svete z vlastnej skúsenosti.

Vzalo – čas na niektoré záľuby ako klavír, pravidelný beh, štrikovanie.

Splnila si si cestovaním niečo, čo by sa doma na Slovensku nedalo?

Videla som miesta, ktoré som túžila vidieť. Spoznávam na vlastnej koži, ako ľudia v rôznych končinách žijú a nie som odkázaná iba na správy z médií. Získala som viac odvahy. A plním si vďaka tomu sen blogovať, fotografovať a hovoriť o svojich zážitkoch verejne.

Martu budete môcť osobne stretnúť a vypočuť si jej prezentáciu Mongolsko z konského sedla v nedeľu 6.novembra 2016 v Bratislave (programfacebook / lístky).

Martinovu prezentáciu Kamčatka – posledný raj si môžete vypočuť v nedeľu 13. novembra 2016 v Banskej Bystrici (program / facebook / lístky).

Cestou Necestou (Marta Kabinová, foto: Travelistan)



Share on Facebook271
Zobraziť viac
Komentovať (0)