Ľudia sú vynaliezaví v mnohých sférach a to sa týka aj oblasti týkajúcej sa smrti. Veľkú časť histórie bolo usmrtenie previnilca častým rozsudkom, najmä keď niekto spáchal hrdelný zločin. Jedným z najdômyselnejším popravných nástrojov bola gilotína. 

V článku sa dozviete aj: 

• kto vynašiel gilotínu a prečo to nebol Guillotin;
• prečo ľudia chceli, aby sa radšej používala naďalej šibenica;
• kto v 20. storočí gilotínu stále používal;
• ako sa skúmali reflexy popravených ľudí.

Gilotínu nevynašiel Guillotin

Hneď na začiatku článku je dobré napísať, že zariadenie na stínanie hláv vlastne Joseph-Ignace Guillotin nevynašiel. Jej prvé návrhy pochádzajú z 13. storočia a používala sa vo viacerých častiach Európy.

Už spomínaný Joseph-Ignace Guillotin žil v 18. a 19. storočí a bol odporcom trestu smrti. Neznášal kruté spôsoby zabíjania, ako napríklad smrť drvením kolesom, obesenie či iné kruté spôsoby.

V období, kedy sa počas Veľkej francúzskej revolúcie šírilo medzi verejnosťou heslo „Sloboda – Rovnosť – Bratstvo“, predstúpil Guillotin pred Národné zhromaždenie, aby taktiež loboval za rovnosť. Tá sa však mala týkať smrti. Tento parížsky poslanec a profesor anatómie totiž tvrdil, že je nespravodlivé, aby sa bežní zločinci vo Francúzsku popravovali mučivými metódami, ako už spomínané obesenie, upálenie na hranici či lámanie na kolese, zatiaľ čo aristokratickí kriminálnici mali výsadu byť zabití odseknutím hlavy.

Guillotin preto v októbri 1789 požiadal zákonodarcov, aby sa riadili rovnostárskymi zásadami a prijali miernejší systém trestu smrti, podľa ktorého by všetci previnilci boli sťatí bez ohľadu na to, z akej sociálnej vrstvy pochádzajú. Napokon sa zaslúžil o prijatie zákona, podľa ktorého sa všetky rozsudky smrti museli vykonávať prostredníctvom stroja, ktorý by efektne oddelil telo od hlavy. Guillotin veril, že humánnejšia metóda výkonu trestu nakoniec povedie až k tomu, že rozsudok smrti bude zrušený.

Vytvoril sa výbor, ktorý smrť týmto zariadením preskúmal. Stroj predstavený v parížskej nemocnici Bicetre v roku 1792 najskôr testovali na živých ovciach i na mŕtvolách žien a detí. Rezy na mužských telách však neboli také čisté, čo si vyžiadalo zmenu dizajnu. Francúzsky oficiálny kat poznamenal, že by bolo dobré použiť šikmú čepeľ, aby dokázala takto efektívnejšie stínať hlavy.

Gilotína mala približne 600 kilogramov, čepeľ vážila od 40 do 60 kilogramov a mala šikmý trojuholníkový tvar. Samozrejmosťou vybavenia bolo aj ťažké závažie, ktoré pri spustení malo zabezpečiť rýchly a presný rez ostria. Od okamihu spustenia mechanizmu po dopad čepele ubehlo asi pol sekundy.

Vráťte nám šibenicu

Prvá poprava gilotínou sa udiala presne pred 230 rokmi, 25. apríla 1792. Zločinec Nicolas Jacques Pelletier vykonal lúpež, pri ktorej došlo aj k usmrteniu. Bol odsúdený na popravu gilotínou, ktorá sa v tom čase volala louisette, až neskôr dostala pomenovanie po mužovi, ktorý ju spopularizoval.

Pred terajšou radnicou v Paríži postavili zariadenie a správne očakávali, že na popravu sa príde pozrieť veľký dav. Pelletier prišiel ku gilotíne v červenej košeli a veľký dav zvedavo skúmal, ako bude prebiehať samotná poprava. Keď kat dostal pokyn, spustil gilotínu a tá okamžite Pelletierovi odsekla hlavu. „Celé divadlo“ bolo na konci.

Dav prizerajúcich sa však s gilotínou spokojný nebol. Bolo to až príliš rýchle a príliš účinné a nemali z toho takú veľkú „zábavu“. Pred gilotínou sa totiž používalo napríklad sťatie mečom, ktoré si zvyčajne vyžadovalo viac seknutí. Stávalo sa, že ľudia odsúdení na smrť či rodina popravovaného katovi dávali peniaze, aby si meč dobre naostril.

Verejnosť teraz nebola spokojná, keďže proces trval zlomok sekundy. Dokonca dav kričal: „Vráťte nám šibenicu.“

Posledná poprava 10. septembra 1977

Gilotína sa však časom stala obľúbeným a efektívnym nástrojom popravy. Bola dlho jediným spôsobom vykonávania, aby sa zachovala rovnosť medzi ľuďmi a spôsobila smrť tisícom. Iba v priebehu dvoch rokov (1793 a 1794) ňou bolo popravených 17-tisíc ľudí. Stala sa symbolom smrti aj významných panovníkov, ako Ľudovíta XVI, Márie Antoinetty, či Robespierra. Guillotina údajne hlboko zarmútilo, že zariadenie, ktoré malo byť príkladom demokratickej povahy a pokrokového myslenia Francúzskej revolúcie, sa stalo symbolom masakru a popravilo aj množstvo nevinných ľudí.

Tento, pre nás už ako keby „stredoveký“ nástroj sa však využíval aj v 20. storočí. Smrtiaci nástroj našiel svoje uplatnenie aj v ďalších krajinách, najmä v Nemecku v období nacizmu. V rokoch 1933 až 1945 bolo týmto spôsobom popravených okolo 16 500 ľudí. Posledným popraveným bol 10. septembra 1977 tuniský robotník. Ten uniesol, mučil a potom zabil iba 22-ročnú ženu, ktorú predtým predával ako prostitútku. Rozdiel oproti prvej poprave spred necelých 200 rokov bol v tom, že táto poprava nebola verejná. Avšak gilotína, tak ako vtedy, aj v roku 1977 bola účinná a sťatie okamžité.

Okamžité sťatie sa nerovná okamžitá smrť

Gilotína bola populárna aj kvôli tomu, že mala poskytovať okamžitú smrť bez dodatočnej bolesti. Určite bola humánnejšia ako predchádzajúce spôsoby usmrcovania, no to, či odsúdený naozaj necítil bolesť, nie je dodnes jasné. Je ale jasné, že oddelenie hlavy od tela nespôsobilo okamžitú smrť. Práve naopak, hlava dokázala žiť ešte nejaký čas.

Otázku vedomia dobre opisuje aj historický záznam z roku 1905 o poprave Henriho Languilla. Doktor Beaurieux napísal, že pery a očné viečka Languilla pracovali v nepravidelných kontrakciách ešte asi 5 alebo 6 sekúnd po sťatí.

Keď kŕčové pohyby ustali, v tom momente zakričal silným hlasom: „Languille„. Následne sledoval, ako sa jeho očné viečka pomaly dvíhajú, už bez kontrakcií, ale s rovnomerným pohybom. Beaurieux opisoval, že pohľad bol taký, ako keď sa na vás niekto pozrie, keď ho náhle vyrušíte z jeho myšlienok.

Oči popraveného sa na doktora pozerali, ten poznamenal, že videl ako sa zreničky na neho zameriavajú. „Mal som dočinenia s nepopierateľne živými očami, ktoré sa na mňa pozerali,“ napísal.

Po niekoľkých sekundách sa opäť zatvorili. V tom okamihu znova zvolal jeho meno, a tak ako predtým, aj teraz sa očné viečka pomaly zdvihli a oči sa zamerali na doktora. Opísal, že tento pohľad bol snáď ešte prenikavejší ako ten predchádzajúci. Následne sa oči začali pomaly zatvárať.

Skúsil opätovne zvolať jeho meno, no už k ďalšiemu pohybu očí nedošlo. Lekár následne skonštatoval, že oči popraveného mali sklenený pohľad, taký aký je vidno u mŕtvych ľudí.

Najobľúbenejšia vo Francúzsku, používaná aj inde

Spôsob popravovania gilotínou sa neobmedzoval iba na Francúzsko. Bola používaná, ako je spomenuté vyššie, v nacistickom Nemecku, no je dokázané, že východonemecká bezpečnostná služba Stasi ju používala do roku 1966. Využívaná bola aj vo Švajčiarsku, Grécku, Švédsku, no tiež v Ázii či na ostrovoch Severnej Ameriky.

Niekoľko popráv bolo aj samovražedných, keď osoby, ktoré boli rozhodnuté zomrieť, si sami gilotínu skonštruovali.

Poprava gilotínou bola vo Francúzsku povolená do roku 1981. Potom bol trest smrti zrušený zákonom, s výnimkou niektorých zločinov proti bezpečnosti štátu, alebo trestov smrti vynesenými vojenskými súdmi. V takom prípade by sa uplatnilo zastrelenie.

Gilotína tak išla do pomyselného dôchodku. Aj keď je tento desivý nástroj popravy zastrašujúci, na svoju dobu to bol skutočne efektívny spôsob na usmrtenie, ktorý spôsoboval pravdepodobne najmenšiu možnú mieru utrpenia odsúdeným.

Otvoriť galériu (5)

Článok z roku 2021 bol rozšírený o agentúrny text a opätovne publikovaný

Pozri aj:

Z hláv im dymilo, vzduch smrdel zhoreným ľudským mäsom. Stál pri 140 popravách elektrickým kreslom,…