Prečo je to tak? Môže za tým byť strach alebo jednoducho nechuť vidieť holú pravdu. Na to, aj na mnoho ďalšieho sme si posvietili v rozhovore s Dorotou Holubovou, profesionálnou portrétnou a dokumentárnou fotografkou z Bratislavy. Dorota je autorkou novej fotosérie Atlas Žien, ktorej výstavu ešte stále môžete vidieť na vlastné oči v Stredoeurópskom dome fotografie.
V dnešnom rozhovore sa dozviete:
- Kto je Dorota Holubová a o čom je jej fotoséria Atlas Žien.
- Prečo táto fotoséria vznikla a prečo je pre súčasnú spoločnosť dôležitá.
- Ako prestať tolerovať všetky formy násilia páchaného na ženách.
- Čo k násiliu povedia ženy, ktoré si ho skúsili na vlastnej koži.
Dorota Holubová
Dorota pochádza z Bratislavy. Je profesionálnou fotografkou, venuje sa portrétom i dokumentárnej fotografii. V roku 2016 vyhrala prvé miesto v súťaži Slovak Press Photo v kategórii Každodenný život a v kategórii Portrét. Jej fotografie obleteli celý svet a v spolupráci s ňou sme si už v minulosti posvietili na jej predošlý projekt, ktorého strhujúce fotografie pochádzajú z bratislavského kabaretu Red Cat Cabaret Club.
Tentokrát sa však pozrieme na závažnejšiu tému. Jej fotoséria Atlas Žien je venovaná boju proti násiliu na ženách. Ochutnávku z nej si môžete pozrieť aj na našom webe.
Čo ťa podnietilo k vytvoreniu tejto fotosérie?
Na Slovensku má skúsenosť s fyzickým alebo sexuálnym násilím počas svojho života každá tretia žena. Je to 34%, teda 140-tisíc žien ročne. Je to pre mňa nepredstaviteľné, že tretina našich žien také niečo zažíva. Tému násilia páchaného na ženách som si vybrala preto, lebo si myslím, že každá alebo každý z nás môžeme prispieť k tomu, aby sme také niečo netolerovali.
Hnevám sa, že nám tu vládnu politici, ktorí dokážu zastaviť ratifikáciu Istanbulského dohovoru, ktorý je práve o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu, a nie o dezinformáciách, ktoré hanebne o tomto medzinárodnom dohovore naši politici šíria, namiesto toho, aby ženy ochraňovali. K tomu, spraviť takýto projekt ma nakoplo najmä to, že som bola svedkom násilia na verejnosti, kedy muž bil tehotnú ženu a všetci mali klapky na očiach a nikto nič nespravil. Nechcem žiť v krajine, ktorá je založená na podradenosti žien a stereotypných rolách žien a mužov. Tvárime sa, že rodová rovnosť existuje, ale keď sa pozrieme mimo svojej bubliny, tak to tak nie je. Potom by asi tretina žien nezažívala násilie.
Zmenila ťa táto skúsenosť ako človeka?
Nemyslím si, že zmenila, ale určite mi viac otvorila oči. Pretože si môžete prečítať aj stovky článkov alebo odborných štúdií o danej téme, ale potom na vlastné oči vidieť realitu, akú žijú tieto ženy s deťmi je úplne niečo iné. Všetkým ľuďom, ktorí sedia na úradoch a v inštitúciach, či už sú to súdy, polícia, sociálne úrady a rozhodujú o živote žien, ktoré zažívajú násilie, by som odporučila, aby sa išli osobne aspoň na jeden deň pozrieť do bezpečného ženského domu alebo do ženskej poradenskej organizácie. Možno by pochopili a scitliveli na tému násilia. Ako dokumentárna fotografka si chcem vyberať už iba aktivistické témy, všetko ostatné mi už príde banálne a nepodstatné.
Čo bolo na tejto fotosérii pre teba najťažšie?
Projekt som mala v hlave už pred troma rokmi, ale dlho som rozmýšľala, ako sa dostať k tej téme bližšie a najmä ako ju citlivo zobraziť fotografickým jazykom. Som portrétna fotografka a keďže som musela zachovať anonymitu žien, z dôvodu ich bezpečnosti, aby ich násilníci nenašli na tajných adresách, tak som musela vymyslieť, ako tému zobraziť, aby to neboli opäť modriny a zakryté tváre rukami ako je zvykom. Nakoniec som sa rozhodla bývať so ženami, ktoré majú túto skúsenosť a fotografovať ich každodenný život, k rozhovorom som zvolila rozmazané portréty na farebnom pozadí a detaily očí.
Rovnako bolo pre mňa podstatné zobraziť ženy, ktoré týmto ženám pomáhajú a mnohokrát sú jediné, ktoré im veria a skutočne pomáhajú. Narozdiel od našich úradov, ony nepotrebujú rukolapný dôvod, že násilie, ktoré je často skryté, skutočne zažívajú. Žiadna žena nechce zažívať predsa násilie, na čo by si to vymýšľala. Veľmi ma mrzelo to zistenie, že každá jedna žena, ktorú som v projekte stretla, bola neustále spochybňovaná a obviňovaná zo strany inštitúcií. Najskôr som chcela fotiť mužov – násilníkov, vlastne ešte stále chcem, len som stále na pochybách, či by mi dovolili, aby som ich fotila a podelila sa o ich názor na vec.
Veľakrát sa na tému násilia páchaného na ženách ohradia práve muži, spýtajú sa “a čo muži?”. Áno, určite existujú aj týraní muži, ale týrané sú aj deti a iné skupiny, napríklad seniori, o čom sa tiež veľmi málo hovorí. Ja som si vybrala ženy, pretože som žena a chcem sa zamerať iba na rodovo podmienené násilie na ženách. Myslím si, že preto reagujú na túto tému muži háklivo, lebo sa hanbia za iných mužov a snažia sa ich obraňovať. Ale to nie je riešenie na odstránenie tejto problematiky, že teraz budeme na seba ukazovať prstom. Práve naopak, je dôležité, aby sa muži postavili za tieto ženy a netolerovali žiadnu formu násilia.
Ktorý z príbehov je pre teba najbližší a prečo?
Každý jeden príbeh je úplne individuálny a všetky ženy mi boli blízke, nikdy nezabudnem ani na jeden príbeh. Počúvať čoho všetkého boli ich partneri schopní, na to sa nedá zabudnúť. Niektoré ženy sa stále obviňovali za chybu ich partnera, ktorí boli zodpovední za svoje správanie. Veľakrát sa v téme násilia páchaného na ženách zabúda na deti, ktoré sú svedkami násilia aj vo veľmi malom veku. Deti vo väčšine prípadov odídu z násilného vzťahu s mamou. Pre ne je to trauma na celý život a majú z toho psychické následky.
Dana, 53 rokov, 1 dieťa (9 rokov)
Nikdy sme sa, chvalabohu, nevzali. Teraz máme prvýkrát pojednávanie ohľadom výživného, tak uvidíme, ako to dopadne. On si myslí, že keď mu raz za čas kúpi topánky, tak tým pádom to je vybavené. Lenže ja ho mám stále, každý deň, celú noc, takže si to ideme vyriešiť. Keď ho v niečom neposlúchneme, tak nám nadáva osobne a aj do telefónu všetkými vybranými slovami, načo je to dobré? Bol tu jeho otec a stále ho núti chodiť na karate, ale syn sa ho bojí. Tak ho zdeptá, že mu povie dobre, len aby mu dal pokoj. A keď zistí, že nechodí, tak už je oheň na streche.
Bojí sa ho, lebo je prísny, je ťažká povaha, keď je triezvy, tak ho musíte poslúchať, on leží a pozerá telku a toto sprav, tam choď. Ako psovi. Takto ja nebudem žiť, neexistuje. Keď je zas opitý, tak vraví, ako nás ľúbi, čo všetko by nám dal a keď zistí, že je bez koruny… Keď raz za sviatky nakúpi potraviny, tak nám to potom vyhadzuje na oči celý rok, to mi je na čo taký chlap? S ním sa nedá žiť, on je stále len na tej záhrade a na chate na spadnutie, malý mi povedal, že to tam vyzerá hrozne, nemá vodu, len elektrinu. Máme striedavú starostlivosť, ale syn tam nechce chodiť.
Neviem, čo mám robiť, bude tam musieť ísť so sociálkou, nech vidia, v akých pomeroch žije, ja ho predsa nepustím, aby v tých strašných pomeroch bol: bude tam spať a myši a potkany po ňom budú behať. Keď sa bude chcieť stretnúť syn s otcom, ja mu v živote nebudem brániť, lebo je to jeho otec, ale keď nebude za ním chcieť ísť, ako ho donútim? Nedonútim ho, nemôžete donútiť dieťa, keď povie, že nechce. Má tam jednu posteľ v nejakej búde pri koľajniciach, kde je to nebezpečné pre malého. Neviem, či sa to bude dať cez súd vyriešiť tak, že iba ak sa malý bude chcieť stretávať…
Mária, 37 rokov, 4 deti (15 rokov, 13 rokov, 7 rokov, 1 rok)
Musela som doslova utiecť z prenajatého bytu, aby som ochránila svoje deti, oklamali ma prenajímatelia. Polícia nespravila nič, ani keď som podala trestné oznámenie. Povedali, že to je občiansko-právny prípad, že oni majú iný prípad a musia odísť. Potom sa mi nasáčkovali prenajímatelia – vyznávači Hitlera, potetovaní hákovými krížmi – do bytu a vyslovene som schytila deti a poďme preč. Susedia vo vchode povedali, že už veľa ľudí oklamali. Skončili sme s deťmi na ulici a išli sme prespať do obchodného domu na druhé poschodie, aby im nebola zima.
Bolo to presne vtedy, keď mala malá narodeniny, jeden rok, tortu mala nachystanú v chladničke, stôl bol nachystaný. K tej torte sme sa ani nedostali a nezapálili sme sviečky, ten jeden rôčik, všetko tam zostalo, potom som volala kamarátke a tá nám zaplatila hotel. Potom som s plačom volala riaditeľke a spýtala sa, či môžem prísť hneď aj s deťmi, povedala, že samozrejme. Naše veci zostali všetky tam, kamarátka sa nám snažila časť vecí zachrániť, časť nám vyhodili do suterénu, ale veľa vecí nám ukradli. Podávala som trestné oznámenie, ale nikto sa mi neozval, rozmýšľala som o prokuratúre.
Neviem, či by som tam pochodila, bojím sa, že ma oklamú a nebudú to už po tejto skúsenosti riešiť. Dokopy nám dlhujú 2500 eur spolu s kauciou, a to nerátam ani detské veci. Prišli tam dvaja, ale vyhrážali sa, že majú veľkú partiu. Čo vám napadne ako prvé? Rýchlo schytiť deti, aby sa im nič nestalo, to je prvoradé. Bojím sa ísť do ďalšieho prenájmu, čo ak sa to stane znova? Tu sa cítim bezpečne a deti majú aspoň kde hlavu zložiť. To je pre mňa v živote to najdôležitejšie, ale aj pre deti, oni si už prešli veľa vecami…
Magdaléna, 36 rokov, 7 detí (v krízovom centre býva iba s batoľaťom, ktoré má 7 mesiacov)
Vzťah k deťom nemal nikdy. Ten je iba, slušne povedané, darca. Naozaj veľmi nám ubližoval, týral mňa aj deti, hlavne toho najstaršieho, ktorý má aj teraz kvôli tomu psychické problémy. Má nález ADHD a osem diagnóz, chodí do špeciálnej školy. Môj bývalý má k nemu zákaz priblíženia, lebo až natoľko ho to vykoľajilo, že syn by ho bol schopný zabiť. Už som bola niekoľkokrát v takomto krízovom centre, aj tu už som druhýkrát. Dvakrát som utiekla od môjho bývalého. Raz ma našiel a zobral mi deti, tak som sa k nemu vrátila, druhýkrát sa mu to už, našťastie, nepodarilo a rovno ho zatvorili, pretože ja som skončila na ARO a deti v nemocnici.
Ženám by som poradila jediné: aby neváhali, čím skôr sa zobrali a utiekli od takých, ktorí naozaj len skúšajú. Len raz keď sa ich dotkne, proste hneď sa zobrať a odísť, už sa v živote neotočiť a nevrátiť sa k nemu. Pretože to nie je partner, ktorý by nebol ešte raz niekedy schopný udrieť svoju partnerku a dokonca svoje deti. Čím skôr od takého človeka odísť a nenechať sa zmanipulovať peknými rečami, lebo to sú len reči. V prvom rade je dôležité, aby si žena uvedomila, že keď má deti, tak treba myslieť na ne a nie na partnera. Chcem získať naspäť svoje deti z detského domova, hľadám si bývanie.
Najťažšie je, že musím byť bez detí a aj to čakanie. Nejde to zo dňa na deň, trvá to dlho, kým sa človek postaví na nohy a aj to, že moje deti sú tam a ja som tu, tá diaľka veľmi veľa robí. Chcem normálny harmonický život s deťmi, aby sme boli spolu spokojní a keď si tento sen splním, tak si naozaj môžem povedať, že som sa znova narodila. Pretože v ten deň, keď som musela dať deti preč, to bolo pre mňa ako smrť. Ak by som teraz nemala malého, tak neviem, ako by som to zvládala. Pretože prvé mi napadali samovražedné myšlienky: ja to nedám, ja svoje deti nikdy nevytiahnem. Potom som si však povedala, že keď to nespravím ja, tak to nikto iný za mňa nespraví. Celá rodina sa mi otočila chrbtom a deti majú len mňa.
Dana, 46 rokov, 2 deti (13 rokov, 3 roky)
Predtým som tu už bola, keď mal malý tri roky. Mala som nízky príjem a nemala som šancu si prenajať byt, nemala som tu ani trvalý pobyt. Potom sme šli do jedného krízového centra, boli sme tam mesiace, ale nevydržali sme tam, nedarilo sa mi nájsť škôlku ani prácu. Robila som upratovačku s minimálnym príjmom a bolo mi dobre, pokiaľ som nestretla dcérinho otca. Potom to šlo dolu vodou, otehotnela som a stále som odpúšťala a odpúšťala a skončili sme tu. Mimo hlavného mesta je strašná chudoba, syn veľmi trpel, keď nám nadávali gadžovia.
Za celý život detí bývame dokopy v krízových centrách päť rokov a päť mesiacov, rada by som už mala vlastnú kuchyňu a detskú izbu, aby mali deti súkromie. Žiadosť o výživné mám teraz na súde a tým, že jej otec robí všelikde, tak to bude asi problém. Sem-tam mi posielal peniaze a stále sľuboval, že pošle viac, keď bude výplata. Keď bol deň výplaty, tak konečná, zase ho nebolo nikde. Potom som sa dozvedela, že je s kamarátmi a pije. Pritom, keď volal, povedal, že dcéru miluje. Syna bral ako svojho a aj on ho mal veľmi rád.
Potom, čo sa stalo toto všetko, že sme zostali na ulici a nemali čo jesť, mu to syn dával za vinu a nechce s ním bývať. Neozval sa nám a po tom, čo nám urobil, mu už neverím. Skončili sme. Deti nemali čo jesť, ledva chleba s maslom. Hovoril, že čo stále plačem, že vybaví prenájom, ale nebol schopný poslať peniaze a všetko prepil. Ak by som sa k nemu vrátila, ublížila by som deťom. Deti nemali dva roky Vianoce a tu si vážime, že ich máme.
Výstavu Atlas žien si môžete prezrieť na vlastné oči v Stredoeurópskom dome fotografie do 21. apríla. Dorotu Holubovú a jej oslnivú tvorbu môžete sledovať na jej sociálnych sieťach aj na jej webstránke.
Fotografie boli uverejnené so súhlasom autorky
Nahlásiť chybu v článku