Znečistené ovzdušie zabíja každoročne po celej planéte milióny ľudí. Zlá kvalita ovzdušia vo svetových metropolách spôsobuje respiračné ťažkosti a pridružené ochorenia, ktoré vedú k predčasným úmrtiam v množstve porovnateľnom s populáciou Rakúska. Svet sa z tragédií z polovice 20. storočia akoby vôbec nepoučil. Hmla vtedy priniesla katastrofu, ktorá priniesla aspoň čiastočné zmeny vo fungovaní priemyslu.
Keď v decembri 1930 padla na údolie rieky Mása vo východnom Belgicku hmla, obyvatelia husto osídlenej a silno industriálnej doliny západoeurópskej rieky netušili, že práve vidia budúcnosť našej planéty. V priebehu troch dní sa u niekoľko tisícov ľudí objavili problémy s dýchaním, 60 z nich niekoľkodňovú hmlu neprežilo, udusili sa fluórom unikajúcim do ovzdušia z miestnych priemyselných tovární. V najbližších desaťročiach sa situácia opakovala všade vo svete, najpamätnejšie sú udalosti v Donore a v Londýne.
Z tovární smrtiace zbrane
Donora je maličké mestečko v americkom štáte Washington ležiace asi 30 km južne od mesta Pittsburgh. Dnes nemá ani 5-tisíc obyvateľov, v polovici 20. storočia tu však žilo viac ako 14-tisíc ľudí. Dôvodom bolo aj dostatok pracovných príležitostí v miestnej fabrike spoločnosti U.S.Steel spracúvávajúcej zinok či v oceliarni spoločnosti American Steel & Wire. Továrne boli pre obyvateľov mesta hlavným zdrojov príjmov, stali sa však aj spúšťačom najväčšej katastrofy spojenej so znečistením ovzdušia v moderných dejinách USA. Druhým faktorom bolo počasie.
Koncom októbra 1948 totiž oblasť údolia rieky Monongahela, na ktorej brehu stojí mestečko Donora, zasiahol silný studený front. Studený vzduch klesol na dno údolia pod vrstvu toho teplejšieho, čím došlo k na Slovensku známemu inverznému javu. Hmla na Donoru spadla 27. októbra, vrstva teplého vzduchu ju ako veko nad mestom držala dlhých 5 dní.
Hmla sa veľmi rýchlo kontaminovala nebezpečnými chemikáliami z miestnych tovární, ktoré pre inverziu neboli schopné uniknúť do vyšších vrstiev atmosféry. Jednalo sa najmä o oxid siričitý a fluórovodík, ktoré hmlu zafarbili do žltohneda. Zrušené boli verejné podujatia, cestovať autom či autobusom bolo pre hustú hmlu takmer rovnako nebezpečné ako kontaminovaný vzduch dýchať.
Zachránil ich dážď
Hmla v Donore trvala 5 dní. U miestnych obyvateľov sa rýchlo začali prejavovať prvé zdravotné problémy. Ťažkosti s dýchaním evidovala počas niekoľkých dní tretina až polovica zo 14-tisíc obyvateľov Donory. Na následky smogu v meste zomreli dve desiatky ľudí. Následné pitvy preukázali v telách obetí extrémne zvýšenú koncentrácie fluóru. Hodnoty sa pohybovali na 20-násobku bežnej koncentrácie, ktorá je považovaná za nezávadnú. Škodlivé emisie fluóru unikajúce z továrne na spracovanie zinku zabili takmer všetku vegetáciu, a to v okruhu 800 metrov od spomínanej fabriky.
Obyvateľov mesta Donora po piatich dňoch zachránil dážď. Viacerí odborníci sa neskôr zhodli, že ak by smog v meste trval dlhšie, obete znečistenia by nepočítali v desiatkach, ale tisíckach. Ešte 10 rokov po udalosti malo mesto výrazne vyššiu úmrtnosť ako susedné mestá a obce.
Smrteľný smog v Donore bol prvou a najväčšou tragédiou v USA spojenou s extrémne znečisteným ovzduším. Výsledkom tejto a ďalších podobných tragédií v USA bol nakoniec rok 1963, kedy prezident Johnson podpísal tzv. zákon o čistom vzduchu, ktorý kontroluje stav priemyselného znečistenia vzduchu v USA.
Londýnska katastrofa
Katastrofa, ktorá sa v roku 1948 odohrala v Donore mohla byť pred svet varovaním, čo sa stane, keď poveternostné podmienky spoločne s priemyselnými komplexami uväznia obyvateľov svetových veľkomiest v objatí smrteľného smogu. Donora varovala, že vo veľkým mestách s vysokou hustotou zaľudnenia môže dôjsť ku katastrofe nevídaných rozmerov. Trvalo štyri roky a smrtiaca hmla padla aj na Londýn.
Hmla v Londýne nie je ničím výnimočným. Vo svojich knihách ju opisuje Charles Dickens, na plátne zas vyobrazuje Claude Monet. Tá z roku 1952 sa zapísala do histórie mesta, ale aj celého Spojeného kráľovstva a v podstate aj celého sveta. Veľký londýnsky smog, ako sa tragická udalosť dodnes nazýva, bola neskôr zámienkou na prijatia viacerých zákonov obmedzujúcich a regulujúcich znečistenie ovzdušia, ako aj príkladom vedcov, ktorí sa desaťročia márne snažia poukázať na obrovské riziká, ktoré priemyselné znečistenie prináša.
Koniec jesene sa v Londýne niesol v znamení mimoriadne chladného počasia. Začiatkom decembra potom oblasť zasiahla aj mimoriadne silná tlaková výš. Ďalej sa potom opakoval rovnaký scenár ako v roku 1948 v meste Donora. Studený vzduch bol v dôsledku teplotnej inverzie uväznený pod vrstvou teplého vzduchu, ktorá neprepúšťala emisie a škodliviny, ktoré obyvatelia Londýna a miestni priemysel produkovali.
Keďže Londýn bol na smog zvyknutý, situácia najskôr nevyvolala žiadne reakcie verejnosti. V priebehu niekoľkých dní sa však začali miestne nemocnice plniť. Podľa neskorších štúdií malo na začiatku decembra 1952 problémy s dýchaním 100-tisíc obyvateľov Londýna. Predpokladá sa, že Veľký londýnsky smog pripravil o život až 12-tisíc ľudí. Hmla pritom trvala len 4 dni. Príčinou bolo okrem počasia aj spaľovanie nekvalitného uhlia v londýnskych domácnostiach, zavedenie dieselových autobusov a veľkom množstve uhoľných elektrární priamo na území hlavného mesta Spojeného kráľovstva.
Veľký londýnsky smog bol podobne ako hmla v Donore dôležitým míľnikom, tentokrát však na medzinárodnej úrovni. Spojené kráľovstvo prijalo v roku 1956 celonárodný zákon o regulácii a kontrole znečistenia ovzdušia, z ktorého sa mnohé prvky postupne dostali aj na pôdu OSN. Smrteľné udalosti však veľké zmeny nepriniesli. Vo svete 21. storočia ročne v dôsledku znečisteného ovzdušia umierajú stále milióny ľudí.
smithsonianmag.com, post-gazette.com, theverge.com, BBC, Met Office
Nahlásiť chybu v článku